Založiť webovú stránku alebo eShop
aktualizované: 15.05.2017 18:36:31 

VYSOKÉ  TATRY  1944 - 1945

Galéria hrdinov

  V "Galérii hrdinov" si pripomenieme osudy tých, ktorí položili svoje mladé životy v boji proti nemeckým okupantom pod Vysokými Tatrami. Aj náš podtatranský kraj mal svojich hrdinov. Boli to obyčajní ľudia, ktorým do života kruto zasiahla vojna. Boli to chlapci spod Tatier, z Oravy, Liptova, Horehronia, ale aj z ďalších regiónov Slovenska. So zbraňou v ruke sa postavili nepriateľovi na odpor. Mnohí padli v boji, mnohí boli kruto mučení a neskôr popravení. Svoj večný sen spia už 68 rokov na podtatranských cintorínoch. Spomenieme si niekedy na týchto hrdinov? Nemali by sme nikdy zabudnúť na tých, ktorí nám priniesli slobodu! 

 


 

 
Pavol Bilík
 
  Narodil sa 17. novembra 1916 v Makove. Na základnú vojenskú službu nastúpil 1. októbra 1937 k Horskému pešiemu pluku 1 v Dolnom Kubíne. O rok neskôr, 1. októbra 1938 bol povýšený na slobodníka a 1. apríla 1939 na desiatnika. Od 15. novembra 1937 do 9. apríla 1938 absolvoval poddôstojnícku školu. 30. apríla 1939 bol premiestnený k Pešiemu pluku 14. Od 13. mája do 29. júla 1939 konal službu ako veliteľ čaty 2. roty vo vojenskom výcvikovom stredisku pri Lešti. 1. októbra 1939 bol pridržaný k mimoriadnemu cvičeniu v zbrani. 11. novembra 1939 bol prepustený do pomeru mimo činnej služby. Po skončení základnej vojenskej služby nastúpil do zboru pohraničnej finančnej stráže a pôsobil ako dozorca finančnej stráže v Bošáci. V rokoch druhej svetovej vojny pôsobil vo Vysokých Tatrách, na oddelení finančnej stráže v Starom Smokovci. Jeho veľkou záľubou bolo lyžovanie, preto sa aj zúčastňoval pretekov v lyžovaní. Získal množstvo víťazstiev a cien, najmä v kategórii beh na lyžiach. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa spolu s ďalšími príslušníkmi tohto oddelenia zapojil do boja proti nemeckým okupantom. Pôsobil ako spojka medzi partizánmi a príslušníkmi finančnej stráže. Dňa 7. septembra 1944 bol zajatý počas prieskumu pri vile Vlasta v Starom Smokovci. Obkľúčili ho nemeckí vojaci, no stihol dať ešte partizánom znamenie výstrelom z pištole. Previezli ho na výsluch na kežmarský hrad, kde malo vtedy sídlo Gestapo. Celý deň a celú noc bol vypočúvaný a kruto mučený, ale Nemcom nič nevyzradil. 8. septembra 1944 ho Nemci zastrelili na nádvorí hradu. Počas popravy sa na pokyn nemeckého dôstojníka odmietol otočiť chrbtom. Pochovaný bol na cintoríne v Kežmarku, neskôr ho exhumovali a previezli na cintorín v Novom Smokovci, kde bol so všetkými poctami pochovaný v spoločnom hrobe. V roku 1946 bol povýšený do hodnosti kapitána a inšpektora 1. triedy finančnej stráže, a taktiež vyznamenaný Radom SNP 1. triedy in memoriam.   
     
 

 

 
 
Pavol Kaprál
 
   Narodil sa 26. júna 1925 v Ľubici. V obci pôsobil ako poštár. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pridal k povstalcom a ihneď sa zapojil do bojov. 30. augusta 1944 sa pridal k jednotke vojakov levočskej posádky, ktorej velil kapitán Naď. Počas bojov o Ľubicu ráno dňa 31. augusta 1944, v miestach za rímskokatolíckou farskou záhradou zničil granátmi dve guľometné hniezda. Pri pokuse zničiť tretie ho zasiahla dávka z nemeckého guľometu. Zraneného ho jeho spolubojovníci odniesli do 4 km vzdialenej horárne, kde ho ukryli. Tam ho však našli Nemci a odviezli ho do Kežmarku na hrad. Podľa výpovedí svedkov ranený Kaprál nevládal sám zísť z korby nákladného auta a tak ho nacisti ťahali dole za vlasy. Nasledovalo vyšetrovanie a kruté mučenie, ktoré viedol hauptmann Spindler (nemecký vojenský veliteľ Kežmarku). Sľuboval mu slobodu, ak vyzradí mená účastníkov Povstania z Ľubice. Kaprál však nikoho nevyzradil. Dňa 1. septembra 1944 bol popravený na nádvorí kežmarského hradu. Pochovaný je v spoločnom hrobe na cintoríne v Ľubici. Pri príležitosti 20. výročia Slovenského národného povstania bola Pavlovi Kaprálovi udelená Pamätná medaila SNP in memoriam.
 
 

 

 
Emil Mazurek
 
   Narodil sa 9. septembra 1907 v Tvarožnej. Do brannej moci bol prezentovaný v roku 1928. V októbri 1929 slúžil ako vojak 12. guľometnej roty Pešieho pluku 32 „Gardského“ v Košiciach. Po skončení vojenskej služby pôsobil v rodnej obci ako stolár. 29. augusta 1944 sa po vypuknutí Slovenského národného povstania pridal k povstalcom. 30. augusta 1944 sa ako príslušník 1. čs. armády na Slovensku zapojil do bojov pri Ľubici. Skupinu, v ktorej bojoval prepadli Nemci. Podarilo sa mu však ujsť do neďalekého lesa, kde sa ukryl. Neskôr sa vrátil domov do Tvarožnej. Za dedinou sa hrali deti, ktoré keď ho zbadali sa vyľakali a rozbehli sa domov. Jedno dievča pritom stratilo topánku. Mazurek im ju chcel vrátiť a rozbehol sa za nimi. Dievčatá mysliac si, že ich prenasleduje to povedali doma svojim rodičom. Tí to nahlásili na Gestapo. Nemci našli Mazureka doma, zajali ho a odviezli do Ľubice na výsluch. Väznený a vypočúvaný bol do 7. septembra 1944, kedy ho na ľubickom cintoríne popravili. Pochovaný je v spoločnom hrobe na cintoríne v Ľubici.
 

 
 
 
 
Ján Rašo
 
  Narodil sa 22. júna 1913 v Budmericiach. K vykonaniu základnej vojenskej služby nastúpil 3. februára 1932. Zaradený bol ako vojak k technickej rote Pešieho pluku 41 v Žiline. Od 12. mája do 31. októbra 1932 absolvoval výcvik telefonistov spojovacej čaty Pešieho pluku 41. Od 2. novembra 1932 do 25. februára 1933 absolvoval poddôstojnícku školu. Dňa 1. marca 1933 bol povýšený na slobodníka a 1. júla 1933 na desiatnika. 6. júna 1933 bol prijatý ako ďalej slúžiaci poddôstojník k vykonaniu ďalšej dobrovoľnej činnej služby a zaradený k Ženijnému pluku 3 v Komárne. Tu absolvoval plavecký, vodný a zákopnícky výcvik. 30. júla 1933 bol premiestnený k pracovnému oddielu na Oremov Laz, kde sa podieľal na výstavbe vojenského tábora. 27. októbra 1933 bol vrátený k Pešiemu pluku 41, kde do 13. júna 1934 konal službu ako veliteľ zákopníckeho družstva technickej roty. 1. januára 1934 bol povýšený na čatára. Od 14. júna do 8. augusta 1934 pôsobil ako inštruktor pri vodnom a zákopníckom výcviku pri cvičnom zákopníckom prápore Ženijného pluku 3 v Komárne. V období od 9. augusta 1934 do 9. apríla 1935 pôsobil ako inštruktor nováčikov technickej roty Pešieho pluku 41. Od 10. apríla do 22. mája 1935 absolvoval zdokonaľovací kurz poddôstojníkov technických rôt pri Pešom pluku 17. Od 3. júna 1935 do 28. júla 1936 vykonával funkciu inštruktora a zástupcu veliteľa čaty cvičného zákopníckeho práporu Ženijného pluku 3 v Komárne. Od 29. júla 1936 do 31. januára 1937 pôsobil vo funkcii zástupcu veliteľa zákopníckej čaty technickej roty Pešieho pluku 41. Dňa 1. februára 1937 bol prijatý do zboru pohraničnej finančnej stráže. Počas roku 1937 absolvoval kurz finančnej stráže. Od roku 1938 slúžil ako príslušník finančnej stráže vo Vysokých Tatrách. V rokoch 1939 až 1944 bol aj funkcionárom Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Organizoval lyžiarske súťaže vo Vysokých Tatrách, ktorých sa aj sám zúčastňoval ako pretekár. Od roku 1944 pôsobil ako správca oddelenia finančnej stráže na Štrbskom Plese. Aktívne pôsobil v jednej z miestnych ilegálnych odbojových buniek a zapojil sa do protifašistického odboja. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa podieľal ako spoluorganizátor na vytvorení skupiny, ktorá bola zložená z príslušníkov finančnej stráže a žandárstva. Riadil opevňovacie práce a výstavbu zátarasov na cestách v okolí Štrbského Plesa. 20. septembra 1944 sa táto skupina pripojila k partizánskemu oddielu Vysoké Tatry. Zúčastnil sa viacerých bojových a diverzných akcií. Padol v boji dňa 26. septembra 1944 na Troch Studničkách, pri obrane Važeckej chaty. Zasiahla ho strela do hrude. Pochovaný bol na okraji lesa pri Važeckej chate. 3. júna 1945 bol exhumovaný a prevezený na Štrbské Pleso, kde bol zo všetkými poctami pochovaný spolu so Štefanom Morávkom. V roku 1947 bol povýšený do hodnosti kapitána a inšpektora 1. triedy finančnej stráže a vyznamenaný Radom SNP 1. triedy in memoriam.       
 

 

 
 
Štefan Morávka
 
  Narodil sa 22. augusta 1911 v Hajnej Novej Vsi. Do brannej moci bol zaradený 1. októbra 1931. Základnú vojenskú službu vykonával ako vojak 2. batérie Delostreleckého pluku 105. 15. marca 1932 bol povýšený na slobodníka. 28. januára 1933 bol z činnej vojenskej služby prepustený na trvalú dovolenku. Dňa 1. apríla 1933 bol prezentovaný k pokračovaniu vojenskej prezenčnej služby. Nastúpil k Delostreleckému pluku 110 v Nitre a zaradený bol k 4. batérii. 1. mája 1933 bol povýšený na desiatnika. Dňa 1. januára 1934 bol prepustený z činnej vojenskej služby a preložený do zálohy. 1. septembra 1934 bol prezentovaný ako žandár k Zemskému žandárskemu veliteľstvu v Bratislave. 1. septembra 1935 bol povýšený na strážmajstra. 1. júla 1943 ho povýšili na hlavného dôstojníckeho zástupcu žandárstva. V rokoch slovenského klérofašistického štátu pôsobil ako veliteľ žandárskej stanice na Štrbskom Plese. Do protifašistického odboja sa zapojil ešte pred vypuknutím Slovenského národného povstania. Bol členom tatranskej ilegálnej skupiny, ktorá v ubytovniach a chatách ukrývala politických utečencov. Po vypuknutí SNP sa aj s ostatnými žandármi žandárskej stanice na Štrbskom Plese bez váhania zapojil do boja. Vytvoril bojové družstvo z príslušníkov žandárstva a finančnej stráže, ktoré bolo doplnené aj niekoľkými civilmi. 23. septembra 1944 sa aj s touto skupinou pridal k partizánskemu oddielu Vysoké Tatry. Neskôr sa stal zástupcom veliteľa tohto oddielu. V radoch oddielu sa zúčastňoval rôznych diverzných a bojových akcií. Vo svojej skupine udržiaval prísnu disciplínu a zodpovedne vykonával aj spravodajskú službu. V decembri 1944 utrpel v Tichej doline omrzliny rúk a nôh. Po krátkom zotavení v horárni na Troch Studničkách sa znovu zapojil do ďalšieho boja. Dňa 14. januára 1945 zaútočil na prieskumnú skupinu, ktorej velil Štefan Morávka, špeciálny nemecký oddiel na boj s partizánmi. Táto skupina sa práve nachádzala na Grúniku pod Kriváňom. Po krátkom boji bol Morávka zasiahnutý dvoma strelami z ľahkého guľometu. Jedna zo striel prenikla cez služobný ďalekohľad do brucha a druhá do pravého predlaktia. Takto ťažko ranený sa vláčil asi sto metrov po snehu. Asi po hodinovom trápení vykrvácal a zmrzol. 19. januára 1945 bol pochovaný do spoločného hrobu v obci Liptovská Kokava. 3. júna 1945 bol exhumovaný a premiestnený na Štrbské Pleso, kde ho pochovali spolu s Jánom Rašom. V roku 1946 bol povýšený do hodnosti kapitána a vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939 a Radom SNP 1. triedy in memoriam.
 

 

 

Jozef Šleboda

  Narodil sa 13. februára 1919 v obci Anarcs (Maďarsko). Býval v Kežmarku, kde vychodil 8-ročnú školu a po nej sa vyučil za stolára. V polovici 30-tych rokov sa stal členom Zväzu komunistickej mládeže a v roku 1938 vstúpil do komunistickej strany. V roku 1939 sa zapojil do ilegálnej činnosti. Prichytili ho pri maľovaní protifašistických hesiel, za čo bol aj odsúdený a bola mu udelená finančná pokuta. V roku 1940 narukoval na základnú vojenskú službu a ako „politický nespoľahlivý“ bol pridelený k pracovnému útvaru. Aj po skončení prezenčnej služby bol neustále sledovaný a vedený v evidencii nespoľahlivých. V roku 1944 pracoval ako robotník v Baťových závodoch vo Svite, kde pokračoval v ilegálnej činnosti. 29. augusta 1944, keď vypuklo Slovenské národné povstanie, pridal sa aj s ďalšími svojimi spolupracovníkmi k povstalcom. Zúčastnil sa prvých povstaleckých bojov pri Kežmarku. Padol počas bojov 31. augusta 1944 pri Veľkej, bol zasiahnutý do hrude. Pochovaný je na cintoríne v Poprade – Veľkej v spoločnom hrobe s Michalom Kapolkom. V roku 1964 mu bola pri príležitosti 20. výročia Slovenského národného povstania udelená Pamätná medaila SNP in memoriam, ktorú prevzal jeho otec.      

 


 

 

Emanuel Hríbal

  Narodil sa 28. októbra 1918 v Nižnej Boci. Pracoval ako drevorobotník. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pridal k partizánom brigády Za slobodu Slovanov. S oddielom veliteľa Michajlova sa 31. augusta 1944 zúčastnil bojov o Kežmarok. V dňoch 1. a 2. septembra 1944 sa zúčastnil obranných bojov v priestore Poprad – Svit – Batizovce – Lučivná. 4. septembra 1944 bola časť oddielu, v ktorom bojoval Emanuel Hríbal donútená ustúpiť k Starému Smokovcu. Tu sa spojila s vojenskou jednotkou z Vojenských Zrubov a príslušníkmi finančnej stráže. Podieľal sa na výstavbe zásekov a zátarasov na cestách v smere Tatranská Lomnica a Poprad. Zúčastnil sa bojov o obranu Vysokých Tatier, počas ktorých sa čiastočne podarilo zastaviť postup nemeckých jednotiek. Dňa 7. septembra 1944 bol v boji pri Starom Smokovci zasiahnutý guľometnou paľbou. Raneného ho nemeckí vojaci bez ľútosti dopichali bodákmi a okradli. Pochovaný bol v spoločnom hrobe na cintoríne vo Veľkom Slavkove. Neskôr bol exhumovaný a pochovaný v spoločnom hrobe, v parku pred hotelom Grand v Starom Smokovci. Po nejakom čase bol znovu exhumovaný a pochovaný na cintoríne v Novom Smokovci.   

 


 

 

Ján Tréger

   Narodil sa 18. septembra 1905 v USA, bytom v Nižnej Boci. Pracoval ako lesný robotník. Aktívne sa zúčastnil na prípravách Slovenského národného povstania tým, že dovážal muníciu pre partizánov.  Po vypuknutí SNP sa sám pridal k partizánom. S oddielom veliteľa Michajlova, ktorý bol začlenený do partizánskej brigády Za slobodu Slovanov sa 30. a 31. augusta 1944 zúčastnil bojov o Kežmarok. V dňoch 1. a 2. septembra 1944 sa zúčastnil obranných bojov v priestore Poprad – Svit – Batizovce – Lučivná. 4. septembra 1944 bola časť oddielu, v ktorom bojoval donútená ustúpiť k Starému Smokovcu. Tu sa partizáni spojili s vojenskou jednotkou z Vojenských Zrubov a príslušníkmi finančnej stráže. Podieľal sa na výstavbe zásekov a zátarasov na cestách v smere Tatranská Lomnica a Poprad. V ranných hodinách 7. septembra 1944 sa zúčastnil bojov proti nemeckým jednotkám, ktoré postupovali na Starý Smokovec v smere od Popradu. Nemecká jednotka postupujúca v smere od Tatranskej Lomnice prepadla povstalcov od chrbta a zajala ich. Tréger bol spolu z neznámym partizánom na mieste popravený strelou do hlavy. Pochovaný bol v spoločnom hrobe na cintoríne vo Veľkom Slavkove. Neskôr bol exhumovaný a s poctami pochovaný pred Grandhotelom v Starom Smokovci. Neskôr bol znovu exhumovaný a pochovaný v spoločnom hrobe na cintoríne v Novom Smokovci. Bola mu udelená pamätná medaila Radu Slovenského národného povstania a odznak Československého partizána in memoriam.

 


 

 
Jozef Polkoráb

  Narodil sa dňa 7. januára 1918 v obci Cajla v okrese Modra, bytom v obci Budmerice. Dňa 1. októbra 1938 bol zaradený do brannej moci k Delostreleckému pluku 9 „ T. G. Masaryka “ ako vojak k 2. batérii. Základnú vojenskú službu ukončil 26. apríla 1941. Dňa 23. júna 1941 bol prezentovaný k výnimočnej činnej službe, v ktorej zotrval do 3. septembra 1941. Dňa 13. apríla 1944 bol znovu prezentovaný do výnimočnej činnej služby. Údajne sa prihlásil dobrovoľne za svojho ženatého brata. Počas Slovenského národného povstania sa zúčastnil bojov pri Poprade. Dňa 31. augusta 1944 ako vojak 1. československej armády na Slovensku padol v boji pri Matejovciach. Na cintoríne v Matejovciach je umiestnený pamätník padlých počas Slovenského národného povstania, na ktorom je uvedené jeho meno nesprávne – Solkorab J. Pochovaný je na cintoríne v Budmericiach.

 


 

 

Ignác Kmeť

   Narodený 12. februára 1916 v obci Jalovec v okrese Prievidza. Do brannej moci bol prezentovaný 1. októbra 1937 k Pešiemu pluku 3 "Jana Žižky z Trocnova" a zaradený ako vojak k 7. rote. V tom čase bol veliteľom tohto pluku pplk. pech. Ludvík Svoboda. Dňa 1. apríla 1939 bol z brannej moci prepustený. Od 1. mája do 29. decembra 1939 vykonal mimoriadne cvičenie v zbrani. Dňa 24. júna 1941 bol prezentovaný do výnimočnej činnej služby, v ktorej zotrval do 24. septembra 1941. K vykonaniu výnimočnej činnej služby bol znovu prezentovaný 18. apríla 1944 k Pešiemu pluku 1 a zaradený k 10. rote. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa zúčastnil povstaleckých bojov pri Poprade. Dňa 31. augusta 1944 padol v Spišskej Sobote, kde je aj pochovaný. 

 


 

 

Emil Valko

  Narodil sa 11. januára 1912 v Kláštore pod Znievom. Dňa 1. októbra 1934 bol zaradený do brannej moci k Horskému pešiemu pluku 1 ako vojak k 5. rote. Do zálohy bol prepustený 1. októbra 1936. Dňa 24. septembra 1938 bol prezentovaný k vykonaniu činnej vojenskej služby následkom všeobecnej mobilizácie. Demobilizovaný bol 8. decembra 1938. Dňa 31. augusta 1939 nastúpil k mimoriadnemu cvičeniu v zbrani, z ktorého bol prepustený 8. októbra 1939. Do výnimočnej činnej služby bol prezentovaný aj 28. júna 1941. V nej zotrval do 15. júla 1941, kedy bol prepustený do civilu. Dňa 1. augusta 1944 bol znovu prezentovaný do činnej vojenskej služby. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa zúčastnil povstaleckých bojov v okolí Hranovnice. Počas týchto bojov bol aj ranený – zasiahla ho dávka z nemeckého guľometu. Jeho spolubojovníci ho previezli do nemocnice v Spišskej Sobote, kde na následky týchto zranení zomrel dňa 8. septembra 1944. Pochovaný je na cintoríne v Spišskej Sobote. 22. októbra 1946 mu bol udelený Československý vojnový kríž 1939 a neskôr Rad SNP  II. triedy in memoriam.

 


 

 

Ondrej Vráb

   Narodil sa 22. apríla 1917 v obci Malatiná v okrese Dolný Kubín, bytom v obci Chlebnice. Dňa 1. októbra 1938 bol prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby a zaradený k Horskému pešiemu pluku 2. Z činnej vojenskej služby bol prepustený 1. októbra 1940. Dňa 11. septembra 1943 nastúpil do výnimočnej činnej služby, z ktorej bol prepustený 1. októbra 1943. Do činnej vojenskej služby znovu nastúpil 12. apríla 1944. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pripojil k povstalcom a zúčastnil sa bojov pri Kežmarku a Ľubici. Pri Ľubici bol Nemcami zajatý a po krátkom väznení dňa 10. septembra 1944 zastrelený na cintoríne v Ľubici. Na tomto cintoríne je v spoločnom hrobe aj pochovaný.

 


 

 

Ľudovít Humaj

  Narodil sa 4. marca 1913 v obci Morovno, bytom Ráztočno v okrese Prievidza. Do brannej moci bol zaradený 1. novembra 1933 k Horskému pešiemu pluku 2. ako vojak 1. roty. Dňa 14. septembra 1935 bol preložený do zálohy. Následkom mobilizácie bol 25. septembra 1938 prezentovaný k vykonaniu vojenskej činnej služby. 10. decembra 1938 bol demobilizovaný. Dňa 29. augusta 1944 sa ako vojak 1. čs. armády na Slovensku zapojil do Slovenského národného povstania. Počas povstaleckých bojov bol dňa 31. augusta 1944 pri Spišskej Sobote ranený. Na následky týchto zranení zomrel dňa 12. septembra 1944 v spišskosobotskej štátnej nemocnici. Pochovaný je na cintoríne v Spišskej Sobote. Pri príležitosti 20. výročia SNP mu bola udelená Pamätná medaila SNP in memoriam.

 


 

 

Ján Kováč

  Narodil sa 28. júla 1918 v Košiciach, bydlisko Kežmarok. K vykonaniu prezenčnej služby nastúpil 1. marca 1939 k Horskému pešiemu pluku 3 v Podolínci, kde do 15. mája 1939 vykonal základný výcvik. 15. mája 1939 bol premiestnený k Pešiemu pluku 1 do Levoče. Najskôr bol zaradený ku guľometnej rote, 31. júla 1939 bol preložený k 8. rote a 31. januára 1940 k 12. rote. Od 8. januára do 8. februára 1940 absolvoval lyžiarsky výcvik vo Vojenských Zruboch. Z činnej služby bol prepustený 1. októbra 1940 a preložený do zálohy. 18. októbra 1941 bol prezentovaný do výnimočnej činnej služby, z ktorej bol prepustený 16. februára 1942. Do činnej vojenskej služby bol znovu prezentovaný 10. marca 1944 k Pešiemu pluku 4 v Ružomberku. Odtiaľ bol neskôr preložený do Spišskej Novej Vsi. V čase vypuknutia Slovenského národného povstania konal vojenskú službu v posádke v Poprade. 29. augusta 1944 sa pridal k povstaleckému vojsku. 30. augusta 1944 sa ako príslušník 1. čs. armády na Slovensku zúčastnil bojov pri Huncovciach a Kežmarku. Dňa 31. augusta 1944  povstalecké jednotky ustúpili až k Matejovciam. Počas obranných bojov pri Matejovciach bol ťažko ranený do hlavy. Zomrel počas prevozu do nemocnice medzi Matejovcami a Spišskou Sobotou. Pochovaný je na cintoríne v Spišskej Sobote. V roku 1964 mu bola pri príležitosti 20. výročia SNP udelená Pamätná medaila in memoriam.

 


 

 

Štefan  Ďaďo

  Narodil sa 12. marca 1916 v Medzibrodí nad Oravou. Do brannej moci bol prezentovaný 1. októbra 1937 a zaradený k Horskému pešiemu pluku 2 ako vojak k 7. rote. 17. februára 1938 bol zo zdravotných dôvodov z činnej vojenskej služby prepustený. Následkom mobilizácie bol 24. septembra 1938 prezentovaný do činnej služby. Demobilizovaný bol 15. decembra 1938. Do výnimočnej vojenskej služby musel nastúpiť 24. júna 1941, z ktorej bol prepustený 12. júla 1941. Do činnej vojenskej služby bol znovu prezentovaný 17. júla 1944. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pridal k povstaleckej jednotke v Liptovskom Mikuláši. Po presune dňa 30. augusta 1944 v radoch vojakov mikulášskej posádky zasiahol do bojov pri Kežmarku, kde bol aj zajatý. Nemci ho väznili v Ľubici, kde ho spolu s ďalšími zajatými povstalcami neskôr popravili. V čase, keď bol uväznený dostal telegram od rodiny. Bolo v ňom uvedené, že mu umrel syn. No ani napriek tomu ho Nemci domov nepustili. Zastrelili ho na ľubickom cintoríne dňa 10. septembra 1944, na ktorom je aj pochovaný. 

 


 

 

Ladislav Kmeťko

  Narodil sa 8. decembra 1920 v Santove. 21. októbra 1940 bol prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby. Zaradený bol k Jazdeckému priezvednému oddielu 2 ako vojak k 1. eskadróne v Michalovciach. 23. júna 1941 bol s 1. eskadrónou odoslaný na východný front, kde sa zúčastnil poľného ťaženia proti Sovietskemu zväzu. Späť na Slovensko sa vrátil 5. augusta 1941. Od 6. augusta 1941 do 27. augusta 1942 vykonával ďalej vojenskú službu v Jazdeckom priezvednom oddiele 2 v Michalovciach ako veliteľ družstva 1. eskadróny. 1. októbra 1941 bol povýšený na slobodníka. 28. augusta 1942 bol znovu odoslaný na východný front. S cyklistickou eskadrónou pôsobil pri Rýchlej divízii až do 15. septembra 1943. Dňa 15. januára 1943 bol povýšený na desiatnika. Od 15. septembra 1943 do 22. januára 1944 konal službu ako zástupca veliteľa čaty 1. eskadróny Jazdeckého priezvedného oddielu 2 v Michalovciach. 23. januára 1944 bol prepustený do pomeru mimo činnej služby. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa po vyhlásení mobilizácie pridal k povstalcom. Do činnej služby bol prezentovaný 1. septembra 1944 k náhradnému Jazdeckému priezvednému oddielu 2 v Brezne nad Hronom. Odtiaľ bol so svojou jednotkou ihneď odoslaný do priestoru  Vernár, kde mali zadržať postup nemeckých jednotiek v smere od Popradu. 2. septembra 1944 padol v boji v priestore Popová pri Vernári. Pochovaný je v spoločnom hrobe na cintoríne vo Vernári.

 


 

 

Antonín Drápal

   Narodil sa 31. októbra 1898 v Rudke pri Brne. Do Vysokých Tatier prišiel ako vojak v roku 1918 na Sliezsky dom. Po skončení vojenskej služby zostal v Tatrách pracovať ako vedúci chaty pri Popradskom Plese a pôsobil aj ako dobrovoľný záchranca. V roku 1926 odišiel do Švajčiarska, kde absolvoval hotelovú prax. Po návrate zo Švajčiarska v roku 1930 sa stal vedúcim hotela Park v Novom Smokovci. Neskôr bol tajomníkom ozdravovne Morava v Tatranskej Lomnici. V roku 1936 sa oženil a ako spolumajiteľ začal viesť rodinný penzión Vesna v Novom Smokovci. Do ilegálnej činnosti sa zapojil v roku 1939. Prechovával československých vlastencov a dôstojníkov, finančne ich podporoval a prevádzal cez hranice do Poľska. Jeho penzión mal počas Slovenského národného povstania slúžiť ako ošetrovňa pre partizánov. Po obsadení Popradu a Vysokých Tatier nemeckým okupačným vojskom sa tak ale nestalo. Počas Povstania však finančne podporoval partizánov a rodinám uväznených politických väzňov posielal potraviny. Vo svojom penzióne ukrýval partizánov, židov a vysokoškolákov. Po obsadení Vysokých Tatier Nemcami aj jeho penzión obsadilo nemecké vojsko. Neskôr bol donútený ubytovať na zotavenie nemecké deti. Napriek tomu sa mu až do oslobodenia podarilo v penzióne ukrývať okolo 15 ľudí. Penzión Vesna bol postupne ničený a zdemolovaný nemeckými deťmi i vojakmi. Na základe udania bol 24. januára 1945 zatknutý Gestapom. Odvlečený bol do Spišskej Soboty, kde bol uväznený. 25. januára 1945 ho v Poprade odsúdili na smrť zastrelením. Spolu s ďalšími zajatými ilegálnymi pracovníkmi a partizánmi bol z Popradu odvezený do väznice v Ružomberku. Dňa 27. januára 1945 bol popravený neďaleko Liskovej pri Ružomberku (Miškova dolina, hon Medzi Hrádkami).  Začiatkom februára 1945 bol pochovaný do masového hrobu na cintoríne v Liskovej. V apríli 1945 bol exhumovaný a prevezený do Starého Smokovca, kde bol s poctami pochovaný v parku pred Grandhotelom spolu s ďalšími popravenými vlastencami. Neskôr bol znovu exhumovaný a pochovaný v spoločnom hrobe na cintoríne v Novom Smokovci. V roku 1946 bol Antonínovi Drápalovi udelený Rad Slovenského národného povstania I. triedy in memoriam. 28. augusta 1979 bol na mieste popravy slávnostne odhalený pomník obetiam.   

 


 

 

Ján Jevčín

   Narodil sa 22. januára 1893 v obci Kružlov, okr. Bardejov. Pochádzal z roľníckej rodiny. V rokoch 1901 – 1908 vychodil 6 tried ľudových v Kružlove a v rokoch 1909 – 1910 ešte 2 pokračovacie triedy. V školskom roku 1921/1922 navštevoval 1 triedu meštianskej školy v Bardejove. Pracoval na hospodárstve. Do činnej vojenskej služby bol prezentovaný 26. augusta 1914 ako vojak. Zúčastnil sa bojov na ruskom fronte, kde aj 10. augusta 1916 padol do zajatia. Z ruského zajatia sa vrátil 10. januára 1918. 27. marca 1919 bol znovu prezentovaný do činnej služby. V roku 1920 absolvoval v Bratislave zdravotný kurz. Dňa 1. apríla 1921 bol menovaný rotmajstrom trubačom. 1. januára 1922 bol premiestnený k Horskému delostreleckému oddielu 261 v Betliari. Dňa 1. apríla 1925 odišiel do výslužby. Vojenskú uniformu si znovu obliekol až 14. marca 1939, kedy bol prezentovaný k činnej vojenskej službe. V hodnosti rotmajstra bol 15. marca 1939 pridelený ako pomocník zdravotníctva k Pešiemu pluku 1 v Dobšinej. 28. augusta 1939 bol pridelený ako skladník k 1. práporu v Podolínci, kde slúžil do 5. apríla 1940. Dňa 9. apríla 1940 bol pridelený k 1. práporu v Spišskej Novej Vsi s určením pre ošetrovňu. 1. októbra 1940 bol preložený k 5. práporu do Popradu. Slúžil v kasárňach Pod Gerlachom. So svojou rodinou býval v dôstojníckych bytoch v Poprade na Levočskej ulici. 1. januára 1941 bol povýšený na zástavníka pomocného zdravotníctva. Dňa 15. júla 1941 mu bolo prepožičané vyznamenanie „Kríž svetovej vojny 6. stupňa“. V Poprade na prápornej ošetrovni slúžil až do augusta 1944. Po vypuknutí Slovenského národného povstania a následného obsadenia Popradu nemeckými okupačnými jednotkami slúžil naďalej v kasárňach Pod Gerlachom. Vykonával službu dozorného. 13. septembra 1944 bol so skupinou vojakov Nemcami vyslaný do Matejoviec. Mali tam vykonať domové prehliadky pre podozrenie z ukrývania zbraní. Keďže v Matejovciach žiadne zbrane nenašli, tak bol 16. septembra 1944 krivo obvinený zo spolupráce s partizánmi. Nemci ho zajali, väznili a vypočúvali ho v Kežmarku na hrade. 18. septembra 1944 ho prepustili s tým, že sa musí dvakrát do dňa hlásiť na nemeckom veliteľstve. Bolo mu oznámené, že akonáhle sa zistí jeho spolupráca s partizánmi, bude okamžite bez súdu popravený. Dňa 19. septembra 1944 okolo 22. hodiny došli do bytu Jevčínovcov príslušníci Gestapa a vykonali domovú prehliadku. Jánovi Jevčínovi prikázali, aby si obliekol civilné šaty a išiel s nimi. Odviezli ho opäť na hrad do Kežmarku. Na nádvorí hradu bol dňa 21. septembra 1944 popravený. Pochovaný je na cintoríne v Kežmarku.   

 


 

 

Mikuláš Birák

  Narodil sa 25. mája 1918 v obci Raková. Do brannej moci bol zaradený 1. októbra 1938 k Pešiemu pluku 41. „ Dr. Edvarda Beneše “ ako vojak 3. roty. Dňa 23. novembra 1939 mu bola udelená pamätná medaila za vojnové ťaženie proti Poľsku. 30. novembra 1939 bol premiestnený k Pešiemu pluku 8. V marci 1940 bol povýšený na slobodníka. 1. októbra 1940 bol prepustený do zálohy. Z dôvodu útoku proti ZSSR bol 24. júna 1941 prezentovaný do výnimočnej činnej služby, z ktorej bol prepustený 5. septembra 1941. Dňa 3. apríla 1944 bol prezentovaný do činnej vojenskej služby k Pešiemu pluku 5. Počas povstaleckých bojov padol dňa 31. augusta 1944 v obci Veľká pri Poprade. Pochovaný je v spoločnom hrobe na cintoríne vo Veľkej.

 


 

 

Pavol Holló

  Narodil sa 2. januára 1922 v Slavošovciach. Ako vojak 1. československej armády na Slovensku sa zapojil do Slovenského národného povstania. Zúčastnil sa povstaleckých bojov pri Poprade. Padol dňa 31. augusta 1944 počas bojov v Spišskej Sobote, pri obrane kasární Pod Gerlachom. Pochovaný je na cintoríne v Spišskej Sobote. 

 


 

 

Juraj Luščák

  Narodil sa 19. januára 1916 v Giraltovciach, bytom Hanušovce nad Topľou. K vykonaniu vojenskej prezenčnej služby nastúpil 1. októbra 1938 k Pešiemu pluku 23 „Amerických Slovákov“ v Trnave. Dňa 27. apríla 1939 bol preložený do Bratislavy k Pešiemu pluku 4 a zaradený ako vojak k 9. rote. 30. septembra 1940 bol prepustený do zálohy. Počas útoku na ZSSR nastúpil k vykonaniu výnimočnej činnej služby, z ktorej bol prepustený 15. júla 1941. Dňa 9. septembra 1941 bol povolaný k vykonaniu mimoriadneho cvičenia. Cvičenie bolo ukončené 4. októbra 1941. Vojenskú uniformu si obliekol opäť 13. apríla 1944, kedy bol povolaný do výnimočnej činnej služby. Činnosť Juraja Luščáka počas Slovenského národného povstania nie je známa. 21. februára 1945 bol zaradený do československej brannej moci, keď sa prihlásil k 1. čs. náhradnému pluku v Poprade. 24. februára 1945 bol od 1. čs. náhradného pluku preložený k 8. pešiemu práporu 4. čs. samostatnej brigády. Neskôr bol preradený k 7. pešiemu práporu. Koncom marca 1945 sa zúčastnil bojov o Liptovský Mikuláš, kde bol dňa 31. marca 1945 ranený. Prevezený bol do 1. čs. vojenskej odsunovej nemocnice vo Vyšných Hágoch. Tu na následky zranení zomrel dňa 12. mája 1945. Pochovaný je na vojenskom cintoríne v obci Štôla.

 


 

 

 

Albín Niemec

  Narodil sa 12. februára 1922 vo Víťazovciach. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania pôsobil ako baník v Handlovej. Od 29. augusta 1944 sa zúčastnil SNP v priestore Partizánske – Handlová – Banská Bystrica – Staré Hory. Po potlačení Povstania sa v novembri 1944 vrátil späť do Víťazoviec. V januári 1945 sa rozhodol, že vstúpi do 1. čs. armádneho zboru. 27. januára 1945 bol prezentovaný v Humennom a zaradený k 1. čs. samostatnej brigáde. V jej radoch sa zúčastnil bojov pri Liptovskom Hrádku a Liptovskom Mikuláši. Počas bojov o Liptovský Mikuláš bol ranený. Prevezený bol do nemocnice v Kvetnici pri Poprade, kde aj na následky zranení zomrel dňa 7. mája 1945. Pochovaný je na cintoríne v Poprade – Veľkej. Na náhrobnom kameni má nesprávne uvedené priezvisko - Nemec. Pri príležitosti 20. výročia Slovenského národného povstania mu bola udelená Pamätná medaila SNP in memoriam.

 


 

 

Gabriel Kertész

  Narodil sa 2. septembra 1911 v Turanoch nad Ondavou. Od roku 1930 do roku 1933 pôsobil ako učiteľ na ľudovej škole vo Veľkej nad Ipľom. 17. júla 1933 bol prezentovaný k vykonaniu základnej vojenskej služby. Zaradený bol k Pešiemu pluku 32 „Gardskému“ v Košiciach. 20. júla 1933 bol odoslaný do Školy pre dôstojníkov pechoty v zálohe, ktorú ukončil 21. decembra 1933. Základnú vojenskú službu ukončil 17. septembra 1934 a bol preložený do zálohy. Do konca júna 1935 pôsobil na ľudovej škole v Hriňovej. Od septembra 1935 do júna 1944 učil na ľudovej škole v Detve – Krnom. 5. augusta 1944 bol prezentovaný do činnej vojenskej služby. Nastúpil ako vojak k Proviantnému skladu 2 v Strážach pod Tatrami. Tu ho zastihlo vypuknutie Slovenského národného povstania. Hneď v jeho prvých dňoch sa pripojil k partizánom brigády Za slobodu Slovanov. V jej radoch sa zúčastnil bojov o Poprad a Kvetnicu. Padol dňa 2. septembra 1944 počas obranných bojov v lese pri Kvetnici. Pochovaný je na cintoríne v Poprade – Veľkej.

 


 

 

Michail Adolfovič Tatur

  Narodil sa 1. januára 1916 v bieloruskej obci Jevsejeviči, Minská oblasť. V druhej polovici 30-tych rokov narukoval na základnú vojenskú službu. Tú vykonával ako vojak Červenej armády v oblasti Kaukazu. Po jej skončení absolvoval vojenské učilište v Gruzínsku. Do radov Červenej armády bol opäť povolaný v roku 1939. V hodnosti poručík bol zaradený ako veliteľ čaty 186. kavalerijského pluku.  V roku 1941 po vypuknutí Veľkej vlasteneckej vojny a po vyhlásení všeobecnej mobilizácie odišiel na front. Od 10. decembra 1941 do 30. júla 1942 slúžil v 60. kavalerijskej divízii. Zúčastnil sa bojov na Ukrajine, kde bol ťažko ranený a dostal sa do nemeckého zajatia v Poľsku. Dvakrát sa mu podarilo zo zajatia ujsť, no zakaždým ho chytili a vrátili späť. Až tretí pokus bol úspešný. Podarilo sa mu dostať na juh Poľska, do blízkosti mestečka Dukla. V obci Myscowa sa v tom čase organizoval nový partizánsky oddiel, ktorého veliteľom bol B. D. Dranišnikov. 30. júna 1944 npor. Tatur vstúpil do tohto oddielu. 5. augusta 1944 sa partizánsky oddiel ppor. Dranišnikova pripojil k diverznému oddielu kpt. Kvitinského. Npor. Tatur sa stal veliteľom 1. diverznej čaty. 9. augusta 1944 so svojou čatou uskutočnil prepad nepriateľskej kolóny na ceste medzi Lenártovom a Malcovom. 1. septembra 1944 bol diverzný oddiel kpt. Kvitinského pretvorený na Osobitnú partizánsku brigádu Klementa Gottwalda. Npor. Tatur bol menovaný do funkcie veliteľa 1. diverznej roty, s ktorou sa presunul do priestoru Poprad – Kežmarok – Spišská Nová Ves. Počas bojov o Telgárt 1. diverzná rota npor. Tatura vykonávala diverznú činnosť na ceste medzi Popradom a Telgártom. V druhej polovici septembra 1944 bola Taturova rota dislokovaná v horách medzi obcami Vikartovce a Liptovská Teplička. Dňa 24. septembra 1944 sa npor. Tatur so svojou prieskumnou skupinou presunul do obce Vikartovce. Miestni obyvatelia partizánov privítali a pozvali ich do svojich príbytkov. V tom istom čase vošli do Vikartoviec aj nemeckí vojaci, ktorí zaujali obranné postavenie a začala prestrelka. Tatur prikázal svojím partizánom, aby sa presunuli smerom k lesu. Počas ústupu ich kryl streľbou so samopalu. Potom sa sám rozbehol k neďalekému lesu. Keď už bol tesne za dedinou, zasiahla ho dávka z guľometu do obidvoch nôh. Raneného ho začali obkolesovať Nemci. Npor. Tatur strieľal, kým mal náboje a použil aj dva granáty. Posledný náboj si nechal pre seba, nechcel sa Nemcom dostať do rúk živý. Nemeckí vojaci sa k nemu priblížili, a keď zistili, že je mŕtvy jeden z nich ho bodol bodákom. M. A. Tatur bol pochovaný na cintoríne vo Vikartovciach. V roku 1946 bol exhumovaný a prevezený s ostatnými sovietskymi vojakmi, ktorí boli pochovaní na cintorínoch popradského okresu. Pochovaný je pravdepodobne na Verejnom cintoríne v Košiciach, ale hrob s jeho menom sa doteraz nenašiel. V záznamoch Bieloruského výboru štátnej bezpečnosti v Minsku je M. A. Tatur stále vedený ako vojnový zajatec – nezvestný.  

 


 

 

Michal Mrug

  Narodil sa 14. augusta 1916 v Jakubanoch. 1. októbra 1938 bol zaradený do brannej moci. 1. marca 1939 nastúpil k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Pešiemu pluku 23 „Amerických Slovákov“ v Trnave, ako vojak k 6. pešej rote. 27. apríla 1939 bol preložený k Pešiemu pluku 4 v Bratislave. 1. októbra 1940 ukončil základnú vojenskú službu a bol preložený do zálohy. 13. apríla 1944 bol prezentovaný do činnej vojenskej služby k Pešiemu pluku 5 v Levoči. Jeho pôsobenie počas Slovenského národného povstania nie je známe. 18. februára 1945 nastúpil k 1. čs. náhradnému pluku v Poprade. Zaradený bol ako vojak k 3. čs. samostatnej brigáde. V jej radoch sa zúčastnil bojov o Liptovský Mikuláš, počas ktorých bol ranený. Zranenie utrpel pri záchrane svojho spolubojovníka. Michal Mrug bol prevezený do 1. čs. odsunovej nemocnice vo Vyšných Hágoch. Tu na následky zranenia zomrel dňa 16. apríla 1945. Pochovaný je na vojenskom cintoríne v Štôle. Na náhrobnom kameni má nesprávne uvedené priezvisko – Mruk.

 


 

 

Hans Schwarz

  Narodil sa 9. novembra 1909 v Berlíne. V roku 1927 vstúpil do spolku komunistickej mládeže, neskôr mu bola zverená funkcia vedúceho bunky Komunistickej strany Nemecka (ilegálna organizácia Zväz bojovníkov Červenej fronty). V roku 1932 bol odsúdený za ilegálnu činnosť a organizovanie komunistických demonštrácii. Stal sa osobným tajomníkom vodcu Komunistickej strany Nemecka Ernsta Thälmana. V rokoch 1934 až 1936 pracoval pod rozličnými falošnými menami ako tajný kuriér nemeckých komunistov v Prahe. Začiatkom roka 1936 bol vyslaný do Moskvy, kde absolvoval špeciálny špionážny a sabotážny výcvik. Absolvoval rozličné kurzy, v ktorých sa učil stratégiu, taktiku, základy telegrafovania, rádiotelegrafické vysielanie, miešanie chemických látok, zlučovaním ktorých sa vyrábali výbušniny a pod. Školil ho aj popredný činiteľ sovietskej rozviedky Jan Karlovič Berzin. Od júla 1936 sa zúčastnil občianskej vojny v Španielsku, kde pôsobil ako inštruktor ženistov a spravodajských skupín. Slúžil v 14. medzinárodnej komunistickej brigáde a spolu s Heinrichom Fomferrom viedol aj sabotážne kurzy. V apríli 1937 odcestoval ťažko ranený zo Španielska do Sovietskeho zväzu, kde sa liečil v sanatóriu na Kryme. Od roku 1937 do roku 1939 nie sú o ňom žiadne záznamy ani správy. Až 20. apríla 1939 sa na pokyn Moskvy presunul do Budapešti. Okrem Československa, Španielska a Maďarska pôsobil ako významný vyzvedač 4. spravodajského oddelenia generálneho štábu Červenej armády aj v Bulharsku a ďalších európskych krajinách. 30. mája 1940 sa z Budapešti presunul na Slovensko, do Bratislavy. Pôsobil tu ako člen špionážnej skupiny Fomferra – Schwarz. Hlavnou úlohou skupiny bolo zbierať správy vojenského a iného charakteru, a pomocou vysielačky ich zasielať do Moskvy. Od marca 1941 pracoval na získavaní informácií o nemeckých vojenských transportoch. V Schwarzovej skupine pôsobilo 24 ľudí, medzi nimi aj jeho manželka Štefánia. Ďalšou činnosťou skupiny boli rôzne sabotážne akcie, príprava výbušnín, sledovanie a ničenie vojenských transportov, ktoré sa presúvali na východný front a ničenie rozličných vojenských objektov. O činnosti Hansa Schwarza sa dozvedela Ústredňa štátnej bezpečnosti a preto musel často meniť bydlisko. Po úteku z Bratislavy sa ukrýval na rozličných miestach na Slovensku. Depeše do Moskvy vysielal zo všetkých ilegálnych bytov a každú depešu dvakrát zašifroval. Aj na Slovensku používal niekoľko falošných mien napr. Štefan Stankovič, Franz Schreck, Ján Schwartz, Ján Wilfling a ďalšie. Schwarz bol zatknutý 14. februára 1942 v Piešťanoch. Väznený a vypočúvaný bol v Bratislave a Brne. Vypočúval ho aj komisár Gestapa SS-hauptsturmführer Otto Kozlowski. Výsluchy a bitky trvali 2 roky, no Schwarz nič nevyzradil. 31. januára 1944 bol odsúdený za špionáž na 12 rokov a uväznili ho v Bratislave. 17. mája 1944 bol prevezený do väznice v Ružomberku. 26. augusta 1944 ho z väzenia vyslobodili partizáni z partizánskej brigády Jánošík. Po krátkom výcviku sa spolu s manželkou stal príslušníkom tejto brigády. Dňa 2. septembra 1944 sa zúčastnil bojov pri Hranovnici, kde spolu s manželkou obsluhoval guľomet. Od kostola v Hranovnici smerom k ním postupoval nemecký tank a za ním nemeckí vojaci. Schwarzovci sami z guľometom kryli ústup svojich spolubojovníkov. Kapitán im prikázal, aby vydržali, že sa o chvíľu vráti aj s posilou. Schwarz kosil streľbou nemeckých vojakov a manželka ho prehovárala, aby ustúpili. Proti ním stála presila a hrozilo, že ich obkolesia. Hansa Schwarza zasiahla dávka z nemeckého automatu a bol na mieste mŕtvy. Jeho manželka ho nechcela ani mŕtveho opustiť. Pred Nemcami ju zachránil partizán, ktorý sa k nej zozadu z húštiny priplazil. Strhol ju z nehybného tela a odniesol ju cez horu. Tento partizán jej povedal, že boli zradení kapitánom a kryli jeho zbabelý útek. Hans Schwarz je pochovaný v spoločnom hrobe na cintoríne v Hranovnici. Osud Hansa Schwarza inšpiroval aj režiséra Jozefa Režuchu, ktorý v roku 1976 natočil film s názvom Do posledného dychu. V tomto filme je zachytené pôsobenie Schwarza a jeho manželky na Slovensku.      

 


 

 

Michal Čintala

  Narodil sa 7. septembra 1923 v Trebišove. Do radov 1. čs. armádneho zboru sa prihlásil 13. januára 1945 v Humennom. Počas bojov pri Liptovskom Mikuláši bol ťažko ranený. Po ošetrení v brigádnej ošetrovni bol odoslaný do nemocnice v Levoči. Následne ho previezli do Štátnej nemocnice v Kvetnici pri Poprade. Tu na následky zranenia zomrel dňa 15. apríla 1945. Pochovaný je na cintoríne v Poprade – Veľkej.

 


 

 

Anton Kantár

  Narodil sa 13. marca 1919 v obci Chlebnice. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa dobrovoľne prihlásil k povstalcom. Zúčastnil sa bojov pri Kežmarku a Ľubici, kde bol zajatý. Väznený a vypočúvaný bol v Ľubici. Na miestnom cintoríne ho aj s ďalšími zajatými vojakmi dňa 10. septembra 1944 Nemci popravili. Pochovaný je v spoločnom hrobe na ľubickom cintoríne.

 


 

 

Vojtech Kušnír

  Narodil sa 3. októbra 1921 vo Veľkom Šariši. Na základnú vojenskú službu nastúpil 1. októbra 1942 k Pešiemu pluku 20 v Michalovciach. V júni 1943 bol odoslaný na východný front. 30. októbra 1943 bol zajatý vojakmi Červenej armády aj s ďalšími svojimi spolubojovníkmi. Zajatci boli sústredení v zajateckom tábore v Usmani. 9. januára 1944 bol presunutý do Jefremova. V Jefremove sa začala organizovať 2. čs. samostatná paradesantná brigáda, do ktorej sa dobrovoľne prihlásil. 17. januára 1944 bol zaradený do čs. brannej moci v ZSSR. 19. januára 1944 bol pridelený k ženijnej rote 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády. Z Jefremova sa presunuli bližšie k frontu, do Proskurova. Odtiaľto sa po krátkom oddychu presunuli cez Przemysl smer Dukla a boli nasadení do bojov v Karpatoch. 23. februára 1944 bol povýšený na slobodníka, 15. júna 1944 na desiatnika a 23. septembra 1944 na čatára. Začiatkom októbra 1944 bola rota, v ktorej bojoval Vojtech Kušnír letecky prepravená na Slovensko. Vysadený bol na letisku Tri Duby a do 28. októbra 1944 sa zúčastnil bojov v priestore Banská Bystrica. Po ústupe do hôr pokračoval v partizánskom boji. Partizánska jednotka, ktorej príslušníkom bol aj Vojtech Kušnír, bola zajatá Nemcami. Počas pochodu sa mu ale podarilo ujsť a vrátil sa domov, do Veľkého Šariša. V polovici februára 1945 sa v Kežmarku znovu pripojil k 2. čs. samostatnej paradesantnej brigáde, ktorá sa tu začala reorganizovať. Pridelený bol k jej 4. ženijnému práporu. Vykonávali tu výcvik a zúčastňovali sa na odmínovacích prácach v okolí Kežmarku. Dňa 12. apríla 1945 zahynul pri železničnej zastávke Toporčik pri Toporci. Zahynul následkom výbuchu pri zneškodňovaní nálože spolu s rotmajstrom Jánom Zbojanom z Novoselice. Pochovaný je na cintoríne v Kežmarku. 15. augusta 1944 bol vyznamenaný Československou vojenskou pamätnou medailou so štítkom ZSSR. 

 


 

 

Ondrej Doro

  Narodil sa 30. novembra 1919 v Rejdovej. Najskôr sa stal príslušníkom Slovenskej pracovnej služby a neskôr narukoval do radov slovenskej armády. Bol odoslaný na východný front, odkiaľ sa mu podarilo ujsť. Cez východné Slovensko sa dostal až ku Vernáru. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pridal na stranu povstalcov. V priestore Pusté Pole – Vernár prevádzal ruských parašutistov k partizánskej brigáde veliteľa Kvitinského. Pri železničnej stanici Vernár bol zasiahnutý dávkou z nemeckého guľometu do brucha a nôh. Nemci ho raneného previezli do Štátnej nemocnice v Spišskej Sobote. Po operácii a zlepšení stavu ho mali v úmysle vypočuť. V nemocnici však na následky zranení zomrel dňa 25. októbra 1944. Pochovaný je na cintoríne v Spišskej Sobote.  

 


 

 

Ľudovít Vidiš

  Narodil sa 25. augusta 1919 v Hrabušiciach, bytom v Hranovnici. Na základnú vojenskú službu nastúpil v októbri 1940 k Pešiemu pluku 5 v Levoči. Tu absolvoval aj poddôstojnícku školu. V roku 1942 bol odoslaný na východný front do Sovietskeho zväzu, ako príslušník Rýchlej divízie. Späť na Slovensko sa vrátil začiatkom roku 1943. Dňa 16. februára 1945 sa v Poprade dobrovoľne prihlásil do radov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Prezentovaný bol pri 1. čs. náhradnom pluku a zaradený k 3. čs. samostatnej brigáde. V jej radoch sa zúčastnil ťažkých bojov o Liptovský Mikuláš. 31. marca 1945 bol čatár Vidiš v boji pri obci Žiar ranený. Prevezený bol do nemocnice v Bíline v severných Čechách, kde na následky zranení zomrel 6. apríla 1945. Pochovaný bol 9. apríla 1945 na miestnom cintoríne. Po skončení vojny bol na žiadosť rodiny exhumovaný, prevezený na Slovensko a s vojenskými poctami pochovaný na cintoríne v Hranovnici. Bol mu udelený Rad SNP I. triedy in memoriam.

 


 

 

Štefan Repčiak

  Narodil sa 15. augusta 1918 v obci Beňuš – Pôbišovo. Na základnú vojenskú službu nastúpil 12. januára 1940 k Pešiemu pluku 3 vo Zvolene. 15. januára 1940 bol premiestnený k Pešiemu pluku 1 do Levoče. Dňa 15. februára 1941 bol premiestnený k Leteckému pluku – Letke 2 v Spišskej Novej Vsi. V letištnej rote vykonával strážnu a dozornú službu. V Spišskej Novej Vsi slúžil do 10. januára 1942, kedy bol preložený do zálohy. Z dôvodu brannej pohotovosti štátu bol pridržaný k vykonaniu výnimočnej činnej služby do 10. augusta 1943. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie mobilizoval a aktívne sa ho zúčastnil. Koncom septembra 1944 bol zajatý a prevezený do zberného zajateckého tábora v Kežmarku. Odtiaľ sa mu neskôr podarilo ujsť. 16. februára 1945 bol zaradený do čs. brannej moci. V 1. čs. náhradnom pluku v Poprade bol ako vojak pridelený k 4. pešiemu práporu 3. čs. samostatnej brigády. Zúčastnil sa bojov pri Liptovskom Mikuláši, počas ktorých bol ťažko ranený. Prevezený bol do 1. čs. odsunovej nemocnice vo Vyšných Hágoch, kde na následky zranení zomrel dňa 19. mája 1945. Pochovaný je na vojenskom cintoríne v Štôle. Pri príležitosti 20. výročia Slovenského národného povstania bola Štefanovi Repčiakovi udelená Pamätná medaila SNP in memoriam. 

 


 

 

Július Halama

  Narodil sa 23. októbra 1922 v Nemeckej Ľupči. Na základnú vojenskú službu nastúpil 1. októbra 1943. Zaradený bol ako vojak k Pracovnému práporu IV v Podolínci. 10. novembra 1943 bol premiestnený k Automobilovému práporu 1 v Nitre. 15. novembra 1943 sa vrátil späť do Podolínca. Dňa 19. januára 1944 bol prepustený na trvalú dovolenku. Po skončení základnej vojenskej služby pracoval ako baník v Rudných baniach v Kremnici. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa aj s ďalšími baníkmi z Kremnice pridal k partizánom brigády Za slobodu Slovanov. V jej radoch sa zúčastnil bojov o Kežmarok, kde dňa 31. augusta 1944 padol. Jeho telo bolo nájdené až 5. septembra 1944 v rieke Poprad pri Kežmarku. Pochovaný je na cintoríne v Kežmarku.

 


 

 

Ján Šarluška

  Narodil sa 19. januára 1922 v Ilave. V roku 1944 pracoval ako inštalatér vo firme Baťa vo Svite. Po vypuknutí Slovenského národného povstania dňa 29. augusta 1944 vstúpil vo Svite do partizánskeho oddielu. Zúčastnil sa bojov proti nemeckým okupačným jednotkám v priestore Poprad - Veľká. Padol v boji dňa 31. augusta 1944 pri Veľkej. Pochovaný bol na cintoríne v Poprade – Veľkej v spoločnom hrobe. Dňa 27. novembra 1945 bol na žiadosť rodiny exhumovaný a prevezený do Malaciek, kde ho na starom cintoríne pochovali.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Československý vojnový kríž 1939 in memoriam

Rad SNP  I. triedy in memoriam

 


 

 

Imrich Kuruc

  Narodil sa 2. marca 1915 v Nižnom Slavkove. K vykonaniu základnej vojenskej služby bol prezentovaný 1. októbra 1937 k Pešiemu pluku 16 v Prešove. 27. februára 1938 bol po vykonaní päťmesačného vojenského výcviku prepustený do pomeru mimo činnej služby. 23. mája 1938 nastúpil k vykonaniu výnimočného cvičenia v zbrani, ktoré trvalo do 12. júna 1938. K vykonaniu ďalšieho mimoriadneho cvičenia v zbrani bol prezentovaný 12. septembra 1939 a ukončené bolo 13. októbra 1939. V čase útoku na Sovietsky zväz bol dňa 24. júna 1941 znovu prezentovaný do výnimočnej činnej služby, z ktorej bol prepustený 12. júla 1941. Dňa 10. mája 1944 bol prezentovaný k vykonaniu výnimočnej činnej služby. 3. júna 1944 bol so 6. práporom, do ktorého bol zaradený odoslaný do poľa. Jeho pôsobenie počas Slovenského národného povstania sa nepodarilo zistiť. 24. februára 1945 bol zaradený do československej brannej moci. V Poprade bol prezentovaný ako vojak k 1. čs. náhradnému pluku. 25. februára 1945 bol premiestnený k 9. pešiemu práporu 4. čs. samostatnej brigády. Počas bojov o Liptovský Mikuláš bol doplnený do radov 3. čs. samostatnej brigády. Dňa 4. apríla 1945 bol ranený v bojoch pri obci Bešeňová. Odoslaný bol do 1. čs. odsunovej nemocnice vo Vyšných Hágoch, kde 6. mája 1945 na následky zranení zomrel. Pochovaný je na vojenskom cintoríne v obci Štôla.  

 


 

 

Štefan Jurkovič

  Narodil sa 10. decembra 1922 v Popudinských Močidľanoch. V roku 1943 nastúpil k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Pešiemu pluku 1 v Trnave. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa ako príslušník 1. československej armády na Slovensku zapojil do bojov proti nemeckým okupantom. Počas bojov pri Banskej Bystrici bol ranený a letecky odoslaný do nemocnice vo Ľvove. Po vyliečení bol na vlastnú žiadosť dňa 15. októbra 1944 odoslaný k československej vojenskej jednotke v ZSSR. Do Krosna došiel 2. decembra 1944. Dňa 3. decembra 1944 bol prezentovaný a zaradený k 3. čs. samostatnej brigáde. V jej radoch sa zúčastnil oslobodzovacích bojov na východnom Slovensku. Počas ťažkých bojov pri Liptovskom Mikuláši bol dňa 31. marca 1945 pri obci Jalovec ranený. Prevezený bol do 1. čs. odsunovej nemocnice vo Vyšných Hágoch, kde dňa 2. apríla 1945 na následky zranení zomrel. Pochovaný je na vojenskom cintoríne v Štôle. 

 


 

 

Štefan Janotík

  Narodil sa 14. apríla 1920 v Medzibrodí nad Oravou. Na základnú vojenskú službu bol prezentovaný 1. októbra 1941. Zaradený bol k Pracovnému práporu IV v Podolínci. Z dôvodu straty ukazováka pravej ruky tu vykonával prezenčnú pracovnú službu. 15. januára 1942 bol preložený k pomocnej rote Veliteľstva pracovných skupín do Sabinova. 20. mája 1942 bol premiestnený k Pracovnému oddielu do Zámutova. Pri výkone pracovnej služby vážne ochorel a choroba sa prejavila práve počas jeho pôsobenia v Zámutove. Začiatkom júna 1942 bol odoslaný do Vojenskej nemocnice 2 v Prešove, kde bol hospitalizovaný do 6. júna 1942. Dňa 7. júna 1942 bol prevezený do Štátnej nemocnice v Spišskej Sobote. Tu na následky ochorenia (tuberkulóza) zomrel dňa 27. júna 1942. Pochovaný je na obecnom cintoríne v Spišskej Sobote.  

 


 

 

Pavel Rákoci

  Narodil sa 16. januára 1919 v Hozelci. K vykonaniu vojenskej prezenčnej služby bol prezentovaný 10. januára 1940 k Pešiemu pluku 1 v Levoči. Po vykonaní základného výcviku bol 23. júla 1940 preložený na slovensko – maďarské hranice, kde ako vojak 17. roty vykonával do 3. januára 1941 strážnu službu. 26. júna 1941 bol s Rýchlou divíziou odoslaný na východný front. Na fronte pôsobil do 14. decembra 1942 na veliteľstve „Dávid“. Po návrate na Slovensko 15. decembra 1942 bol premiestnený k náhradnej rote Pešieho pluku 5, kde vykonával službu do 29. augusta 1943. Dňa 30. augusta 1943 bol preložený k 3. rote Pešieho pluku 5 do Popradu. Odtiaľ bol 1. októbra 1943 preložený do zálohy. Do čs. brannej moci bol zaradený 26. februára 1945. Prezentovaný bol ako vojak k 1. čs. náhradnému pluku v Poprade. 24. marca 1945 bol premiestnený od 2. výcvikového práporu k 1. čs. samostatnej brigáde. Zaradený bol k 1. práporu samopalníkov, v ktorého radoch sa zúčastnil bojov o Liptovský Mikuláš. Dňa 3. apríla 1945 padol v boji pri obci Matiašovce. Pochovaný je na obecnom cintoríne v Hozelci.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania

Medaila za zimné ťaženie na východe 1941 – 1942

Medaila Za zásluhy (1943)

Pamätný odznak I. stupňa

 


 

 

Štefan Blcha

  Narodil sa 11. apríla 1922 v Liptovských Revúcach. Dňa 1. októbra 1942 bol prezentovaný k vykonaniu základnej vojenskej služby. Zaradený bol k Delostreleckému pluku 2 v Ružomberku. 1. januára 1943 bol preložený k Spojovaciemu práporu 11 v Turčianskom Sv. Martine, kde slúžil do 1. apríla 1943. Dňa 2. apríla 1943 bol pridelený späť k Delostreleckému pluku 2. Od 16. júna do 5. júla 1943 bol zaradený k 2. delostreleckému oddielu v Ružomberku. 6. júla 1943 bol odoslaný na východný front. 30. októbra 1943 bol zajatý Sovietmi a internovaný v zajateckom tábore. 17. januára 1944 bol na vlastnú žiadosť zaradený do československej brannej moci v ZSSR. V Jefremove bol ako vojak zaradený k delostreleckému oddielu 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády. V noci z 9. na 10. októbra 1944 počas presunu na Slovensko zahynul pri havárii lietadla na Zadnom Gerlachu vo Vysokých Tatrách. Jeho telo spolu s ostatnými obeťami bolo nájdené začiatkom septembra 1945. V júli 1946 boli telesné pozostatky znesené a 28. júla 1946 pochované na obecnom cintoríne v Gerlachove.  

 


 

 

Rudolf Klučiar

  Narodil sa 30. januára 1916 v Skýcove. Do brannej moci bol zaradený 1. októbra 1938. K vykonaniu vojenskej prezenčnej služby nastúpil 1. marca 1939 k Dragúnskemu pluku 11 „K.C. II.R.“ ako vojak bol pridelený k 14. vozatajskej eskadróne. 15. mája 1939 bol premiestnený k náhradnej eskadróne Jazdeckej korúhvi III. Dňa 4. júla 1939 bol premiestnený k Vozatajskej eskadróne 3. Vojenskú prezenčnú službu ukončil 1. októbra 1940, kedy bol preložený do zálohy. 3. júla 1941 bol prezentovaný do výnimočnej činnej služby, z ktorej bol prepustený už 17. júla 1941. Do činnej služby bol opäť prezentovaný 1. decembra 1942. Zotrval v nej necelých 5 mesiacov a do pomeru mimo činnej služby bol prepustený 15. apríla 1943. Dňa 12. apríla 1944 bol prezentovaný k vykonaniu výnimočnej činnej služby k Jazdeckému priezvednému oddielu 1 v Bratislave. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa ho aktívne zúčastnil ako príslušník 1. roty 11. pešieho práporu „Ruža“ obranného úseku Plesnivec. Zúčastnil sa bojov v priestore Telgárt – Vernár – Hranovnica. 18. októbra 1944 padol v boji pri Hranovnici. Pochovaný je v spoločnom hrobe na cintoríne vo Vernári.

 


 

 

Alexander Holbík

  Narodil sa 30. júla 1925 v Michalovej. Pochádzal z chudobnej rodiny a pár dní pred vypuknutím Slovenského národného povstania odišiel k partizánom. Pridal sa k partizánskej brigáde Jánošík, ktorá mala v tom čase zriadený štáb a výcvikové stredisko v neďalekej obci Bujakovo. Po krátkom výcviku bol zaradený do skupiny 50 partizánov, ktorá bola vyslaná do obranného úseku Kvetnica – Hranovnica.  2. septembra 1944 sa Alexander Holbík sa svojou čatou zúčastnil obranných bojov na úseku Kvetnica – Dubina – Hranovnica. Dňa 2. septembra 1944 padol v boji v priestore Dubina, zasiahnutý bol do hrude. Jeho telo bolo nájdené na druhý deň 3. septembra 1944. Pochovaný je v spoločnom hrobe na cintoríne v Hranovnici. 

 


 

 

Ondrej Chmelár

  Narodil sa 10. júna 1914 v obci Krivá v okrese Dolný Kubín. 1. októbra 1936 bol prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Horskému pešiemu pluku 1 v Dolnom Kubíne, kde bol ako vojak zaradený k 9. horskej rote. 28. februára 1938 bol premiestnený k Pešiemu pluku 42. Dňa 1. októbra 1938 bol preložený do zálohy, ale z dôvodu brannej pohotovosti štátu bol do 1. marca 1939 pridržaný k výnimočnej činnej službe a po jej vykonaní prepustený do civilu. 24. júna 1941 bol prezentovaný do výnimočnej činnej služby, z ktorej bol prepustený 25. júla 1941. Do ďalšej činnej vojenskej služby bol prezentovaný 14. júla 1944 k náhradnému práporu Pešieho pluku 4 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Odtiaľ bol so svojou rotou odoslaný na severovýchod Slovenska do obce Parihuzovce, kde mali kopať zákopy. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa zapojil do bojov pri Kežmarku a Ľubici. Tu padol do nemeckého zajatia a uväznený bol v Ľubici. Po krátkom väznení bol dňa 10. septembra 1944  na ľubickom cintoríne popravený zastrelením. Pochovaný je v spoločnom hrobe na cintoríne v Ľubici. 

 


 

 

Michal Zbell

  Narodil sa 2. júna 1920 v Batizovciach. K vykonaniu vojenskej prezenčnej služby bol prezentovaný 1. októbra 1941. Ako vojak bol zaradený k 1. rote Spojovacieho práporu 2 v Prešove. 10. júna 1942 bol preložený ku kombinovanej telegrafnej rote Spojovacieho práporu 2. Dňa 27. júla 1942 bol s telegrafnou rotou odoslaný na východný front. 1. januára 1943 bol povýšený na slobodníka. 21. apríla 1943 bol na fronte preložený ku kombinovanej spojovacej rote Zaisťovacej divízie. V druhej polovici októbra 1943 bol so svojou rotou presunutý do Talianska. 1. januára 1944 bol povýšený na desiatnika. Z frontu sa späť do Prešova vrátil 13. apríla 1944. Dňa 14. apríla 1944 bol pridelený k náhradnej rote Spojovacieho práporu 2 v Prešove. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa presunul do priestoru Banská Bystrica, kde sa ako spojár zúčastnil Povstania až do jeho potlačenia do hôr. Začiatkom novembra 1944 sa vrátil do Batizoviec. Po prechode frontu bol 16. februára 1945 prezentovaný k 1. čs. náhradnému pluku v Poprade. Zaradený bol k 3. čs. samostatnej brigáde, v ktorej radoch sa zúčastnil bojov pri Liptovskom Mikuláši. Dňa 6. marca 1945 padol v boji pri obci Smrečany, kde bol aj pochovaný. Po skončení bojov bol exhumovaný, prevezený do Batizoviec a pochovaný na miestnom cintoríne. Pri príležitosti 20. výročia Slovenského národného povstania bola Michalovi Zbellovi udelená Pamätná medaila SNP in memoriam.  

 


 

 

Karol Buchanec

  Narodil sa 8. januára 1923 v obci Lošonec. Po absolvovaní reálneho gymnázia si podal prihlášku do pilotnej školy. Jeho sen mu ale prekazila vojenská prezenčná služba, ktorú musel nastúpiť v roku 1943. Keď v auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, aktívne sa doň zapojil. Ako vojak 1. čs. armády na Slovensku sa zúčastnil povstaleckých bojov v priestore Vernár – Hranovnica. Dňa 28. septembra 1944 padol v boji pri Vernári. Pochovaný je v spoločnom hrobe na cintoríne vo Vernári. 

 


 

 

Viktor Heliks

  Narodil sa 18. februára 1922 v Dubne (Volyň). V Rovne bol 15. marca 1944 zaradený do čs. brannej moci v ZSSR. Vtelený bol ako vojak k 2. práporu 1. čs. samostatnej brigády. 29. júla 1944 bol premiestnený k protitankovému oddielu 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády. Jeho bojová činnosť počas Slovenského národného povstania nie je známa. Dňa 26. marca 1945 zomrel na následky zranení v štátnej nemocnici v Kežmarku. Pochovaný je v Kežmarku na starom cintoríne. 

 


 

 

Jozef Feldsam

  Narodil sa 21. marca 1918 vo Vrútkach. Dňa 1. októbra 1938 bol zaradený do brannej moci. Prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby bol 1. marca 1939 k Horskému pešiemu pluku 1 a zaradený ako vojak k pomocnej rote. 6. marca 1939 mu bol priznaný charakter ašpiranta. 12. júla 1939 bol premiestnený k technickej rote Samostatného práporu I. Dňa 1. septembra 1939 bol povýšený na slobodníka ašpiranta, 1. novembra 1939 na desiatnika ašpiranta a 16. apríla 1940 na čatára ašpiranta. 30. septembra 1940 bol prepustený mimo činnú službu. 3. januára 1941 bol prezentovaný k činnej vojenskej službe. 15. januára 1941 bol premiestnený k Vojenskej akadémii. 4. júla 1941 bol odoslaný na východný front proti Sovietskemu zväzu. 1. októbra 1941 bol vymenovaný za poručíka letectva. Z východného frontu sa vrátil 26. októbra 1941 a zaradený bol k leteckej rote v Nitre s určením pre Letku 3. Dňa 1. októbra 1942 bol vymenovaný za pozorovateľa – letca. 28. júna 1943 bol s novovzniknutou Letkou 41 odoslaný na východný front. Na front sa presúvali vlakom z Nitry cez Košice, Mukačevo, Dnepropetrovsk až do Saki na Kryme. 1. októbra 1943 bol vymenovaný za poľného pozorovateľa – letca. Z východného frontu sa vrátil 13. novembra 1943. Od 15. marca 1944 bol premiestnený k Letke 41, ktorá sa v tom čase už nachádzala v Poprade. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pridal k povstalcom. 29. augusta 1944 sa zúčastnil na stretnutí s veliteľom popradskej posádky, s veliteľom Letky 41 a ďalšími veliteľmi a dôstojníkmi popradskej posádky. Na tomto stretnutí bol vypracovaný spôsob obrany Popradu a por. let. Feldsam bol určený za veliteľa obrany kasární Pod Gerlachom v Spišskej Sobote. 31. augusta 1944 sa zúčastnil obranných povstaleckých bojov o Spišskú Sobotu a padol v boji pri Grébovom parku. Bol zasiahnutý strelou do hlavy. Pochovaný je na cintoríne v Spišskej Sobote.

 


 

 

Vojtech Hukel

  Narodil sa 26. apríla 1923 v Detvianskej Hute, bytom v obci Dúbravy, časť Húsová. Po ukončení ľudovej školy absolvoval v rokoch 1942-1943 dvojročné štúdium na Štátnej horárskej škole v Žarnovici. Dňa 1. októbra 1943 nastúpil vojenskú prezenčnú službu k Leteckému pluku – Technickej letke 1 v Piešťanoch. Po vykonaní základného vojenského výcviku bol 30. novembra 1943 preložený k Pešiemu pluku 2 v Trenčíne. Zaradený bol k 3. rote a od 8. decembra 1943 do 14. februára 1944 konal bojový výcvik v družstve 3. roty v Trenčíne. Od 16. januára do 17. marca 1944 absolvoval kurz účtovných poddôstojníkov v posádke Trenčín. Do 27. marca 1944 pokračoval v ďalšom bojovom výcviku. 28. marca 1944 bol pridelený k 1. náhradnej rote Pešieho pluku 2 v Trenčíne, kde konal službu do 2. mája 1944. Na druhý deň, 3. mája 1944 bol vrátený späť k 3. rote Pešieho pluku 2 a odoslaný s ňou do poľa. Až do 28. augusta 1944 pôsobil zo svojou jednotkou, ktorá bola vyslaná do okolia Bardejova za účelom potlačenia partizánskeho hnutia. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa aj so svojimi spolubojovníkmi rozhodol pridať na stranu povstalcov. Dňa 29. augusta 1944 bol prehlásený za nezvestného (zbehol od svojej jednotky). Za akých okolností a kde sa pridal k povstaleckým jednotkám sa nepodarilo zistiť. Presunul sa k Popradu, kde sa dňa 2. septembra 1944 zúčastnil obranných povstaleckých bojov na obrannom úseku Kvetnica – Hranovnica. V priestore Dubina pri Hranovnici spolu s partizánom Alexandrom Holbíkom guľometom kryli ústup povstaleckých jednotiek. Počas týchto bojov bol ťažko ranený do hlavy (Holbík padol). Raneného ho našli nemeckí vojaci, ktorí ho zavraždili tak, že ho bajonetom bodli do pravej strany hrudníka. Slobodník Vojtech Hukel bol dňa 5. septembra 1944 pochovaný na cintoríne v Hranovnici.

 


 

 

Ján Šurina

  Narodil sa 28. júla 1924 v Trebišove. Do československej brannej moci bol zaradený 13. januára 1945 v Humennom. Vtelený bol ako vojak k 1. čs. náhradnému pluku. Zúčastnil sa oslobodzovacích bojov miest a obcí východného Slovenska. Dňa 21. apríla 1945 zomrel na následky zranenia v štátnej nemocnici v Kvetnici pri Poprade. Pochovaný je na cintoríne v Poprade – Veľkej.  

 


 

 

Jozef Kajaba

  Narodil sa 27. októbra 1920 v Nedašovciach. Dňa 1. októbra 1941 nastúpil k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Pešiemu pluku 5 v Levoči. Zaradený bol ako vojak k  4. guľometnej rote. 1. novembra 1941 bol preložený k Pešiemu pluku 6 v Prešove, kde do 15. novembra 1941 absolvoval spojovací kurz. 16. novembra 1941 bol premiestnený do Turčianskeho Sv. Martina. Tu do 14. januára 1942 pri rádiotelegrafickej rote konal špeciálny výcvik v spojovacom kurze pre rádiotelegrafistov. 15. januára 1942 bol zaradený k Pochodovému práporu Pešieho pluku 5, ktorý bol určený do poľa. Dňa 20. marca 1942 bol so 4. rotou Pešieho pluku 102 odoslaný na východný front. V Sovietskom zväze pôsobil pri Zaisťovacej divízii až do 29. novembra 1943. Po návrate z východného frontu bol 30. novembra 1943 pridelený k Náhradnej rote Pešieho pluku 5 v Levoči, kde konal službu do 22. decembra 1943. Dňa 23. decembra 1943 bol odoslaný k záchytnému stredisku pre frontových vojakov v Žiline. Tam ho dňa 29. augusta 1944 zastihlo vypuknutie Slovenského národného povstania. So svojimi spolubojovníkmi sa pridal na stranu povstalcov a do povstaleckých bojov sa zapojil v priestore Štrba. Pri obci Štrba aj dňa 6. septembra 1944 padol v boji. Pochovaný je na cintoríne v Štrbe. 

 


 

 

Július Čepčáni

  Narodil sa 3. marca 1922 v Bratislave. K vykonaniu vojenskej prezenčnej služby nastúpil 1. októbra 1942. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa na druhý deň, 30. augusta 1944 pridal k povstalcom. Až do 24. novembra 1944 sa zúčastnil bojov ako partizán. 26. decembra 1944 sa v Humennom prihlásil k 1. čs. náhradnému pluku. Tu bol zaradený ako vojak do československej brannej moci. 1. januára 1945 bol premiestnený k 3. čs. samostatnej brigáde. Zúčastnil sa oslobodzovania východného Slovenska a bojov pri Liptovskom Mikuláši, kde aj ochorel. Zomrel dňa 27. marca 1945 na brušný týfus v nemocnici v Poprade. Pochovaný je na cintoríne v Poprade – Veľkej. Na náhrobnom kameni ma nesprávne uvedené priezvisko – Čepčany.

 


 

 

Ján Trnovský

  Narodil sa 28. mája 1914 v Palúdzke. V auguste a septembri 1936 sa zúčastnil predvojenského výcviku, ktorý viedol Dobrovoľný hasičský zbor v Palúdzke. 1. októbra 1936 bol zaradený do brannej moci a prezentovaný ako vojak k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby. Zaradený bol k 2. telegrafnej rote  Telegrafného práporu 7 v Turčianskom Sv. Martine. Do 15. novembra 1936 konal základný výcvik. Od 16. novembra 1936 do 27. marca 1937 absolvoval školu stavačov. Od 1. apríla do 30. júna 1937 absolvoval trubačský kurz pri Horskom prápore 1. Dňa 1. októbra 1938 bol preložený do zálohy, ale dôsledkom mobilizácie bol pridržaný v činnej službe. Do 15. decembra 1938 bol pridelený k mobilizačnému útvaru v poli ako stavač. Od 16. decembra 1938 do 28. februára 1940 absolvoval ďalší výcvik ako stavač pri 2. rote Telegrafného práporu 1. Demobilizovaný bol 1. marca 1939. V septembri a októbri 1939 bol na prácach v Nemecku. 18. júla 1941 bol prezentovaný do výnimočnej činnej služby, z ktorej bol po štyroch dňoch prepustený. Do 31. decembra 1943 pracoval ako robotník v Liptovskej rafinérii v Liptovskom Sv. Mikuláši. 6. júla 1944 mal byť povolaný do činnej vojenskej služby, no bolo od toho upustené, pretože v činnej službe mal v tom čase už svojho brata. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa dobrovoľne pridal k povstalcom. Zúčastnil sa obranných povstaleckých bojov v priestore Batizovce – Svit – Lučivná. Dňa 4. septembra 1944 padol v boji pri obci Lučivná. Pochovaný bol 7. septembra 1944 na cintoríne v Lučivnej. Po vojne bol pravdepodobne exhumovaný a prevezený na neznáme miesto.   

 


 

 

Ján Tomčík

  Narodil sa 29. septembra 1907 vo Svätom Kríži. Dňa 1. októbra 1928 bol prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Pešiemu pluku 2 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Z činnej služby bol prepustený 1. januára 1930. Po skončení vojenskej služby pracoval ako vyučený lešenár na rôznych stavbách. Počas 2. svetovej vojny bol zamestnaný vo firme staviteľa Júliusa Záchenského v Ružomberku. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pridal k partizánskej brigáde Za slobodu Slovanov. V jej radoch sa od 28. augusta 1944 zúčastnil štyroch bojových akcií – v Liptovskom Sv. Mikuláši, Liptovskom Hrádku, Poprade a Veľkej Lomnici. Partizánska jednotka, v ktorej pôsobil bola zaradená do práporu stotníka Vraždu. 30. augusta 1944 sa zúčastnil útoku na Kežmarok a 31. augusta 1944 ústupových bojov v priestore Huncovce – Veľká Lomnica. Dňa 31. augusta 1944 bol počas bojov pri Huncovciach ranený do hornej časti hrudníka. Spolu s ďalšími ranenými partizánmi bol naložený na konský povoz. Počas prevozu do nemocnice v Spišskej Sobote boli vo Veľkej Lomnici zastavení príslušníkmi nemeckej domobrany. Všetci  ranení partizáni vrátane Jána Tomčíka boli na mieste zastrelení. Pochovaný bol na cintoríne vo Veľkej Lomnici. Neskôr bol exhumovaný, prevezený a pochovaný vo Svätom Kríži. V roku 1949 mu bol priznaný charakter československého partizána a bol mu udelený odznak Československý partizán in memoriam. Pri príležitosti 20. výročia Slovenského národného povstania mu bola udelená Pamätná medaila SNP in memoriam.

 


 

 

Ing. Július Singer

  Narodil sa 2. januára 1914 v Trenčíne. Po skončení ľudovej školy študoval na Piaristickom gymnáziu v Trenčíne. Po skončení gymnázia sa dostal na Univerzitu Karlovu v Prahe, kde študoval ekonomiku a medzinárodný obchod. Na jeseň 1939, po uzavretí vysokých škôl v Čechách, odišiel na univerzitu v Záhrebe, kde v roku 1941 dokončil štúdium a bol promovaný. Po skončení štúdia žil zo svojou matkou a starším bratom v Trenčíne. Keďže boli židovskej národnosti, na jar v roku 1942 bola jeho matka spolu s bratom deportovaná do koncentračného tábora v Osvienčime, kde aj zahynuli. Júliusovi sa podarilo deportácii vyhnúť. Ukrýval sa na neznámom mieste až do roku 1944, kedy sa pridal k partizánom. Začiatkom septembra 1944 sa stal príslušníkom partizánskeho oddielu Vysoké Tatry, ktorý bol zaradený do partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. Od septembra do decembra 1944 sa Ing. Július Singer v radoch partizánov zúčastnil viacerých bojových a diverzných akcií. Dňa 15. decembra 1944 padol v boji pri Klaučovej chate nad Pribylinou. Pochovaný bol 19. decembra 1944 v Pribyline.

 


 

 

Štefan Jurík

  Narodil sa 17. októbra 1920 v Kráľovej Lehote. K vykonaniu vojenskej prezenčnej služby bol prezentovaný 1. októbra 1941 k Jazdeckému priezvednému oddielu 2 v Michalovciach a zaradený k 1. eskadróne. Do 23. mája 1942 konal základný výcvik na koni a peší výcvik. 30. mája 1942 bol superarbitrovaný. Pre dočasnú chorobu bol prepustený na trvalú dovolenku, lebo choroba vznikla počas výkonu vojenskej služby. 21. mája 1943 nastúpil k pokračovaniu vojenskej prezenčnej služby späť k 1. eskadróne JPO 2 v Michalovciach. Dňa 27. mája 1943 bol z dôvodu nezlepšenia zdravotného stavu natrvalo prepustený z armády. 7. augusta 1944 bol preložený do I. zálohy ako vojak v zálohe. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pridal k povstalcom. Ako dobrovoľník odišiel s prvou jednotkou mikulášskych dobrovoľníkov k Popradu. Dňa 4. septembra 1944 padol v boji pri Batizovciach. Pochovaný je v spoločnom hrobe na cintoríne v Kráľovej Lehote.  

 


 

 

Peter Rusnák

  Narodil sa 16. júla 1921 v Drahovciach. 1. októbra 1942 bol zaradený do brannej moci a prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby. Zaradený bol k oddielu vzdušných zbraní v Žiline. Absolvoval kurz telefonistov a mechanikov telefónov. V júni 1943 bol odoslaný na východný front a dostal sa až na Krym. Pri Kachovke na Ukrajine sa 30. októbra 1943 dostal do zajatia a bol odoslaný do zajateckého tábora v Usmani. 9. januára 1944 sa dobrovoľne prihlásil k Československej vojenskej jednotke v ZSSR. 17. januára 1944 bol prezentovaný v Jefremove a zaradený do čs. brannej moci v ZSSR. Vtelený bol ako vojak k 1. batérii delostreleckého oddielu 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády. Dňa 1. júna 1944 bol povýšený na slobodníka. 15. augusta 1944 bol vyznamenaný Československou vojenskou pamätnou medailou so štítkom ZSSR. 23. septembra 1944 bol povýšený na desiatnika. Ako príslušník 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády, ktorá bola v Poľsku nasadená ako pešia jednotka, sa zúčastnil bojov v priestore Przemysl – Pulawy. Po bojoch v Karpatoch sa s brigádou presunul do Kroscienka, odkiaľ mal byť letecky presunutý na Slovensko. Pôsobil ako veliteľ rádiostanice 1. batérie delostreleckého oddielu 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády. V nočných hodinách 9. októbra 1944 lietadlo vyštartovalo smer letisko Tri Duby. Počas preletu ponad Vysoké Tatry v noci z 9. na 10. októbra 1944 lietadlo havarovalo a celá posádka zahynula. Trosky havarovaného lietadla boli objavené na Zadnom Gerlachu až koncom leta 1945. Telesné pozostatky vojakov vrátane Petra Rusnáka, boli z Vysokých Tatier znesené v dňoch 18. až 22. júla 1946 a dňa 28. júla 1946 pochované na cintoríne v Gerlachove.    

 


 

 

Vladimír Antol

  Narodil sa 1. júna 1924 v Palúdzke. Dňa 29. marca 1944 sa zúčastnil odvodu. 28. augusta 1944 sa v Liptovskom Mikuláši pridal k partizánskej jednotke brigády Za slobodu Slovanov, ktorej velil komisár brigády mjr. Makarov. V jej radoch sa zúčastnil bojov v priestore Liptovský Hrádok – Poprad – Kežmarok. Počas ústupu sa zúčastnil bojov na úseku Batizovce – Svit – Lučivná. Padol v boji dňa 4. septembra 1944 pri Lučivnej. Pochovaný bol 7. septembra 1944 na cintoríne v Lučivnej. Nepodarilo sa zistiť, kde je pochovaný po exhumácii v roku 1945.  

 


 

 

Štefan Braniš

  Narodil sa 1. mája 1923 v Dolných Orešanoch. Narukoval k Pešiemu pluku 1 v Trnave. Do bojov v Slovenskom národnom povstaní sa zapojil v priestore Kežmarok – Ľubica. Pri Ľubici bol zajatý a väznený do 10. septembra 1944, kedy bol na ľubickom cintoríne zastrelený. Pochovaný je v spoločnom hrobe na cintoríne v Ľubici, no doteraz tam nie je uvedené jeho meno. Pri príležitosti 20. výročia SNP mu bola udelená Pamätná medaila SNP in memoriam.

 


 

 

František Habermann

  Narodil sa 2. apríla 1908 v Březnej, okres Zábřeh. Po skončení obecnej školy sa vyučil za záhradníka. 1. októbra 1928 bol zaradený do brannej moci a nastúpil k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby. Zaradený bol ako vojak k 3. rote Pešieho pluku 37 v Levoči. Dňa 29. marca 1930 bol z činnej vojenskej služby prepustený na trvalú dovolenku a 1. apríla 1930 bol preložený do I. zálohy ako vojak v zálohe. Po skončení vojenskej služby zostal na Spiši. Oženil sa a žil v Matejovciach pri Poprade, kde aj pracoval ako záhradník. V rokoch 1933, 1935 a 1937 vykonal pravidelné cvičenie v zbrani. 24. septembra 1938 bol prezentovaný k činnej vojenskej službe dôsledkom nariadenej mobilizácie. Prepustený z nej bol 30. septembra 1938. Tesne pred vypuknutím Slovenského národného povstania sa ako vojak v zálohe pridal v Matejovciach k povstalcom. Ako príslušník 1. čs. armády na Slovensku sa zapojil do Povstania. Dňa 31. augusta 1944 bol Nemcami na základe udania zajatý a zastrelený na okraji Matejoviec. Pochovaný je na cintoríne v Matejovciach. Pri príležitosti 20. výročia SNP mu bola udelená Pamätná medaila SNP in memoriam.  

 


 

 

Vladimír Kokavec

  Narodil sa 14. septembra 1924 v Palúdzke. Ako člen odbojového združenia Revolučná mládež Slovenska sa rozhodol pridať k partizánom. Dňa 24. augusta 1944 odišiel s ďalšími 14 antifašistami z Liptovského Mikuláša na Prašivú. 27. augusta 1944 sa zúčastnil obsadenia Ružomberku a 28. augusta 1944 obsadenia Liptovského Mikuláša. V Liptovskom Mikuláši sa pridal k partizánskej jednotke, ktorej velil komisár partizánskej brigády Za slobodu Slovanov mjr. F. M. Makarov. S jednotkou sa zúčastnil bojov v smere Liptovský Hrádok – Batizovce. 4. septembra 1944 bol medzi Važcom a Východnou ťažko ranený. Prevezený bol do sanatória v Lučivnej, kde dňa 6. septembra 1944 na následky zranenia zomrel. Pochovaný bol 8. septembra 1944 na cintoríne v Lučivnej. Nepodarilo sa zistiť, kde je pochovaný po exhumácii v roku 1945.  

 


 

 

Ján Lojek

  Narodil sa 27. októbra 1927 vo Veľkej. Po ukončení 5. tried katolíckej ľudovej školy a 3. tried meštianky sa začal učiť ako kováč. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa 30. augusta 1944 dobrovoľne prihlásil k povstalcom. V Spišskej Sobote bol zaradený do partizánskej skupiny, ktorá postupovala z Popradu na Kežmarok. Ako partizán sa zúčastnil bojov o Kežmarok a ústupových bojov v priestore Huncovce – Veľká Lomnica – Matejovce – Spišská Sobota. Dňa 31. augusta 1944 sa počas bojov o Poprad dostal do obkľúčenia pri kasárňach Pod Gerlachom. Nemcami bol zajatý a na mieste zastrelený ranou do tyla. Na svitaní 1. septembra 1944 ho od kasární odniesla jeho matka domov a v strachu pred Nemcami mu vystrojila tichý a nenápadný pohreb. Pochovaný je na cintoríne v Spišskej Sobote. K 20. výročiu SNP mu bola udelená Pamätná medaila SNP in memoriam.

 


 

 

Matej Lehocký

  Narodil sa 24. februára 1923 v Kráľovej Lehote. Bol vyučený krajčír. 24. marca 1944 sa zúčastnil odvodu. Ako vojak 1. československej armády na Slovensku sa 29. augusta 1944 dobrovoľne zapojil do Slovenského národného povstania. S prvou jednotkou mikulášskych dobrovoľníkov sa zúčastnil bojov v priestore Poprad. Dňa 4. septembra 1944 padol počas ústupových bojov pri Batizovciach. Pochovaný je na cintoríne v Kráľovej Lehote. 

 


 

 

Jozef Hečko

  Narodil sa 3. januára 1923 v Cíferi. V čase vypuknutia Slovenského národného povstania v auguste 1944 vykonával vojenskú prezenčnú službu. Ako vojak 1. čs. armády na Slovensku sa do Povstania zapojil a zúčastnil sa bojov o Poprad. Padol počas bojov pri kasárňach Pod Gerlachom pri Spišskej Sobote dňa 31. augusta 1944. Bol zasiahnutý strelou do hlavy. Pochovaný bol na cintoríne v Spišskej Sobote. Po exhumácii v roku 1945 je pochovaný na cintoríne v Cíferi.

 


 

 

Vladimír Mervinský

  Narodil sa 6. júla 1904 vo Volkove (Volyň). Po skončení obecnej školy sa vyučil za zámočníka. Žil v obci Senkevičovka, kde sa oženil a mal 1 dieťa. 22. júla 1944 bol vyzvaný Vojenským komisariátom, aby sa prihlásil do československej jednotky v ZSSR. Do Sadagury dorazil 11. augusta 1944 a na druhý deň sa hlásil čs. odvodovej komisii. Zaradený bol ako vojak k 3. čs. samostatnej brigáde. Po ukončení základného vojenského výcviku bol dňa 27. septembra 1944 zaradený k 4. pešiemu práporu. Zúčastnil sa bojov na Dukle a so 4. peším práporom oslobodzoval mestá a obce východného Slovenska. Vo februári a začiatkom marca 1945 sa zúčastnil ťažkých bojov o Liptovský Mikuláš. 8. marca 1945 bol v bojoch pri Liptovskom Mikuláši ranený. Odsunutý bol do poľnej nemocnice v Liptovskom Hrádku. Na následky zranení zomrel dňa 17. marca 1945 v Liptovskom Hrádku, kde bol aj pochovaný. Po exhumácii bol prevezený a pochovaný na cintoríne v Poprade – Veľkej.

 


 

 

Jozef Buncko

  Narodil sa 6. marca 1920 v Liptovskom Hrádku, bytom v Dovalove. Po skončení ľudovej školy pracoval ako robotník. Dňa 21. októbra 1940 nastúpil k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Pluku útočnej vozby v Turčianskom Sv. Martine. Po vykonaní základného výcviku bol 6. decembra 1940 zaradený k 1. rote, kde ako strelec pokračoval v ďalšom výcviku. 16. marca 1941 bol prepustený na trvalú dovolenku ako prebytočný. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa ako strelník v zálohe pridal v Liptovskom Mikuláši k povstalcom. Zo svojou jednotkou sa presunul k Popradu, kde sa zúčastnil prvých bojov. Počas ústupových bojov v smere Poprad – Batizovce – Lučivná dňa 4. septembra 1944 padol v boji pri obci Lučivná. Nepodarilo sa zistiť, kde je pochovaný.

 


 

 

Štefan Šablatúra

  Narodil sa 1. decembra 1897 v obci Huty. V roku 1944 pracoval ako sklenársky pomocník v Poprade. Ako strelník v zálohe sa po vypuknutí Slovenského národného povstania pridal k povstalcom. S prvou jednotkou dobrovoľníkov bol z Liptovského Mikuláša vyslaný k Popradu. Zúčastnil sa bojov o Poprad v priestore Spišská Sobota – Poprad – Stráže. Dňa 31. augusta 1944 bol počas bojov ťažko zranený. Následkom strelného poranenia utrpel zlomeninu pravej nohy a bol odsunutý do obce Stráže. V obecnom dome, kde bola zriadená ošetrovňa, ešte v ten deň zraneniu podľahol. Nepodarilo sa zistiť, kde je pochovaný. 

 


 

 

Michal Kapolka

  Narodil sa 27. októbra 1917 v obci Nedeca. V roku 1941 bol vedený v kmeňovom počte vojakov Východnej pracovnej skupiny. 12. januára 1942 bol prezentovaný do výnimočnej činnej služby, z ktorej bol prepustený 31. januára 1942. Dňa 23. februára 1944 ho oslobodili od činnej vojenskej služby za mobilizácie a vojny. V roku 1944 býval vo Veľkej pri Poprade, kde aj pracoval ako robotník. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa vo Veľkej pridal k partizánom. Zúčastnil sa povstaleckých bojov v priestore Poprad – Veľká. Dňa 31. augusta 1944 padol v boji pri Veľkej, bol zasiahnutý do hrude. Pochovaný je na cintoríne v Poprade – Veľkej v spoločnom hrobe s Jozefom Šlebodom. 

 


 

 

Ladislav Pfliegel

  Narodil sa 12. marca 1918 vo Varíne. Po skončení obecnej školy študoval na Štátnej reálke Jána Palárika v Žiline. 1. októbra 1937 nastúpil k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby. V roku 1938 bol odoslaný do Vojenskej akadémie v Hraniciach. V júni 1939 bol ako poručík hrubého delostrelectva slávnostne vyradený v Žiline, kde aj pôsobil ako I. dôstojník a veliteľ batérie. Ešte v roku 1939 bol preložený k Delostreleckému pluku 12 v Kežmarku. V lete 1941 bol odoslaný na východný front proti ZSSR. Tam pôsobil ako príslušník 2. batérie Delostreleckého pluku 31, ktorý bol súčasťou Rýchlej divízie. Zúčastnil sa bojov o Charkov a dňa 12. mája 1942 so svojou jednotkou pri obci Ternovaja padol do zajatia. Bol internovaný v zajateckom tábore Valjuky a odtiaľ odoslaný do tábora v Krasnogorsku. Tu začal písať letáky, v ktorých vyzýval slovenských vojakov, aby prešli na stranu sovietskej armády. Ešte v roku 1942 bol odtransportovaný do zajateckého tábora pre dôstojníkov v Orankách. V tábore navštevoval nemeckú antifašistickú školu. Po ukončení štúdia na antifašistickej škole v Orankách sa koncom roka 1943 vrátil do Krasnogorska. Tu sa dobrovoľne prihlásil do čs. vojenskej jednotky v ZSSR a odišiel do Jefremova, kde sa organizovala 2. čs. samostatná paradesantná brigáda. V Jefremove bol dňa 1. marca 1944 prezentovaný a bol zaradený do čs. brannej moci v ZSSR. 12. marca 1944 sa stal veliteľom 1. batérie 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády. Absolvoval parašutistický výcvik a začiatkom mája 1944 sa so svojou batériou presunul do Proskurova. 10. augusta 1944 bol povýšený do hodnosti nadporučík. 6. septembra 1944 sa začal presun paradesantnej brigády vlakom s Proskurova do poľského Przemysla, bližšie k frontu. Následne bola 1. batéria nasadená do bojov v Karpatoch. Po bojoch v Karpatoch sa 22. septembra 1944 npor. Pfliegel so svojou 1. batériou sústredil v Kroscienku. Tu sa mali pripraviť na odlet smer Slovensko na pomoc SNP. Zahynul pri havárii lietadla 9. októbra 1944 na Zadnom Gerlachu vo Vysokých Tatrách. Pochovaný bol 28. júla 1946 na cintoríne v Gerlachove. In memoriam bol povýšený do hodnosti kapitána. V roku 1980 mu bola na rodnom dome odhalená pamätná tabuľa s reliéfom jeho portrétu.  

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:  

Československý vojnový kríž 1939 in memoriam

Rad SNP  I. triedy in memoriam

Čs. vojenská pamätná medaila so štítkom ZSSR in memoriam

Dukelská pamätná medaila in memoriam

 


 

 

Leonid Filipovič Kotljarevskij 

  Narodil sa v roku 1922 v ukrajinskej obci Zapsele (Poltavská oblasť). V roku 1940 bol povolaný do radov Červenej armády Kremenčugským RVK a v roku 1941 ukončil Krasnodarsku leteckú školu. Od novembra 1941 lietal ako navigátor v rámci 1. leteckého pluku diaľkového doletu. V jeho radoch absolvoval dňa 8. decembra 1941 jeden z najťažších letov, keď počas prepravy materiálu do obkľúčeného Leningradu odrazili útok troch nepriateľských stíhačov a Kotljarevskij nanavigoval poškodené lietadlo presne tam, kde mali pristáť. Tým vyplnili im zadanú dôležitú bojovú úlohu. Do 1. júla 1943 absolvoval dohromady 168 nočných bojových letov, z ktorých plných 140 bolo v rámci diaľkového letectva. V roku 1944 pôsobil gardový nadporučík Kotljarevskij ako navigátor v rámci 1. gardového Brianského leteckého pluku diaľkového doletu, 53. Stalingradskej leteckej divízie diaľkového doletu, 5. Orelského leteckého zboru diaľkového doletu. Počas leta 1944 lietal ako skúsený navigátor so svojim veliteľom lietadla Gubinom (lietali spolu minimálne už od začiatku roku 1943) na špeciálne misie v rámci pomoci juhoslovanským partizánom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania v rámci sovietskeho vzdušného mostu lietal na povstalecké letisko Tri Duby. Len v októbri 1944 posádka absolvovala 10 letov na tejto trase. V noci z 23. na 24. októbra 1944 dopravili na Tri Duby náklad munície. Na spiatočnom lete vo svojom lietadle LI - 2 prepravovali ranených a chorých partizánov a vojakov do Ľvova. Ešte v noci 23. októbra 1944 okolo 22.15 hod. bolo lietadlo zasiahnuté nemeckým nočným stíhačom počas preletu ponad Levočské vrchy a pri vrchu Javorina havarovalo. Podľa prvotných záznamov mali túto haváriu prežiť iba štyria členovia posádky a jeden slovenský vojak, Kotljarevskij mal zahynúť. Až v roku 2012 sa na základe dochovaných archívnych materiálov zistilo, že gardový nadporučík Kotljarevskij haváriu prežil a ranený sa cez les dostal do blízkosti obce Ľubica. Tu ho zajali Nemci a po krátkom vypočúvaní ho popravili. Zastrelili ho pri múre cintorína v Ľubici a na mieste ho z vonkajšej strany cintorína aj zahrabali. V marci 1945 bol exhumovaný a riadne pochovaný na cintoríne v Ľubici. V apríli 1946 bol znovu exhumovaný a prevezený na cintorín do Levoče, kde ho pochovali s ďalšími obeťami tejto leteckej havárie. Bol vyznamenaný 2 x Radom Červenej zástavy.    

 


 

 

Štefan Sýkora

  Narodil sa 22. apríla 1922 v Lysej pod Makytou. Po skončení ľudovej školy sa vyučil za mäsiara. 1. mája 1942 bol prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Automobilovému práporu 11 v Banskej Bystrici. Poradový a peší výcvik konal pri 2. výcvikovej rote. 25. mája 1942 vykonal pyrotechnické skúšky. Od 16. júna do 18. júla 1942 absolvoval kurz vo vedení vojenských motorových vozidiel. 19. júla 1942 bol pridelený k Delostreleckému pluku 1 v Topoľčanoch. Dňa 2. augusta 1942 bol odoslaný na východný front proti Sovietskemu zväzu. Na východnom fronte bol zaradený ako príslušník III. oddielu Delostreleckého pluku 31, ktorý spadal pod velenie Zaisťovacej divízie. Od 1. októbra do 20. októbra 1942 bol pridelený k štábnej rote Zaisťovacej divízie, kde konal službu ako strážny poľnej pokladne. Od 21. októbra 1942 do 5. marca 1943 konal službu priamo na fronte. 5. marca 1943 prešiel k sovietskym partizánom, pri ktorých zotrval do 20. novembra 1943. Od 20. novembra 1943 do 29. januára 1944 bol internovaný v zajateckom tábore. 29. januára 1944 sa dobrovoľne prihlásil k československej vojenskej jednotke v ZSSR. Prezentovaný bol v Jefremove, kde bol zaradený k 2. čs. samostatnej paradesantnej brigáde a absolvoval paradesantný výcvik. Zúčastnil sa bojov v Karpatoch. 15. septembra 1944 bol menovaný rotmajstrom pechoty v zálohe. So svojou jednotkou bol letecky presunutý na Slovensko, kde bol vysadený na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Po potlačení Povstania bojoval ako partizán v horách. 7. februára 1945 bol odoslaný do poľnej nemocnice sovietskej armády 77 v Poprade, kde dňa 12. marca 1945 zomrel. Pochovaný je na cintoríne v Poprade – Veľkej.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Československá vojenská pamätná medaila so štítkom ZSSR

Československý vojnový kríž 1939

 


 

 

MUDr. Zoltán Brüll 

  Narodil sa 22. júna 1905 v Lučenci. V rokoch 1915 až 1923 absolvoval gymnázium v Lučenci. Po úspešnej maturite v roku 1923 odchádza študovať medicínu na Karlovu univerzitu do Prahy, na ktorej aj v roku 1929 promoval. Od roku 1929 do roku 1939 pôsobil ako súkromný lekár - internista v Spišskej Novej Vsi. Medzi pacientmi bol obľúbený, najmä chudobných liečil neraz zadarmo. Jeho lekárske štúdie vychádzali v domácich aj zahraničných časopisoch. Od roku 1930 bol nadšeným horolezcom a propagátorom Vysokých Tatier a neskôr sa stal členom Spolku tatranských horolezcov IAMES. Po vzniku Slovenského štátu ho začali prenasledovať pre jeho pokrokové a antifašistické zmýšľanie. Kvôli židovskému pôvodu mu zakázali vykonávať lekársku prax. So svojou rodinou musel zo Spišskej Novej Vsi odísť. Od mája 1942 pôsobil ako pľúcny lekár v štátnej nemocnici v Kvetnici pri Poprade, kde sa liečili pacienti s tuberkulózou. Tu nadviazal spojenie s ilegálnou KSS a začal rozširovať ilegálnu tlač. Aj tu mu bola v roku 1944 lekárska prax znemožnená. Začal tak pracovať ako nosič na Téryho chate vo Vysokých Tatrách a neskôr pracoval ako železničný robotník vo Važci. Následne bol internovaný v tábore nútených prác, odkiaľ sa mu v lete 1944 podarilo ujsť. Ukrýval sa na Važeckej chate vo Vysokých Tatrách aj s ďalšími prenasledovanými. V auguste 1944, v čase intenzívnych príprav ozbrojeného povstania sa zapojil do partizánskeho hnutia. 22. septembra 1944 sa stal príslušníkom partizánskeho oddielu Vysoké Tatry, v ktorom pôsobil ako lekár. V oddiele pôsobila ako ošetrovateľka aj jeho manželka Viola. Svoj posledný tatranský výstup uskutočnil 7. novembra 1944 na počesť výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Na Kriváni spolu s ďalšími partizánmi vztýčili navzdory nemeckej okupácii krajiny červenú zástavu. Ako partizánsky lekár 5. januára 1945 ošetril aj zajatého zraneného nemeckého vojaka. Ten po niekoľkých dňoch z partizánskej základne ušiel. Na Grúnik pod Kriváňom, kde mali partizáni bunkre priviedol trestnú jednotku SS z Važca. Nemci dňa 14. januára 1945 okolo 18. hodiny obsadili celý Grúnik. Neďaleko bunkra tak dňa 14. januára 1945 v prestrelke padol Zoltán Brüll aj so všetkými zranenými, ktorých ošetroval. Zasiahnutý bol do hrude a ranu si ešte stihol sám ošetriť. Pochovaný bol na cintoríne v Liptovskej Kokave v spoločnom hrobe. V septembri 1946 bol exhumovaný a pochovaný na cintoríne v Lučenci. V roku 1966 bola na jeho rodnom dome v Lučenci odhalená pamätná tabuľa. Bol vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939 a Radom SNP I. triedy in memoriam. 

 


 

 

Ing. Emil Brüll 

  Narodil sa 25. júna 1891 v Bratislave (niektoré zdroje uvádzajú miesto narodenia Dunajská Streda), v židovskej rodine. V roku 1909 nastúpil na Maďarskú kráľovskú technickú univerzitu Jozefa Nádora v Budapešti. Po vypuknutí 1. svetovej vojny prerušil štúdium a musel narukovať na front. Štúdium dokončil až v roku 1917, no nepodarilo sa mu však získať diplom. Diplomové skúšky zložil až v roku 1922. Po skúškach si v Bratislave založil firmu "Architekt - Ingenieur, Emil Brüll & Emanuel Lebovicz". Vo februári 1923 vyprojektoval a postavil svoju prvú stavbu v Bratislave. Postupne nasledovali ďalšie projekty a Emil Brüll sa stal uznávaným architektom a staviteľom medzivojnového obdobia v Bratislave. Od roku 1939 pôsobil v Poprade. Podľa jeho projektu sa realizovala výstavba popradského letiska a projektoval aj obytné budovy v Poprade. 31. augusta 1944 bol vo Veľkej pri Poprade  spolu so svojou manželkou Šarlotou zatknutý Nemcami. Odviezli ich do neďalekej Spišskej Teplice, kde ich vypočúvali a trýznili. Dňa 1. septembra 1944 ich Nemci aj s ďalšími obyvateľmi židovského pôvodu  medzi Popradom a Spišskou Teplicou v lokalite „Veľká lúka“ zastrelili. Pochovaný bol na mieste popravy v spoločnom hrobe. Po exhumácii 24. apríla 1945 bol pravdepodobne pochovaný na cintoríne v Poprade - Veľkej.     

 


 

 

Štefan Šimoňák

  Narodil sa 23. decembra 1922 v Kežmarku. 1. mája 1942 bol zaradený do brannej moci. Prezentovaný bol k vykonaniu základnej vojenskej služby k Automobilovému práporu 11 v Banskej Bystrici. Do 25. júla 1942 vykonával výcvik v 2. výcvikovej rote v Banskej Bystrici. 26. júla 1942 bol odoslaný na východný front, kde pôsobil v Rýchlej divízii. 1. februára 1943 bol povýšený na slobodníka. 10. mája 1943 mu bola udelená Medaila Za hrdinstvo III. stupňa so štítkom „Za zásluhy“. 11. júla 1943 sa vrátil z frontu späť na Slovensko. Od 12. júla do 18. júla 1943 bol vo Vojenskej nemocnici 11 v Ružomberku. 19. júla 1943 bol odoslaný k technickej rote Automobilového práporu 11 v Banskej Bystrici. 1. apríla 1944 bol povýšený na desiatnika. 1. mája 1944 bol preložený do I. zálohy, no ponechaný v činnej službe z dôvodu brannej pohotovosti štátu. 2. augusta 1944 bol odoslaný do poľa k Armádnemu veliteľstvu Nákladnej automobilovej kolóny Prešov. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pridal k povstalcom. Zúčastnil sa povstaleckých bojov o Vysoké Tatry. Ako vodič nákladného auta bol Nemcami donútený, aby odviezol na jeho korbe nemeckých vojakov do Vysokých Tatier. Dňa 5. septembra 1944 popoludní bol za volantom nákladného auta, ktoré sa práve nachádzalo na Ceste slobody v Starom Smokovci, keď sa strhla prestrelka. Počas prestrelky medzi partizánmi a Nemcami bol Štefan Šimoňák smrteľne zranený. Na druhý deň bol pochovaný priamo na mieste, vedľa cesty, kde padol. Dňa 8. septembra 1944 ho nemeckí vojaci vykopali a odviezli na cintorín v Kežmarku, kde bol riadne pochovaný. 

 


 

 

Karolína Horníková

  Narodila sa 16. júna 1910 v Kunerade. Začiatkom leta 1944 prišla aj s ďalšími občanmi z Rajeckej doliny do Veľkej Lomnice. Asi 20-člennú skupinu mužov a žien zorganizoval gazda Brezovský z obce Turie pri Žiline. Vo Veľkej Lomnici mali vykonávať poľnohospodárske práce na nemeckom statku. Predtým chodievali na práce do Čiech. Čechy a Moravu obsadili Nemci, a tak to už viac nebolo možné. Karolína Horníková si so sebou na Spiš vzala aj svoju 9-ročnú dcéru Gizelu. Vo Veľkej Lomnici boli ubytovaní v budove za horným kaštieľom Berzeviczy. Ženy aj muži pracovali na poliach v okolí obce. 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Práce na poliach však neprestali. Pokračovali ďalej, aj keď v diaľke znela streľba. Tak tomu bolo aj 30. augusta 1944. Ráno odišli muži i ženy s veľkostatku pracovať na polia tak, ako každý deň. V smere od Popradu začali na Kežmarok postupovať povstalecké jednotky. Na prvý nemecký odpor narazili povstalci popoludní medzi Veľkou Lomnicou a Huncovcami. Keď začala streľba, ľudia pracujúci na poli sa rozutekali. Bežali dolu kopcom smerom do Veľkej Lomnice. Nešťastne sa však dostali do krížovej paľby. Počas tejto prestrelky Karolína Horníková zahynula, bola zasiahnutá do hrude. Na konskom povoze ju priviezli na statok a uložili v izbe. Pohreb sa konal na druhý deň. Na pohrebe boli prítomní aj nemeckí vojaci. Nemecký dôstojník prisľúbil, že počas pohrebu bude pokoj zbraní. Karolínu Horníkovú pochovali na miestnom cintoríne. Jej hrob už v súčasnej dobe neexistuje.         

    


 

Ďalej pripravujem:

 

Štefan Horváth, Jozef Sedláčik, Ján Praščák, Peter Šrámek a Kazimír Hambálek 

 

Ak ste tu nenašli svojich padlých príbuzných a chcete, aby sa na Vašich otcov, starých otcov, bratov, strýkov nikdy nezabudlo,napíšte na emailovú adresu:

lejtenant@azet.sk

 

 


 

Použité zdroje:

- Vojenský historický archív Bratislava -

- Vojenský archív - centrálna registratúra Trnava -

- Vojenský historický archív Praha -

 - MV SR - Štátny archív v Levoči, pobočka Poprad -

- KVITINSKIJ, V. A.: Partizánske Tatry. Bratislava: Pravda, 1989. -

- MEDVECKÝ, Matej: Spravodajské eso slovenského štátu: Kauza Imrich Sucký. Bratislava: ÚPN, 2007. -

- BORECKÁ, Eva: Zabudnutý židovský architekt Emil Brull, autor letiska v Poprade. 2013. -

- KAFKA, Marián: Lekár, športovec, partizán. Smena, 1985. -

- BEKESS, Richard: Biografický slovník mesta Poprad. Poprad: Mestský úrad, 2004. -

- Ročenka SZPB 1989, str. 52 až 143 -

- Archív Mestského úradu Malacky -

- Archívy Obecných úradov v Makove, Budmericiach, Santovke, Vikartovciach, Chlebniciach, 

Popudinských Močidľanoch, Kráľovej Lehote a Cíferi -

 

Súkromné archívy rodín:

  - Mazurekovej, Šlebodovej, Valkovej, Kmeťovej, Vrábovej, Kevešovej, Štefánikovej, Humajovej, Počatkovej,

  Kušnírovej, Luščákovej, Niemcovej, Michalčákovej, Vidišovej, Repčiakovej, Šútorovej, Halamovej, Kacejovej,  

  Jevčínovej, Jurkovičovej, Válekovej, Rennerovej, Buchancovej, Grusovej, Hukelovej, Kajabovej a Branišovej -

- Súkromný archív Doc. PhDr. Oldřicha Vaňeka, CSc. -

- Súkromný archív Nory Baráthovej -

- Súkromný archív Stanislava Bursu -

- Súkromný archív Mgr. Viery Krajčovej a Miroslava Bellana -

- Súkromný archív Jaroslava Beneša, Štefana Salzera, Jiřího Votavu a Stanislava Breia -

 

TOPlist