Založiť webovú stránku alebo eShop
aktualizované: 15.05.2017 18:36:31 

VYSOKÉ  TATRY  1944 - 1945

Vznik nových jednotiek
  
Nové československé jednotky a školy

  Po oslobodení Popradu a Vysokých Tatier sa front začiatkom februára 1945 zastavil pred Liptovským Mikulášom. Rozkazom veliteľa 4. ukrajinského frontu bola nariadená mobilizácia na oslobodenom území Slovenska a súčasne bolo 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR nariadené organizovať nové jednotky. Do Popradu sa tak začiatkom februára presunul 1. čs. náhradný pluk, ktorý následne na základe vyhlásenej mobilizácie vykonával prezentáciu nováčikov a vojakov v zálohe. V Poprade a jeho okolí začali postupne vznikať nové jednotky 1. čs. armádneho zboru a boli tu reorganizované a doplňované bojujúce čs. jednotky. V Kežmarku sa reorganizovali 2. čs. paradesantná brigáda a 1. čs. samostatná tanková brigáda. Na Štrbskom Plese vznikla úplne nová špeciálna jednotka – Samostatný prápor lyžiarov automatčíkov. V Levoči zase nová 4. čs. samostatná brigáda a v Hranovnici Samostatný tankový prápor 4. Vo Vyšných Hágoch vznikla 1. čs. odsunová nemocnica, v ktorej sa následne liečili ranení vojaci z ďalších bojov.

  Vznik nových jednotiek 1. čs. armádneho zboru a reorganizácia pôvodných si vyžadovali dostatok mužstva, ale i dôstojníkov a poddôstojníkov. 17. februára 1945 bol preto v Poprade zahájený 23-dňový kurz osvetových dôstojníkov. Koncom marca 1945 bol zahájený aj prvý kurz  dôstojníkov protišpionážnej služby. V rovnakom čase bola ukončená aj poddôstojnícka škola zboru, ktorú absolvovalo 400 mužov. Vďaka tomu, že vojnová rada frontu povolila 26. februára 1945 zriadiť pri štábe zboru školy pre záložných dôstojníkov, začalo nanovo fungovať aj pechotné učilište. Súčasne bolo v Poprade 20. februára 1945 vytvorené nové spojovacie učilište, ktorého veliteľom sa stal mjr. Miroslav Šmoldas. Spolu so spomínanými dôstojníckymi a poddôstojníckymi školami boli samotnými brigádami organizované aj kurzy odstreľovačov, chemických inštruktorov, stíhačov tankov a mnohé ďalšie, podľa potrieb jednotlivých zväzkov. Rozkazom ministra národnej obrany zo dňa 14. apríla 1945 bolo nariadené zriadiť tieto školy: V Poprade školu pre dôstojníkov pechoty v zálohe, školu pre dôstojníkov ženijného vojska v zálohe, školu pre osvetových dôstojníkov a školu pre dôstojníkov hospodárskej služby v zálohe. V Kežmarku školu pre dôstojníkov delostrelectva v zálohe a školu pre dôstojníkov chemickej služby v zálohe. Za veliteľa všetkých škôl bol určený brig. gen. Jan Kratochvíl. Všetky školy a útvary 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, ktoré boli premiestnené do Popradu a okolia, sa stali základom novej československej armády. Zo spomínaných škôl v Poprade zostalo po skončení vojny len spojovacie učilište, ktoré po vojne nieslo názov Výcvikové stredisko spojovacích špecialistov.    

  Koncom februára 1945 bol v Poprade vytvorený nový Zborový umelecký súbor. Tu bol doplnený novými členmi a kmeňovo bol pridelený k správe zboru. Zároveň bol vydaný rozkaz k založeniu piatich brigádnych agitačných vojenských skupín, zložených z hudobníkov, spevákov a tanečníkov, ktoré mali pôsobiť zvlášť pri frontových a novo vytváraných jednotkách. Tieto skupiny mali byť podriadené Zborovému umeleckému súboru. V Poprade sa konal prvý koncert súboru pre civilné obyvateľstvo. V marci 1945 bol v Poprade založený Ústredný dom československej armády. Bola to prvá inštitúcia svojho druhu v čs. armáde a jej vzorom boli sovietske domy armády. Jeho vznik, rovnako ako aj reorganizácia zborového súboru, mali veľký význam nielen ako prostriedok pre zvyšovanie bojového ducha vojakov, ale aj pre posilňovanie porozumenia medzi civilným obyvateľstvom a armádou. Pár dní po oslobodení Popradu sa do popradskej tlačiarne presťahovala frontová tlačiareň 1. čs. armádneho zboru. V tej dobe začal v Poprade po prvýkrát vychádzať časopis „Bojovník“. Bol to časopis vojakov 1. čs. armádneho zboru. Začiatkom februára 1945 začal vychádzať aj časopis pre občanov okresu Poprad „Nová sloboda“.  

 

 

1. československý náhradný pluk

  Vzhľadom na to, že januárovy postup vytvoril v podstate novú mobilizačnú oblasť, bol 1. čs. náhradný pluk 1. čs. armádneho zboru v ZSSR dňa 5. februára 1945 premiestnený z priestoru Humenné – Snina do Popradu, bližšie k frontu. 30. januára 1945 vydal veliteľ 1. čs. armádneho zboru v ZSSR brig. gen. L. Svoboda nariadenie k dobrovoľnému náboru do čs. armády na oslobodenom území Slovenska od rieky Ondavy po Poprad:

„So súhlasom Vojenskej rady 4. ukrajinského frontu a Slovenskej národnej rady bude urýchlene uskutočnený nábor vycvičených záložníkov československej a slovenskej armády v počte 1000 poddôstojníkov a 3000 vojakov pre doplnenie 2. čs. brigády.

NARIAĎUJEM:

a.) nábor organizuje a uskutočňuje 1. čs. náhradný pluk s maximálnou rýchlosťou.   nábor dobrovoľníkov vykonávať na novo oslobodenom území Slovenska od rieky Ondavy po Poprad.

b.) organizovať tri náborové, odvodové a preverovacie komisie, a to jednu v náhradnom pluku /stálu/ v mieste jeho dislokácie, dve komisie pojazdné. Každej náborovej komisii bude pridelený dôstojník ČA.

c.) odvod a preverovanie dobrovoľníkov vykonávať v sídle toho Okresného národného výboru, v okrese ktorého sa nábor vykonáva.

d.) k 1. čs. náhradnému pluku do Popradu odosielať len záložníkov – dobrovoľníkov schopných na vojenskú službu v poli.

e.) prezentovaných záložníkov a ich proviant na cestu do Popradu previezť povozmi mobilizovanými z osady, do ktorej dobrovoľníci prislúchajú.

f.) nábor organizovať takto: Stála komisia /náhradného pluku/ vykoná nábor v okresoch Poprad, Levoča, Kežmarok, Spišská Nová Ves. Druhá /pojazdná/ komisia Prešov a okresy severne. Tretia /pojazdná/ komisia Košice, Spišská Nová Ves a okresy južne.                                                

g.) všetkých prezentovaných záložníkov po vykonaní evidenčného konania prideľovať 2. čs. brigáde, pokiaľ mnou osobne nebude nariadené inak.

h.) o priebehu náboru a počte prezentovaných osôb hlásiť denne cez 4. oddelenie štábu zboru.“

  Dňa 6. februára 1945 bola vyhlásená čiastočná mobilizácia na oslobodenom území Slovenska. Podľa mobilizačnej vyhlášky mali byť mobilizovaní dôstojníci a rotmajstri z povolania do 50 rokov, dôstojníci a rotmajstri v zálohe do 45 rokov, poddôstojníci do 35 rokov a vojaci do 30 rokov. Vykonaním čiastočnej mobilizácie bol poverený veliteľ 1. čs. náhradného pluku. Ten dal zabezpečiť ubytovanie pre 10 až 12-tisíc osôb, a to v náhradnom pluku v Poprade a okolí, pri formujúcej sa 4. čs. brigáde v Levoči a okolí a v Kežmarku, kde sa bude formovať 2. čs. brigáda. Najväčšie percento novo mobilizovaných prichádzalo k 1. čs. armádnemu zboru v priebehu februára 1945. Z týchto zmobilizovaných vojakov boli postupne doplňované preriedené jednotky 1. a 3. čs. samostatnej brigády na plné počty. Zároveň začali vznikať aj nové jednotky, do ktorých boli zaradení aj branci, ktorí boli prezentovaní v náhradnom pluku v Poprade. 10. februára 1945 bol stav 1. čs. náhradného pluku nasledovný: 124 dôstojníkov, 64 rotmajstrov, 376 poddôstojníkov, 1688 vojakov, 39 poddôstojníčok, 73 vojačiek a 8  dôstojníkov Červenej armády. 14. februára 1945 začali k odvodu k 1. čs. náhradnému pluku do Popradu prichádzať aj oddiely partizánov. Na druhý deň, 15. februára 1945, navštívil 1. čs. náhradný pluk veliteľ 1. čs. armádneho zboru v ZSSR brig. gen. Ludvík Svoboda a náčelník štábu zboru mjr. Bohumír Lomský. V nasledujúcich dňoch stále prichádzali k odvodu ďalší vojaci a partizáni.

  28. februára 1945 bol stav 1. čs. náhradného pluku nasledovný: 138  dôstojníkov, 68 rotmajstrov, 784 poddôstojníkov, 5058 vojakov, 48 poddôstojníčok, 101 vojačiek, a 9 dôstojníkov Červenej armády. Už podľa stavu pluku zo začiatku a konca februára 1945 je vidieť, ako húfne a s odhodlaním prichádzali k náhradnému pluku vojaci v zálohe a partizáni.  Všetci sa chceli dobrovoľne so zbraňou v ruke zúčastniť oslobodzovania rodnej vlasti. Osvetoví dôstojníci všetkým pripravili prednášky, filmové predstavenia a koncerty plukovnej hudby a umeleckého súboru 1. čs. armádneho zboru. Od 20. februára 1945 začali od 1. čs. náhradného pluku v Poprade odchádzať k výcvikovým strediskám prví vojaci. K jednotkám náhradného pluku prichádzali denne stovky nováčikov a bývalých vojakov. Prebiehajúca mobilizácia viedla k tomu, že počet vojakov vo výcvikových strediskách pri náhradnom pluku stále narastal. K 10. aprílu 1945 mal 1. čs. náhradný pluk 10 847 ľudí, 20. apríla 14 547 ľudí a 1. mája 1945 už 16 645 ľudí. Náhradný pluk bol umiestnený v oboch popradských kasárňach. Veliteľom 1. čs. náhradného pluku bol v tom čase pplk. pech. František Fanta.

 

Záložníci nastúpení na námestí v Poprade, 1945

 

 

4. československá samostatná brigáda

  Na základe rozkazu veliteľa 1. čs. armádneho zboru v ZSSR zo dňa 23. januára 1945 vydelil veliteľ 1. čs. náhradného pluku časť dôstojníkov a mužstva z výcvikových stredísk Náhradného pluku, ako doplnok pre 2. čs. brigádu. Tí sa peši presunuli dňa 28. januára 1945 do Humenného a odtiaľ 29. januára 1945 do Vranova, kde sa začala organizácia novej brigády. Na základe ďalších rozkazov sa doplnky pre 2. čs. brigádu presunuli dňa 7. februára 1945 do Levoče, kde sa ubytovali v kasárňach. V Levoči bol zahájený výcvik nováčikov. 9. februára 1945 bol tomuto novému útvaru priznaný názov 2. čs. samostatná brigáda, ale 10. februára 1945 bol zmenený na 4. čs. samostatná brigáda. Stav brigády bol 10. februára 1945 nasledovný: 34 dôstojníkov, 45 rotmajstrov, 129 poddôstojníkov a 1466 vojakov. Prvým veliteľom novej brigády bol pplk. Čeněk Slezák, no v polovici februára 1945 ho vo funkcii vystriedal plk. pech. Pavol Kuna. Levoča bola kedysi jeho služobným pôsobiskom, preto dobre poznal okolitý terén, ktorý bol vhodný pre výcvik v horských podmienkach. Brigáda sa organizovala v dobe, keď 1. čs. armádny zbor viedol ťažké boje pri Liptovskom Mikuláši. Preto bolo jej organizovanie veľmi náročné – chýbali velitelia a zbrane. Novo založená 4. čs. brigáda bola zložená najmä zo slovenských vojakov a tiež jej veliteľský zbor tvorili takmer výhradne slovenskí dôstojníci. Výnimku tvorila iba časť dôstojníkov, ktorá sa v radoch 1. a 3. čs. brigády zúčastnila bojov na území ZSSR a na Dukle. Táto pomoc bola nevyhnutná z toho dôvodu, lebo títo velitelia ovládali sovietske bojové predpisy a mali dostatok skúsenosti z bojov na východnom fronte. To všetko chýbalo domácim slovenským dôstojníkom. V novo založenej brigáde sa stala služobným jazykom slovenčina. Podľa smerníc, mali byť organizácia a výcvik novej brigády ukončené do 28. februára 1945 a predpokladalo sa, že na začiatku marca 1945 bude 4. čs. brigáda už schopná nasadenia na fronte. Tento veľmi krátky termín sa pre velenie novo založenej brigády zdal neúnosný. Veliteľ plk. pech. Pavol Kuna píše 15. februára 1945 veliteľovi 1. čs. armádneho zboru:

„Z výcvikom sa doposiaľ prakticky nezačalo. 85 % vojakov sú nováčikovia, ktorí doteraz neprešli základným výcvikom jednotlivca, lebo doteraz nie sú zbrane. Uvedené mužstvo je síce už šesť týždňov na vojne, ale vo výcvikových strediskách náhradného pluku výcvik nevykonalo, pretože v niektorých strediskách bola puška na každého tretieho muža alebo neboli vôbec žiadne zbrane. Čo sa týka dôstojníkov, rotmajstrov a poddôstojníkov, len malá časť z nich pozná ruský materiál a predpisy. Príchodom dôstojníkov ČA, inštruktorov, ktorí sa dostavili 14. februára, sa situácia čiastočne zlepšila. Za prítomného stavu je preto vylúčené, aby brigáda bola 28. februára zorganizovaná a plne vycvičená.“   

Organizácia 4. čs. brigády bola v podstate taká istá, ako u 1. a 3. čs. brigády. Mala mať 5714 ľudí a tieto hlavné jednotky s počtami: 3 pešie prápory, každý po 941 osôb, prápor samopalníkov s 318 príslušníkmi, brigádnu prieskumnú rotu so 160 osobami, delostrelecký pluk s 841 príslušníkmi, protitankový pluk so 458 vojakmi, protilietadlový oddiel, spojovací prápor, ženijný prápor a ďalšie jednotky.  

 

Zloženie 4. čs. samostatnej brigády:

  • štábna rota
  • 7. peší prápor
  • 8. peší prápor
  • 9. peší prápor
  • 3. prápor samopalníkov
  • 5. spojovací prápor
  • 6. ženijný prápor
  • 4. protilietadlový oddiel
  • 6. delostrelecký pluk
  • 7. delostrelecký pluk
  • 4. automobilová rota
  • prieskumná rota
  • chemická rota
  • zdravotná rota

 

  Brigáda na začiatku nemala žiadne motorové vozidlá a chýbala jej hlavne výstroj. Výcvik nováčikov začal 11. februára 1945. Každým ďalším dňom pribúdali k 4. čs. brigáde ďalší vojaci od 1. čs. náhradného pluku. V Poprade si brigáda prevzala kone, ktorých mala ku dňu 14. februára 1945 - 224. Prvá zásielka zbraní bola k 4. čs. brigáde dovezená 16. februára 1945 (boli to pušky a 82 mm mínomety). Toho istého dňa prišiel do Levoče veliteľ 1. čs. armádneho zboru brig. gen. Ludvík Svoboda, aby privítal všetkých dôstojníkov brigády. Bola mu hlásená organizácia a výcvik brigády. V ďalších dňoch prichádzali k brigáde ďalší vojaci od náhradného pluku, ale zároveň začali aj odchádzať, a to k doplneniu 1. a 3. čs. brigády. Dňa 20. februára 1945 navštívil brigádu náčelník štábu zboru mjr. Bohumír Lomský, ktorý bol tiež informovaný o stupni organizácie a výcviku. 23. februára 1945 vykonali vojaci 4. čs. brigády na levočskom hlavnom námestí slávnostnú prehliadku. 28. februára 1945 bol stav 4. čs. brigády nasledovný: 123 dôstojníkov, 54 rotmajstrov, 499 poddôstojníkov, 2152 vojakov (z toho 15 žien) a 28 dôstojníkov Červenej armády. V prvých marcových dňoch ich počet naďalej stúpal. 5. marca 1945 nariadil veliteľ zboru, aby bol 7. peší prápor odoslaný na front. Po presune bol 7. peší prápor nasadený hneď 6. marca 1945 do bojov, keď zaujal obranné postavenie pri Liptovskom Mikuláši. V noci z 11. na 12. marca 1945 bol nasadený aj 8. peší prápor. 14. marca 1945 sa do Liptovského Sv. Jána presunul veliteľ 4. čs. brigády plk. pech. Pavol Kuna a časť štábu. Do 18. marca 1945 boli všetky jednotky 4. čs. samostatnej brigády v počte asi 4700 mužov sústredené na fronte. 

  Dňa 4. apríla 1945 sa vojaci 4. čs. samostatnej brigády spolu so sovietskymi jednotkami zúčastnili oslobodenia Liptovského Mikuláša. 9. apríla 1945 sa stal novým veliteľom 4. čs. brigády plk. Mikuláš Markus. Svoje hrdinstvo preukázali velitelia a vojaci 4. čs. samostatnej brigády v bojoch o vrch Polom v Malej Fatre,  pri oslobodení Martina. Práve 4. čs. brigáda sa ako prvá jednotka 1. čs. armádneho zboru prebojovala na Moravu. Jej jednotky sa následne zúčastnili oslobodenia Vsetína a Bystřice pod Hostýnem. Príslušníci brigády sa zúčastnili slávnostnej prehliadky v Prahe.

 Brigáde ako celku boli udelené vyznamenania – Československý vojnový kríž 1939, Československý vojnový rad bieleho leva Za víťazstvo I. stupňa a Sovietsky Rad Bohdana Chmeľnického II. stupňa. 4. čs. samostatná brigáda bola 15. mája 1945 reorganizovaná na 4. pešiu divíziu. Jej úlohou bola ochrana južných hraníc čs. štátneho územia v úseku Dačice – Bratislava. 25. mája 1945 bola 4. pešia divízia reorganizovaná na 4. divíziu a bola premiestnená na Slovensko. Tu pokračovala v ochrane štátnych hraníc – severných hraníc s Poľskom. 1. októbra 1945 bola 4. divízia reorganizovaná na 4. rýchlu divíziu. 3. marca 1948 bol divízia premenovaná na: 4. divízia „Fatranská“. Divízia bola zrušená 1. mája 1949. Bojovú zástavu 4. čs. samostatnej brigády prevzala 9. strelecká divízia, ktorá bola 9. mája 1955 prečíslovaná na 4. streleckú divíziu. 

 
 
 
Bojová zástava 4. čs. samostatnej brigády
 
 
 

1. československá odsunová nemocnica 1. čs. armádneho zboru v ZSSR

  Ešte pred ukončením Karpatsko-duklianskej operácie velenie 1. čs. armádneho zboru rozhodlo vybudovať nemocničnú základňu na oslobodenom území, aby ranených príslušníkov 1. čs. armádneho zboru nemuseli odsunovať do Poľska alebo hlboko do tylu v ZSSR. Tento zámer sa začal realizovať až pred začatím útočnej operácie pred Liptovským Mikulášom. Zdravotná služba bola už vtedy posilnená zdravotníckym personálom mobilizovaným na oslobodenom území, i zdravotníckymi pracovníkmi, ktorým sa podarilo prejsť z obsadeného územia na oslobodené. Tatranská oblasť so svojimi liečebnými zariadeniami ostala bokom od hlavného ústupového smeru nemeckých vojsk a pripravenej obrany pred Liptovským Mikulášom. Tým vlastne poskytovala možnosť vybudovať takúto nemocničnú základňu. V  Sanatóriu robotníckej sociálnej poisťovne vo Vyšných Hágoch (dnes NÚTPCHaHCH Vyšné Hágy) už 28. januára 1945 vo večerných hodinách prijali prvých piatich ranených príslušníkov 1. čs. armádneho zboru. Dovtedy sa tu liečili chorí a ranení z partizánskych bojov a bombardovania Prešova. V priebehu februára 1945 navrhlo vedenie sanatória vo Vyšných Hágoch veleniu 1. čs. armádneho zboru, aby sa sanatórium stalo vojenskou nemocnicou. Tento návrh sa stretol s plným pochopením a zdravotníckej službe 1. čs. armádneho zboru prišiel pred pripravovanou útočnou operáciou veľmi vhod. Po reorganizácii bol za veliteľa nemocnice vymenovaný MUDr. Ján Paškan, ktorý prevzal sanatórium pod velenie tylu 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. 17. marca 1945 tak vznikol prvý stabilný vojenský zdravotnícky útvar na území oslobodenej ČSR pod názvom 1. československá odsunová nemocnica. Premena sanatória na vojenský zdravotnícky ústav sa urobila tak, že všetok personál sa povolal do vojenskej služby, čím vojenská správa získala nielen dobre zapracované sily oboznámené s miestnymi pomermi, ale ušetril sa inventár i budova. Výhodou bolo aj to, že vojenská správa získala aj bohaté zásoby liečiv a zdravotníckeho materiálu, proviant, uhlie, nemocničnú bielizeň, dopravné prostriedky a iný materiál.

  K 1. čs. odsunovej nemocnici boli z hospodárskej stránky pričlenený aj Prápor rekonvalescentov vo Vojenských Zruboch, Vojenský liečebný ústav v Matliaroch s  práporom invalidov, Vojenská epidemická nemocnica v  Kvetnici a Vojenský detský domov v  Lučivnej. Nemocnica bola organizovaná ako sovietske chirurgické nemocnice tohto typu. Hlavným chirurgom a  riaditeľom sanatória bol MUDr. Karol Šiška, ktorý krátky čas zastával aj funkciu náčelníka vojenskej nemocnice. Ranených privážali do tejto nemocnice z  brigádneho obväzišťa a  z  chirurgickej poľnej pohyblivej nemocnice. Počas celej doby činnosti 1. čs. odsunovej nemocnice od 17. marca do 15. júla 1945 sa v nej liečilo 1380 ranených a chorých vojakov, poddôstojníkov a dôstojníkov. Prehľad ranených v 1. čs. odsunovej nemocnici podľa útvarov: veliteľstvo 1. čs. armádneho zboru 20 osôb, 1. čs. samostatná brigáda 424 osôb, 2. čs. paradesantná brigáda 38 ľudí, 3. čs. samostatná brigáda 417 osôb, 4. čs. samostatná brigáda 270 osôb, 1. čs. samostatná tanková brigáda 14 ľudí, iné útvary (delostrelecký pluk, ženijný prápor, spojovací prápor, lyžiarsky prápor, autoprápor, škola pre dôstojníkov pechoty a delostrelectva v zálohe, výcvikové strediska, partizánske oddiely a iné) 197 osôb. Na následky zranení v  nej zomrelo 49 vojakov, ktorí sú pochovaní prevažne na vojenskom cintoríne v  Štôle. Dňa 29. apríla 1945 navštívil nemocnicu vtedajší prezident republiky, spolu s význačnými našimi a sovietskymi vládnymi i vojenskými predstaviteľmi. 15. júla 1945 bola vojenská nemocnica zlikvidovaná a sanatórium začalo znovu prijímať chorých z  radov civilného obyvateľstva.

  Štátna nemocnica pre liečenie pľúcnych chorôb v Kvetnici taktiež krátky čas slúžila ako pomocná vojenská nemocnica. Po oslobodení Kvetnice 28. januára 1945 a  po prechode frontu boli v nemocnici liečení ranení československí a sovietski vojaci, ktorí sem boli dopravení najmä z  bojov pri Liptovskom Mikuláši. Boli tu hospitalizovaní aj chorí partizáni a  vojaci, ktorí sa vrátili z hôr po rozpustení partizánskych skupín. Riaditeľom nemocnice v rokoch 1939 – 1945 bol MUDr. Michal Mandzjuk. Aj napriek vojnovým rokom sa zaslúžil o skvalitnenie výbavy nemocnice i  liečebných metód. Pomoc poskytol aj viacerým prenasledovaným židovským pacientom. Z  celkového počtu 17 lekárov zamestnaných v nemocnici v čase vojny bolo 13 židovskej národnosti, ktorých tak riaditeľ zachránil pred hrozbou deportácie. Po prechode frontu v januári 1945 boli v okrese Poprad umiestnené viaceré československé a sovietske vojenské poľné nemocnice. Nachádzali sa vo Veľkej Lomnici, Matejovciach, Poprade a Svite.                   

 
 
Sanatórium vo Vyšných Hágoch
 
 
 
 
2. československá samostatná paradesantná brigáda
 
  Začala sa formovať 9. januára 1944 v Jefremove. Mala to byť nová – výsadková československá samostatná brigáda v ZSSR. Do Jefremova začali prichádzať vlaky zo zajateckého tábora v Usmani, z Voronežskej oblasti, odkiaľ prichádzali slovenskí vojaci a dôstojníci, prijatí do čs. vojenskej jednotky v ZSSR. V dňoch 10. a 11. januára 1944 prišli vlaky s príslušníkmi čs. náhradného práporu z Buzuluku. Boli to väčšinou Zakarpatskí Ukrajinci a neskôr začali prichádzať aj Volyňskí Česi. Výcvik pozostával prevažne z teórie paravýcviku a výcviku jednotlivca, zoskokom z balónov a neskôr z lietadiel. Bol vedený podľa sovietskych predpisov a počítalo sa s tým, že do 15. apríla 1944 bude brigáda pripravená k boju. 17. apríla 1944 bol brigáde udelený oficiálny názov – 2. čs. samostatná paradesantná brigáda v ZSSR. Veliteľom brigády sa stal pplk. V. Přikryl. Záverečné cvičenie sa uskutočnilo 22. apríla 1944. Dňa 25. apríla 1944 sa začal presun paradesantnej brigády do Proskurova. Až do začiatku septembra 1944 tu brigáda pokračovala v ďalšom výcviku. V dňoch 8. až 11. septembra 1944 sa jednotky parabrigády presunuli do Przemyslu a jeho okolia. Rozhodlo sa, že brigáda nebude nasadená ako paradesantná, ale že pôjde na front ako pešia, vo zväzku 1. čs. armádneho zboru. Brigáda sa následne zúčastnila Karpatsko-duklianskej operácie ako pechota v okolí poľskej Pulawy. 19. septembra 1944 sa začala brigáda presúvať do Kroscienka pri Krosne. Mal sa začať letecký presun paradesantnej brigády na Slovensko. Letecký transport brigády trval od 25. septembra do 15. októbra 1944. Po prílete na Slovensko boli príslušníci paradesantnej brigády ihneď nasadzovaní na najdôležitejšie úseky povstaleckého frontu. Počas bojov na povstaleckých frontoch padlo viac ako 200 príslušníkov paradesantnej brigády a mnoho ich bolo ranených. Po potlačení Slovenského národného povstania ustúpila brigáda do hôr, kde prešla na partizánsky spôsob boja. I keď bola brigáda roztrieštená, vojaci sa nevzdali. Všetci jej príslušníci, či už jednotlivo alebo v skupinách, sa zapojili do spoločného partizánskeho boja. Od 20. novembra 1944 niesla jednotka názov 2. paradesantná partizánska brigáda.

  Dňa 9. októbra 1944 pri páde lietadla na Zadnom Gerlachu vo Vysokých Tatrách zahynulo 22 vojakov. Boli to 16 príslušníci delostreleckého oddielu 2. československej paradesantnej brigády a 6 príslušníci Červenej armády – členovia posádky. Lietadlo letelo z Kroscienka smerom letisko Tri Duby. Ich pozostatky boli v roku 1946 znesené a pochované na cintoríne v Gerlachove.

 

Mená vojakov, ktorí zahynuli pri havárii lietadla LI - 2:

por. Sergej Vasiljevič Jegorov  (veliteľ lietadla)

ppor. Ivan Filipovič Gladkij  (druhý pilot)

por. Georgij Vasiljevič Solodov  (navigátor)

por. Stepan Dmitrijevič Borodynja  (palubný mechanik)

serž. Viktor Trifimovič Petrov  (radista - strelec)

voj. Vladimír Petrovič Gorlov  (vzdušný strelec)

 

kpt. Ladislav Pfliegel  (veliteľ výsadku)

čat. Koloman Butyka

čat. František Holek

čat. František Danielik

des. Alojz Vontorčík

des. Pavel Híreš

slob. Jozef Krško

voj. Július Červený

voj. Štefan Blcha

voj. Vladimír Novák

voj. Peter Rusnák

voj. Jozef Svoboda

voj. Oldřich Černohub

voj. Václav Šťastný

voj. Oldřich Řeha

voj. Kazimír Hambálek

 

  Dňa 11. februára 1945 dostal plk. Přikryl, veliteľ 2. čs. paradesantnej brigády, ktorá pôsobila ako partizánska jednotka v oblasti Nízkych Tatier, rozkaz partizánskeho štábu, ktorý nariaďoval pripraviť sa na spojenie s Červenou armádou v priestore východne od Brezna. 13. februára 1945 sa k postupujúcim sovietskym jednotkám pripojil 1. prápor a do týždňa prešla front celá 2. brigáda v spolupráci s rumunskými jednotkami. 18. februára 1945 dostal veliteľ paradesantnej brigády rozkaz veliteľa 1. čs. armádneho zboru, aby sa brigáda sústredila v Poprade pri 1. čs. náhradnom pluku a potom bola presunutá do Kežmarku, kde sa má uskutočniť jej reorganizácia. Do 19. februára 1945 sa brigáda sústreďovala v Brezne. Z Brezna boli jednotky brigády dopravené vozidlami 1. čs. armádneho zboru do Popradu a Kežmarku.

  V druhej polovici februára 1945 sa tak v Kežmarku začali sústreďovať príslušníci 2. čs. paradesantnej brigády, aby po mesiacoch ťažkých bojov opäť obnovili svoju brigádu. 20. februára 1945 sa na veliteľstvo 1. čs. armádneho zboru dostavil veliteľ brigády plk. Přikryl, kde podal správu o činnosti brigády v horách stredného Slovenska. Skôr, než boli k brigáde presunuté doplnky od 1. čs. náhradného pluku, bolo nutné pripraviť kasárenské objekty v meste. V polovici apríla 1945 sa začalo s intenzívnym výcvikom brigády. Do Kežmarku bolo postupne pridelených 3500 mobilizovaných nováčikov od 1. čs. náhradného pluku v Poprade. Hlavnou náplňou bol bojový výcvik, náuka o zbrani a ostrá streľba. Všetko malo byť ukončené v priebehu 21 dní, čo znamenalo, že bojová pohotovosť brigády bola určená na 7. mája 1945. Na žiadosť veliteľa brigády bol brigáde ponechaný názov 2. čs. paradesantná brigáda, i keď bol organizovaná a cvičená ako pešia.

  Z rozkazu veliteľa 1. čs. armádneho zboru bola pri 2. čs. paradesantnej brigáde vytvorená zvláštna skupina zo skúsených bojovníkov, aby pomohla očistiť kraje stredného a východného  Slovenska od Vlasovcov. Tieto bandy sa nachádzali v priestore Poprad, Vernár, Stratená, Krompachy a Brezno. Akcia trvala od 10. do 29. apríla 1945 a zúčastnilo sa jej 264 mužov zo všetkých jednotiek brigády. 7. mája 1945 došiel rozkaz k presunu brigády z Kežmarku do Valašského Meziříči, aby v záverečných dňoch ešte zasiahla do bojov na československej pôde. Po vyrazení, keď čelo pochodového prúdu dosiahlo priestoru Žiliny, prišla správa, že Nemecko kapitulovalo. Veliteľstvo brigády bolo následne premiestnené do Banskej Bystrice. Jednotky brigády boli presunuté do Košíc, Nitry a Lučenca, odkiaľ zaisťovali československo-maďarskú hranicu. 15. mája 1945 bola 2. čs. paradesantná brigáda pretvorená na 2. čs. divíziu a 25. mája 1945 na 2. divíziu.        

 

Zloženie 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády v marci 1945:

  • štábna rota
  • 10. peší prápor
  • 11. peší prápor
  • 12. peší prápor
  • 4. prápor samopalníkov
  • 8. delostrelecký pluk
  • 9. protitankový delostrelecký pluk
  • 3. spojovací prápor
  • 4. ženijný prápor
  • 2. protilietadlový oddiel
  • prieskumná rota

 

 

Poľné letisko Iwonicz, nástup členov 2. batérie, 7. októbra 1944

 

 
 
 
1. československá samostatná tanková brigáda
 
  V Novochopersku začalo nové obdobie vo vývoji našej vojenskej jednotky v ZSSR, ktoré je pre nás významné tým, že tu bola prvýkrát organizovaná aj tanková jednotka. 15. mája 1943 oznámil veliteľ na zhromaždení dôstojníkov výcvikovú organizáciu 1. čs. samostatnej brigády, v ktorej bola organizovaná aj tanková rota. Veliteľom tankovej roty bol určený doterajší veliteľ pešej roty npor. Vladimír Janko. 26. júla  1943 prevzal veliteľ tankového práporu od sovietskych posádok 10 obrnených áut, 5 ľahkých tankov T-70 a 5 stredných tankov T-34. 2. augusta mal už tankový prápor 210 vojakov. Začiatkom októbra 1943 mal tankový prápor celkom 353 vojakov. 5. novembra 1943 sa československí tankisti zúčastnili útoku na Kyjev. 1. apríla 1944 bol tankový prápor premenený na 1. čs. tankový pluk. Dňa 1. augusta 1944 bola zriadená 1. čs. samostatná tanková brigáda v počte 1346 osôb a 65 tankov. Veliteľom bol menovaný škpt. pech. V. Janko, ktorý bol veliteľom brigády až do konca vojny. Koncom júla 1944 sa začala tanková brigáda presúvať do priestoru Duklianskeho priesmyku, kde sa následne zúčastnila Karpatsko-duklianskej operácie. Po prelomení nemeckej obrany na rieke Ondava, sa tanková brigáda postupne presunula do Prešova. Na oslobodzovaní východného Slovenska sa zúčastnili spoločne s ostatnými jednotkami armádneho zboru len štyri bojaschopné tanky T-34/76, dve samohybné delá SU-85, kolesové vozidlá a samopalníci tankovej brigády.

  Od konca januára a začiatkom februára 1945 sa jej jednotlivé útvary sústreďovali v Kežmarku. 1. februára 1945 bol z obce Ostrovany do Kežmarku presunutý motorizovaný prápor samopalníkov. V sobotu 2. februára 1945 sa do Kežmarku presunul aj štáb a veliteľská rota 1. čs. samostatnej tankovej brigády. 4. februára 1945 sa do Kežmarku začal presúvať aj 1. tankový prápor, ktorému doprovod vykonávala ženijná rota. 5. februára 1945 sa z Bóbrky do Kežmarku premiestnila aj prieskumná rota a presun z Medzian dokončil aj 1. tankový prápor.

  Dňa 3. februára 1945 v poľskej Jedlicze pri Krosne prevzal 2. tankový prápor 20 nových tankov T-34/85 a 8. februára 1945 prevzal 3. tankový prápor 28 nových tankov T-34/85.

  Dňa 4. a 5. februára 1945 na žiadosť posádkového veliteľa mesta Kežmarok podnikol motorizovaný prápor samopalníkov očistenie terénu od nepriateľa v priestore Štrbské Pleso. Zajatých bolo 16 nemeckých a maďarských vojakov. V priestore Kežmarok a Ľubica bolo zajatých 61 vojakov nemeckej a maďarskej armády. Zajatci boli odovzdaní miestnemu NKVD SMERŠ 18. armády. 6. februára 1945 bol stav 1. čs. samostatnej tankovej brigády nasledovný : 82 dôstojníkov, 356 poddôstojníkov a 772 vojakov a 10 dôstojníkov a 23 vojakov Červenej armády, 89 áut, 5 tankov T-34/76, 20 tankov T-34/85, 1 tank T-70, 2 samohybné delá SU-85, 4 motocykle, 14 motocyklov sajdka a 2 traktory.

  V Kežmarku príslušníci tankovej brigády vykonávali čistenie výzbroje a výstroja, čistenie tankov a odstraňovali závady. Okrem toho prebiehal aj intenzívny výcvik, docvičovali sa nováčikovia a koordinuje sa činnosť každej posádky tanku. Príslušníci tankovej brigády sa v Kežmarku zúčastnili aj niekoľkých kultúrnych večerov. 9. februára 1945 sa väčšia časť tyla brigády, ktorý pre nedostatok vozidiel a pohonných hmôt zostal v Malom Šariši, presunula do Ľubice. 11. februára 1945 sa z Bóbrky do Kežmarku začal presúvať aj 2. a 3. tankový prápor. 12. februára 1945 dorazil do Kežmarku 2. a 3. tankový prápor a ženijná rota. Dňa 14. februára 1945 bolo od 1. čs. náhradného pluku v Poprade k 1. čs. samostatnej tankovej brigáde pridelených 65 nováčikov. 15. februára 1945 mal v Kežmarku pre príslušníkov tankovej brigády koncertné vystúpenie súbor Víta Nejedlého.

  Dňa 16. februára 1945 je 1. čs. samostatná tanková brigáda v plnej sile nastúpená na námestí v Kežmarku. Bola usporiadaná aj prehliadka za prítomnosti novo vytvoreného národného výboru mesta Kežmarok a obyvateľstva. Tankovej brigáde odovzdali kežmarské ženy bojovú zástavu, ktorú vlastnoručne vyšili. Ešte v ten deň tanková brigáda odchádza znovu na front.

 

Vladimír Palička, vodič tanku 1. čs. samostatnej tankovej brigády, si spomína:

„Tanky nám priviezli sovietsky vojaci z Uralu a musím povedať, že sa s nimi lúčili veľmi neradi. Stále nám hovorili, že s nimi chceli dôjsť do Prahy a my im ich teraz berieme. Ale rozkaz bol rozkaz, takže nám ich nakoniec odovzdali. Potom sme sa premiestnili do Kežmarku, kde prebiehal výcvik. Museli sme si zvykať na nový typ tanku T-34/85. Väčšina z nás totiž predtým bojovala iba na tankoch T-34/76. Tanky sme dostali vo februári v Poľsku a museli sme vymeniť olej. Vozidlá mali letný a museli sme tam dať zimný. K tomu sme využili aj takú piecku, ktorá sa dávala pod tank, aby bol stále bojaschopný. To bola pre nás novinka, pretože predtým sme nič také nemali. Rozdiel medzi oboma strojmi síce nebol veľký, ale nešlo len o rozdielny kaliber kanónu. T-34/76 mál rádio dole a obsluhoval ho spodný strelec, T-34/85 mal rádio vo veži. Naviac pribudol ešte jeden člen posádky. V Kežmarku sa kompletizovali aj nové posádky a prebiehal výcvik na ďalšie bojové nasadenie. Koncom februára sme boli prevelení do Poľska. Pri presune sme museli prekročiť Tatry, čo nebolo nič príjemné. Bolo to v zime a terén bol hrozný. Priamo predo mnou spadol jeden stroj do rokliny...“  

 

  Z rozhodnutia veliteľa 4. ukrajinského frontu sa mala presúvať na severozápad na poľské územie. Z Kežmarku vyrazili prvé jednotky tankovej brigády okolo 13.30 hod. smerom Spišská Belá – Spišská Stará Ves – Nowý Targ – Klikuszowa. V Kežmarku zostal len 1. tankový prápor. 16. februára bol od 1. čs. náhradného pluku v Poprade k  veliteľskej rote 1. čs. samostatnej tankovej brigády pridelený npor. Ján Achimský (počas SNP pôsobil ako veliteľ roty Pluku útočnej vozby východoslovenskej armády a zúčastnil sa bojov na úseku Levoča - Ľubica - Kvetnica - Telgárt). 17. februára 1945 bolo od 1. čs. náhradného pluku k tankovej brigáde pridelených ďalších 54 nováčikov. Dňa 20. februára 1945 sa z Kežmarku do Spišskej Starej Vsi premiestnil aj 1. tankový prápor. Toho istého dňa bola zriadená Pomocná rota veliteľa tylu 1. čs. samostatnej tankovej brigády, ktorá sa skladala z hospodárskej, zdravotnej a ochrannej čaty. 26. februára 1945 dostal 1. tankový prápor rozkaz na presun zo Spišskej Starej Vsi do poľskej obce Malé Kozy. Dovtedy vykonával v Spišskej Starej Vsi výcvik, streľby, jazdy a pod. Dňa 29. marca 1945 bol vytvorený nový výcvikový prápor 1. čs. samostatnej tankovej brigády – Samostatný tankový prápor 4. Dislokovaný bol v Hranovnici pri Poprade.

 

Neoddeliteľnou súčasťou tankovej brigády bol aj Mechanizovaný prápor samopalníkov. Títo vojaci tvorili tankový desant, ktorý tankistov sprevádzal v bojoch a jeho úlohou bola ochrana tankov a ich posádok. Alois Sitta, príslušník Mechanizovaného práporu samopalníkov, vo svojich spomienkach uvádza:

„K tankovej brigáde som sa prihlásil v Poprade. Predtým som bol v Slovenskom národnom povstaní. V tej dobe som už bol ostrieľaný vojak, pretože pri partizánoch som bol od roku 1941. V tankovej brigáde som prešiel ďalším výcvikom. Horšie to bolo s nováčikmi, ktorí nemali žiadne skúsenosti. Dostali do ruky samopal a poslali ich do boja. Na začiatku boli nešikovní, mali strach a nevedeli, čo majú robiť. Snažili sme sa im preto pomáhať. Na tanku nás jazdilo rôzne, podľa situácie. Niekedy dvaja, niekedy nás bolo aj dvadsať. Ale vždy tam nejaký ten desant bol. Našou hlavnou úlohou bolo chrániť tanky. Do bojových situácii sme sa dostávali častejšie, ako posádky tankov. Straty sme mali obrovské...“

 

  Ďalších bojov na území Československa sa 1. čs. samostatná tanková brigáda zúčastnila až 15. apríla 1945, kedy prekročila československo-poľskú hranicu  počas Ostravskej operácie. Po oslobodení Ostravy sa tanková brigáda presúvala k Prahe. 10. mája 1945 došli 3 tanky až do Prahy. Brigáda bola ako celok vyznamenaná Československým vojnovým krížom 1939, Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom, Československým vojenským radom bieleho leva Za víťazstvo a Radom Suvorova II. stupňa.

 

Zloženie 1. čs. samostatnej tankovej brigády:

  • štábna rota
  • 1. tankový prápor
  • 2. tankový prápor
  • 3. tankový prápor
  • motorizovaný prápor samopalníkov
  • automobilová rota
  • ženijná rota
  • spojovacia rota
  • veliteľská rota
  • prieskumná rota
  • rota technickej obsluhy
  • pomocná rota

 

  Po skončení vojny bola 1. čs. samostatná tanková brigáda dislokovaná v Ostrave a Vítkoviciach. Jednotky tankovej brigády sa 17. mája 1945 zúčastnili slávnostnej prehliadky v Prahe a 13. júna 1945 v Ostrave. Brigáda zanikla 15. septembra 1945, kedy bola uskutočnená reorganizácia a vytvorený bol tankový zbor. Ako základ pre sformovanie tankových brigád tankového zboru poslúžili jednotlivé prápory 1. čs. samostatnej tankovej brigády v ZSSR. Z 1. tankového práporu sa vytvorila 2. tanková brigáda, z 2. tankového práporu 1. tanková brigáda a z 3. tankového práporu 3. tanková brigáda. Z výcvikového práporu vznikol prápor ťažkých tankov a motorizovaný prápor samopalníkov poskytol základ pre sformovanie obdobných práporov v troch novo vytváraných tankových brigád.   

  Nová 1. tanková brigáda tankového zboru bola zriadená 15. septembra 1945 z 2. tankového práporu 1. čs. samostatnej tankovej brigády a dislokovaná bola v Ostrave – Vítkoviciach. Koncom septembra 1945 sa presunula do Vysokého Mýta. 1. októbra 1947 bola prečíslovaná na 12. tankovú brigádu a premiestnená do Šternberku. 3. marca 1948 prijala historický názov „Ostravská“. Brigáda bola zrušená koncom roku 1950. Z rozformovanej brigády vznikli nové 13. a 16. tankové pluky 3. tankovej divízie. 13. tankový pluk bol dislokovaný v Mladé a v auguste 1958 bol premiestnený do Čáslavi. Dňa 9. mája 1955 prijal historický názov „Kyjevský“. 1. septembra 1960 prešiel do zloženia 4. tankovej divízie. Svoju existenciu ukončil dňa 1. júna 1989. 16. tankový pluk prijal 9. mája 1955 historický názov „Ostravský“. V lete 1958 bol premiestnený do Kolína. Dňom 1. septembra 1965 bol preradený k 14. tankovej divízii v Olomouci. Zanikol 31. mája 1966 súčasne s celou divíziou.

  Novo vytvorená 2. tanková brigáda, ktorá vznikla z pôvodného 1. tankového práporu 1. čs. samostatnej tankovej brigády vo Frývaldově, sa koncom septembra 1945 premiestnila do Svitav. Zanikla v júli 1947.

  3. tanková brigáda, vytvorená z 3. tankového práporu 1. čs. samostatnej tankovej brigády, sa krátko nachádzala v Bruntále a koncom septembra 1945 bola premiestnená do Pardubíc. V novembri 1946 bola dislokovaná v Moravské Třebové. 1.októbra 1947 bola prečíslovaná na 11. tankovú brigádu. V apríli 1949 sa premiestnila do Dědic u Vyškova, kde zotrvala až do konca roku 1950, kedy zanikla. Zo zrušenej brigády vznikli nové 14. a 18. tankové pluky 4. tankovej divízie v Tábore. 14. tankový pluk bol najskôr dislokovaný v Táboře, v lete 1958 bol premiestnený do Písku. 9. mája 1955 dostal historický názov „Opavský“. V nezmenenej podobe a dislokácii následne pretrval až do polovice 90. rokov. 1. júla 1994 bol reorganizovaný. Zanikol 1. októbra 1997. 18. tankový pluk sa po celú dobu svojho trvania nachádzal v posádke Tábor. 9. mája 1955 mu bol udelený historický názov „Dukelský“. 1. januára 1994 prebehla jeho reorganizácia na 42. mechanizovaný prápor.

 

                               
 
Samostatný prápor lyžiarov automatčíkov
 
  Formovanie lyžiarskeho práporu bolo nariadené 1. februára 1945 veliteľom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR brig. gen. Ludvíkom Svobodom. Pôvodne nariadil sformovať dva prápory lyžiarov automatčíkov (samopalníkov, pomenovanie automatčík bolo odvodené od ruského názvu pre samopal – automat). Náborom a výcvikom príslušníkov lyžiarskeho práporu bol poverený mjr. Břetislav Chrastina, ktorý bol zároveň ustanovený jeho veliteľom. Doba sformovania a vystrojenia bola stanovená na 8. februára 1945 a doba bojovej pohotovosti na 15. februára 1945. Cieľom bolo mať čo najväčší počet lyžiarov, lebo snehové podmienky v priestore pod Vysokými Tatrami boli veľmi dobré a predpokladalo sa, že budú čo najdlhšie. Samostatný prápor lyžiarov automatčíkov mal byť špeciálna jednotka lyžiarov, ktorá mala prenikať do tyla nepriateľa a využívať pritom vhodné zimné podmienky. Do 16. februára 1945 mal prápor 142 vojakov. Najpočetnejšia skupina vojakov bola z Kežmarku, Popradu a jeho blízkeho okolia. Plán výcviku práporu bol stanovený predbežne na 14 dní a vykonával sa na Štrbskom Plese. Prápor mal dve roty lyžiarov. Veliteľom 1. roty bol por. Michal Kováč a veliteľom 2. roty čat. Jozef Krajánek. Lyžiarsku výstroj si príslušníci práporu zaobstarali sami v podtatranských obciach Mlynica, Gerlachov, Stará Lesná, Nová Lesná, Veľký Slavkov a  inde. Väčšinou to boli lyže, svetre, spodné prádlo, vosk, rukavice a pod.

 

  V spomienkach bývalých príslušníkov lyžiarskeho práporu sa prenesieme do dní, kedy vznikala táto špeciálna lyžiarska jednotka. Ján Mačák z Mlynčekov, vtedy slobodník, v roku 1979 spomína:

„Keď sme sa po prezentácii a vystrojení v Poprade jeden na druhého pozerali, pripadali sme si len ako vojaci chatrne vystrojení na špeciálnu jednotku a na úlohy, ktoré máme plniť. Vedeli sme už pri nábore, akou špeciálnou jednotkou máme byť a zhruba sme odhadovali, aké úlohy máme plniť. Uťahovali sme si jeden z druhého, aký glanc dostaneme na Štrbskom Plese. Aké bolo však naše prekvapenie, keď do našej lyžiarskej výbavy nám boli poskytované len trofejné lyže po hitlerovcoch. Chlapci do jedného odmietli vziať na svoje pravé slovenské nohy nemecké lyže. Povedali sme si, že máme predsa možnosť zadovážiť si ich sami v podtatranských obciach. Na saniach s dvoma pármi koní, ktoré sme si zadovážili v Mlynici, sme sa zastavili vo vtedy prevažne nemeckých obciach. Boli to obce Gerlachov, Stará Lesná, Nová Lesná, Veľký Slavkov a iné. V každej obci pred národným výborom nám nazhromaždili všetko, čo sme žiadali. Okrem lyžiarskeho výstroja a ostatných potrieb, sme sa zásobili aj všetkými možnými druhmi potravín.“ 

 

  Pavol Tekel z Liptovskej Porúbky, vtedy desiatnik a hlavný kuchár roty, vo svojich spomienkach v roku 1979 uvádza:

„Po prezentácii v Poprade sme po vlastnej osi na lyžiach, odišli na Štrbské Pleso. Po príchode do ubytovacieho priestoru nás privítal a predstavil sa nám ako veliteľ por. Kováč. Ten nás vo svojom príhovore oboznámil so špeciálnym poslaním vytvorenej jednotky. Samozrejme bolo treba okrem iných opatrení zabezpečiť aj stravovanie jednotky a iné náležitosti finančných a materiálnych prostriedkov života a bojových úloh jednotky. Ja som bol zadelený do kuchyne ako hlavný kuchár. Po viac ako týždňovom pobyte na Štrbskom Plese sme dostali rozkaz premiestniť sa do obce Pribylina. Lyžiarom to problémy nerobilo, snehu bolo v Tatrách dosť, na Podbanské a odtiaľ do Pribyliny je len na skok. Presun pre nás, tylovú časť roty, bol ďaleko zložitejší. Presúvali sme sa cez Štrbu a Važec, kým sme sa šťastne dostali do miesta nášho nového ubytovacieho priestoru – do obce Pribylina.“

 

  Plánovaný 14-dňový výcvik 1. roty vo výcvikovom stredisku na Štrbskom Plese nebol dokončený. Veliteľ práporu mjr. Břetislav Chrastina obdržal rozkaz, aby sa 1. rota dňa 23. februára 1945 presunula do obce Pribylina – bližšie k frontu. 2. rota pokračovala ďalej vo výcviku na Štrbskom Plese. 2. marca 1945 v nočných hodinách sa 1. rota začala presúvať z Pribyliny do obce Veterná Poruba. Odtiaľ zahájila postup k plneniu bojových úloh smer obec Smrečany. Nad obcou Smrečany zažila 1. rota lyžiarov automatčíkov svoj bojový krst. Tieto jej prvé boje trvali od 3. do 6. marca 1945 a mali aj prvých ranených a padlých. Za štyri dni bojov mala 1. rota príliš veľké straty – 22 ranených a 2 padlých. Dňa  7. marca 1945 sa zo Štrbského Plesa do obce Liptovský Ján presunula aj 2. rota. Vzhľadom na nízke počty 1. roty sa uskutočnila reorganizácia a obidve roty sa zlúčili do jednej roty lyžiarov automatčíkov. V Liptovskom Jáne bola rota lyžiarov do 27. marca 1945. Podnikala tu prieskumy do tyla nepriateľa a prepadovú činnosť. Dňa 29. marca 1945 rota lyžiarov odovzdala lyže a lyžiarskú výstroj, lebo následkom teplých jarných dní sa sneh topil. Rota lyžiarov automatčíkov bola včlenená do zostavy novovzniknutej 4. čs. samostatnej brigády ako rota samopalníkov.

  4. apríla 1945 sa rota zúčastnila oslobodenia Liptovského Mikuláša a 5. apríla 1945 oslobodenia Ružomberka. Ďalej sa rota samopalníkov zúčastnila bojov vo Veľkej Fatre, oslobodenia Martina, bojov v Malej Fatre a oslobodenia Žiliny. 2. mája 1945 jednotky 4. čs. samostatnej brigády, v zostave ktorej bojovala aj rota samopalníkov, prelomili nemeckú obranu v pohorí Javorníky. Rota samopalníkov sa 4. mája 1945 zúčastnila oslobodenia mesta Vsetín a 6. mája mesta  Bystřice pod Hostýnem. Časť roty samopalníkov bola prevelená a nasadená do bojov pri Brne. Druhá časť zase bojovala na Českomoravskej vysočine. Práve tu zastihol rotu samopalníkov aj koniec vojny. Účasťou príslušníkov roty samopalníkov, bývalého Samostatného práporu lyžiarov automatčíkov, na slávnostnej prehliadke v Prahe, končí ich bojová cesta. Na konci vojny zostalo z pôvodného stavu 142 len 65 mužov. Z práporu zostala len rota... Po krátkom pobyte v Prahe boli príslušníci jednotky rozvelení po viacerých útvaroch prevažne na Slovensku.

Disponujem pôvodným zoznamom príslušníkov Samostatného práporu lyžiarov automatčíkov a prehľadom jeho bojových strát od 3. marca 1945 do 8. mája 1945.
 
 
 
Skupina samopalníkov lyžiarského práporu, február 1945
(druhý zľava Ján Oravec a prvý zprava Štefan Majerčák z Malého Slavkova)
 

 

 

 

Samostatný tankový prápor 4

(Výcvikový prápor 1. čs. samostatnej tankovej brigády v ZSSR)

 

 

Richard Tesařík 

jeden z veliteľov Samostatného tankového práporu 4

 

  Samostatný tankový prápor 4 bol zriadený dňa 29. marca 1945 rozkazom 1. čs. náhradného pluku č. 82, čl. 7/1945 so sídlom v Hranovnici. Za veliteľa bol určený npor. Vlastimil Grygera. Okrem npor. Grygera boli k práporu pridelení dôstojníci – ppor. Demeter Hegedúš, ppor. Václav Petříček, ppor. Adam Michalec a 34 mužov. Mužstvo, ktoré bolo do Hranovnice odoslané od 1. čs. náhradného pluku z Popradu, sa ubytovalo v miestnej rímsko-katolíckej ľudovej škole. V dňoch 30. a 31. marca 1945 sa pripravovalo ubytovanie a čistilo okolie školy. Postupne hlásili príchod ďalší vojaci a dôstojníci, tak sa začalo ubytovávať aj v kinosále. 1. apríla 1945 začali vojaci základný výcvik jednotlivca. V popoludňajších hodinách sa dostavil na prehliadku ubytovania a výcviku mužstva veliteľ 1. čs. náhradného pluku pplk. Fanta. 3. apríla 1945 bol stav 4. tankového práporu 8 dôstojníkov a 152 mužov. Mužstvo tak bolo zaradené do 3 rôt. Veliteľom 1. roty bol určený por. Rusnák, 2. roty ppor. Karli a 3. roty ppor. Hegedúš. Výcvikovým dôstojníkom bol určený npor. Pozdena. V ďalších dňoch prichádzali k tankovému práporu stále ďalší vojaci. Mužstvo pokračovalo v poradovom a teoretickom tankovom výcviku. 10. apríla 1945 bola zriadená dôstojnícka jedáleň. 11. apríla 1945 sa v okolí Hranovnice začali objavovať Banderovci. Z toho dôvodu 13. apríla 1945 veliteľ tankového práporu vyžiadal od 1. čs. náhradného pluku v Poprade zbrane. Tankovému práporu tak bolo pridelených 15 ľahkých guľometov vz. 26, 50 pušiek vz. 23 a vz. 24 a 5 nemeckých samopalov MP 40. 15. apríla začal výcvik mužstva s puškou a strážna služba. 18. apríla 1945 bol o 21.00 hod. vyhlásený poplach. Miestni žandári spozorovali v blízkosti obce pohybovať sa Banderovcov. Vo večerných hodinách bol usporiadaný večierok pre mužstvo a civilné obyvateľstvo, ktorý usporiadali ašpiranti a poddôstojníci.

  19. apríla 1945 sa podľa rozkazu 1. čs. náhradného pluku zo dňa 18. apríla 1945 čj. 278-4/Taj. previedla príprava k presunu do novej posádky v Turčianskom Sv. Martine. Presun sa prevedie po vlastnej osi. 20. apríla 1945 o 03.00 hod. sa začal pochod z Hranovnice. Stav tankového práporu bol v ten deň 8 dôstojníkov a 266 mužov. Pochodový prúd pod velením ppor. Jána Kriváňa sa presúval v poradí 1. rota, 2. rota, 3. rota a strážna čata. Za nimi postupovalo 85 civilných povozov z materiálom, proviantom a nemocnými. O 05.15 hod. dorazil prúd do Popradu. Po pravidelných prestávkach došiel o 11.00 hod. do prvého ubytovacieho miesta, do Štrby. Tu po dôkladnom očistení a ošetrení sa 1. rota ubytovala v hostinci, 2. rota v evanjelickej a ľudovej škole, 3. rota a strážna čata po skupinách v civilných domoch. Obyvateľstvo obce sa k vojakom správalo srdečne a bolo k nim pohostinné. 21. apríla 1945 o 07.00 hod. sa 4. tankový prápor začal presúvať zo Štrby ďalej na západ. O 15.00 hod. dorazil do druhého ubytovacieho miesta – do Liptovského Hrádku, kde sa ubytoval v priestoroch lesníckej školy. 22. apríla 1945 o 07.00 hod. vyrazil k ďalšiemu pochodu a bez zvláštnych udalostí došiel do ďalšieho ubytovacieho miesta, do obce Vlašky. Tu sa vojaci ubytovali v hospodárskej budove na veľkostatku v Demčinách. Na druhý deň pokračoval presun a o 14.00 hod. dorazil prápor do Kráľovian. 24. apríla 1945 nasledovala posledná etapa presunu. O 12.00 hod. 4. tankový prápor dorazil do novej posádky v Turčianskom Sv. Martine a ubytovaný bol v kasárňach útočnej vozby (Štúrove kasárne). Od 25. apríla 1945 mužstvo čistilo a upratovalo ubytovacie priestory. 26. apríla 1945 sa začal poradový výcvik O 16.00 hod. prechádzal kasárenským dvorom pohrebný sprievod. Na cvičisku Bukovina boli exhumovaní Nemcami povraždení vlastenci.

  V dňoch od 27. do 29. apríla 1945 sa pokračovalo v poradovom výcviku, výcviku jednotlivca, streleckom výcviku a teoretickom špeciálnom tankovom výcviku. 30. apríla 1945 sa konali ostré streľby z pušiek na  posádkovej strelnici. 4. čs. samostatná brigáda zapožičala na výcvik 20 sovietskych samopalov PPŠ-41. V posledných dňoch prichádzali k tankovému práporu ďalší muži a ich stav sa zvýšil z 266 na 315. Dňa 1. mája 1945 o 10.30 hod. nastúpili na nádvorí kasární útočnej vozby všetky posádky a zložky 1. čs. armádneho zboru. O 11.30 hod. došiel do kasární prezident Beneš, minister národnej obrany generál Svoboda a ďalší ministri a činitelia vlády. Prítomní boli aj sovietski hostia a predstavitelia Červenej armády – genpor. Gastilovič, genmjr. Kolonin, genmjr. Novikov a ďalší. Veliteľ 1. čs. armádneho zboru generál Klapálek podal prezidentovi Benešovi hlásenie. Nasledovala slávnostná prehliadka jednotiek. Po prehliadke prezident Beneš pripol na bojové zástavy 1. a 3. čs. brigády vyznamenania. Potom vyznamenal príslušníkov čs. jednotiek, ktorí sa vyznamenali v posledných bojoch. Nakoniec prezident predniesol ďakovnú reč, vojakov povzbudil do ďalšieho boja a opustil kasárne. Od 2. do 4. mája 1945 pokračovalo mužstvo v ďalšom výcviku, cvičilo ostrú streľbu a kopalo tankové okopy. 5. mája 1945 popoludní sa začala príprava na presun, ktorý sa prevedie podľa rozkazu 1. čs. náhradného pluku do Českého Tešína. Niekoľko mužov bolo vyslaných do Sučian, aby zabezpečili povozy. 6. mája 1945 o 06. 30 hod. prápor vypochodoval z kasární v pochodovom prúde. O 14.00 hod. dorazil prápor do Žiliny, kde vojakov vítalo a pozdravovalo miestne obyvateľstvo. O 15. 20 hod. prápor došiel do Brodna nad Kysucou, kde sa po rotách ubytoval. 1. rota sa ubytovala v prázdnom civilnom dome, 2. rota v obecnej kinosále, 3. rota v škole a zvyšok práporu v hostinci. O 17.30 hod. došlo 9 povozov a poľné kuchyne. Vojakom bol vydaný obed a neskôr večera. Stav 4. tankového práporu bol toho dňa 13 dôstojníkov, 6 rotmajstrov a 368 mužov. 7. mája 1945 prápor pokračoval v presune. O 06.45 hod. vyrazil z Brodna nad Kysucou a o 13.00 hod sa nachádzal v Čadci, kde bol mužstvu vydaný obed a po krátkom oddychu sa pokračovalo v pochode. O 16.20 hod. prápor prekročil slovensko-moravské hranice a o 17.00 hod. došiel do obce Mosty u Jablunkova, kde prenocoval. V obci boli chytení 2 Nemci, ktorí po zaistení boli s práporom vedení až do Českého Tešína. 8. mája 1945 o 07.00 hod. prápor vypochodoval k poslednej etape presunu.

  Vojaci pochodovali cez oslobodené obce so spevom a obyvateľstvo ich pozdravovalo. Tankový prápor bol prvou čs. jednotkou, ktorá po oslobodení sovietskou armádou prechádzala týmto krajom. O 08.30 hod. prápor dorazil do Jablunkova. Ako aj v predošlých obciach aj tu vojaci a dôstojníci riešili problémy medzi poľským a českým obyvateľstvom, a zavádzali poriadok. Pre udržanie poriadku bola v Jablunkove ponechaná skupina 30 mužov pod velením por. Pätoprstého, ktorá mala chrániť čs. občanov pred poľskými banditami. Po prestávke sa pokračovalo v ďalšom pochode a o 19.15 hod. prápor pripochodoval do Českého Tešína. Ubytoval sa v západných kasárňach. 9. mája 1945 mužstvo čistilo budovy, nádvorie a upravovalo lôžka. Výtržníci z poľskej strany strieľali na obyvateľstvo na československej strane. Výcvikový prápor vyslal na ochranu potrebné mužstvo. Na druhý deň sa všetci dôstojníci a rotmajstri práporu zúčastnili kurzu, kde boli preškolení na tank T-34. Stav 4. tankového práporu dňa 9. mája 1945 bol: 14 dôstojníkov, 5 rotmajstrov, 369 mužov (z toho 1 žena), spolu 388 osôb. Výzbroj tvorilo 15 ľahkých guľometov vz. 26 (ZB 26), 50 pušiek vz. 23 a vz. 24, 20 sovietskych samopalov PPŠ-41 a 5 nemeckých samopalov MP-40.

 

Oldřich Sobek

veliteľ Práporu ťažkých tankov

 

  V júni 1945 sa 4. tankový prápor nachádzal v Karvinej. 12. júna 1945 sa prápor presunul do Moravskej Ostravy, kde sa 13. júna 1945 konala slávnostná prehliadka. Slávnostnej prehliadky sa zúčastnila celá 1. čs. samostatná tanková brigáda a predstavil sa nový Samostatný tankový prápor 4 s novými tankami (8 ťažkých tankov IS-2). Išlo o tanky, ktoré sovietske velenie darovalo 1. čs. samostatnej tankovej brigáde. Tanky IS-2 tvorili od 13. júna 1945 výzbroj 4. tankového práporu, neskôr Práporu ťažkých tankov. Ich počet sa znížil na 7, ôsmy tank bol pravdepodobne rozobraný na náhradné diely. Po skončení prehliadky sa prápor následne stiahol späť do Karvinej. 13. júla 1945 sa stal veliteľom 4. tankového práporu hrdina Sovietskeho zväzu škpt. Richard Tesařík. Od 11. septembra 1945 bol veliteľom práporu mjr. Oldřich Sobek. 15. septembra 1945 vznikol zo 4. tankového práporu Prápor ťažkých tankov, ktorý bol do 12. októbra 1945 dislokovaný v Moravskej Třebovej. Od 13. októbra 1945 do 15. februára 1947 bol Prápor ťažkých tankov dislokovaný vo Vysokom Mýte. Bol podriadený priamo veliteľstvu Tankového zboru v Moravskej Třebovej. Nebol uvedený v tabuľkových počtoch Tankového zboru a stroje boli využité hlavne k výcviku posádok pre budúce jednotky ťažkých tankov vyzbrojené sovietskymi tankami IS-3. 15. februára 1947 prápor zanikol – bol zrušený. 

 


 
Použité zdroje:
- Vojenský historický archív Praha -
MANIAK, Marcel: Oslobodenie. Kežmarok: Jadro, 2015.  
 - KOVÁČ, Michal: Cestou boja za úsvit našej slobody. Trenčín, 1979. -
- Múzeum Kežmarok -
- Súkromný archív rodiny Oravcovej -
- Súkromný archív Jiřího Charfreitaga -
 

 

TOPlist