Založiť webovú stránku alebo eShop
aktualizované: 15.05.2017 18:36:31 

VYSOKÉ  TATRY  1944 - 1945

Zabudnutí velitelia

  V oblasti Vysokých Tatier pôsobilo už od prvých dní Slovenského národného povstania mnoho významných povstaleckých veliteľov. Po potlačení Povstania v okrese Poprad, sa títo velitelia aj so svojimi jednotkami presunuli na povstalecké územie na strednom Slovensku. Tu neskôr po odchode do hôr pôsobili až do oslobodenia v rôznych partizánskych skupinách. Predstavíme si aj hlavných organizátorov Povstania v okrese Poprad.

  Počas oslobodzovacích bojov v januári 1945 prechádzali cez územie bývalého popradského okresu útvary 1. československého armádneho zboru  a sovietskej armády. Na čele jednotlivých jednotiek stáli skúsení velitelia, ktorí sa predtým zúčastnili ťažkých bojov, najmä na Dukle. Pripomenieme si hlavne tých veliteľov, ktorí mali nižšie hodnosti a pôsobili na nižších veliteľských funkciách. Boli to velitelia, ktorí so zbraňou v ruke stáli počas útokov v prvom rade a viedli svojich vojakov do boja. Na týchto veliteľov sa už takmer zabudlo alebo sa muselo zabudnúť... Poväčšine stáli v tieni svojich nadriadených. Nezabudneme však ani na veliteľov vyšších jednotiek.

  Na území okresu Poprad už od prvých dní Povstania operovalo niekoľko partizánskych skupín. Pripomenieme si preto aj veliteľov jednotlivých partizánskych brigád, oddielov a rôt, ich komisárov a náčelníkov štábov.

 

 

Organizátori Povstania v okrese Poprad

 

 

Ján Kotoč

 

  Narodil sa 23. februára 1913 v Pohorelej. 11. júna 1932 ukončil 8-ročné reálne gymnázium v Rožňave. V roku 1933 si doplnil maturitu na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Od roku 1933 pôsobil ako učiteľ na ľudovej škole v Závadke nad Hronom. Dňa 1. októbra 1936 bol prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Pešiemu pluku 37 v Levoči. 5. októbra 1936 mu bol priznaný charakter ašpirant. 1. februára 1937 bol povýšený na slobodníka ašpiranta, 1. júla 1937 na desiatnika ašpiranta a 10. septembra 1937 na čatára ašpiranta. Od 1. októbra 1936 do 14. septembra 1937 absolvoval Školu na dôstojníkov pechoty v zálohe v Levoči. 15. septembra 1937 bol premiestnený k Horskému pešiemu pluku 4 v Jelšave. Dňa 1. februára 1938 bol vymenovaný na podporučíka pechoty. 1. októbra 1938 bol preložený do zálohy. Od 2. októbra 1938 do 1. novembra 1939 pôsobil ako učiteľ na ľudovej škole vo Vernári. 24. júna 1941 bol prezentovaný do výnimočnej činnej služby k Pešiemu pluku 5 do Levoče. Odoslaný bol na východný front, kde do 18. augusta 1941 pôsobil ako veliteľ guľometnej čaty. 19. augusta 1941 bol po návrate zo Sovietskeho zväzu prepustený z výnimočnej činnej služby. V roku 1942 bol pridelený ako odborný učiteľ na Obchodnú akadémiu v Poprade. Po príchode do Popradu sa ihneď zapojil do ilegálnej činnosti. V roku 1943 ako člen a neskôr ako predseda ilegálneho Okresného národného výboru organizoval ilegálne národné výbory na Spiši. Zaobstarával zbrane a potraviny pre partizánske skupiny v priestore Sielnica a Turčiansky Sv. Martin. Podieľal sa na prevádzaní sovietskych utečencov z koncentračných táborov k partizánskym skupinám. V septembri 1943 bol pre svoju ilegálnu činnosť vyšetrovaný Ústredňou štátnej bezpečnosti. 8. decembra 1943 bol prezentovaný do činnej vojenskej služby k Hlásnej služby v Poprade a pridelený ako veliteľ Ústredne výstražnej služby v Spišskej Novej Vsi.   V roku 1944 sa naplno podieľal na prípravách ozbrojeného povstania v Poprade a okolí, a patril medzi hlavných organizátorov Povstania na Spiši. Vypuknutie Slovenského národného povstania zastihlo por. pech. Kotoča v Poprade. Zúčastnil sa prvých povstaleckých bojov pri Kežmarku a Poprade. Od 3. septembra 1944 do 28. októbra 1944 pôsobil ako spravodajský dôstojník obranného úseku „Plesnivec“ 2. taktickej skupiny. Zúčastnil sa bojov o Telgárt. 28. októbra 1944 bol povýšený na nadporučíka pechoty. Po potlačení Povstania do hôr pôsobil od 1. novembra 1944 v partizánskej brigáde Klement Gottwald v oblasti Magurka. Neskôr sa stal príslušníkom 2. paradesantnej partizánskej brigády a do 2. februára 1945 sa zúčastnil partizánskych bojov v priestore Horná Lehota – Podbrezová a v priestore Muránska Planina. Po návrate do Popradu sa stal členom prvého Národného výboru. 8. februára 1945 bol prezentovaný do činnej vojenskej služby k 1. čs. náhradnému pluku v Poprade. Najskôr bol zaradený k štábnej rote 1. čs. armádneho zboru a 20. februára 1945 bol premiestnený k 2. čs. paradesantnej brigáde. 14. mája 1945 bol povýšený na kapitána pechoty. 10. júla 1945 bol od štábnej roty 2. pešej divízie prepustený do pomeru mimo činnej služby. 20. augusta 1945 bol prezentovaný do činnej vojenskej služby k štábnej rote Veliteľstva VIII. zboru v Banskej Bystrici. Dňa 1. septembra 1945 bol povýšený na štábneho kapitána  pechoty. 18. októbra 1945 bol prepustený z činnej vojenskej služby. Po skončení vojenskej služby pokračoval v učiteľskej činnosti a do roku 1948 pôsobil ako školský inšpektor v Poprade. V rokoch 1948 až 1951 bol pracovníkom Štátneho pedagogického ústavu v Bratislave. V rokoch 1951 až 1958 pôsobil ako námestník Povereníctva školstva a kultúry. V roku 1956 ukončil štúdium na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. V roku 1962 získal titul docent, v roku 1963 kandidát vied a v roku 1966 univerzitný profesor. V rokoch 1966 až 1979 pôsobil ako profesor na Katedre pedagogiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Zomrel 10. februára 1981 v Bratislave.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Pamätná medaila 1939

Československý vojnový kríž 1939

Rad SNP  I. triedy

Rad Červenej hviezdy

Rad Za hrdinstvo v práci I. triedy

Pamätná medaila k 20. výročiu SNP

a ďalšie

 


 

 

 

     Pavol Šimon     

 

  Narodil sa 20. júna 1913 v Brzotíne. Po skončení gymnázia v Rožňave prestúpil na Vyššiu hospodársku školu v Košiciach. Po skončení štúdia pracoval od 1. júla 1932 do 1. júla 1933 ako hospodársky správca na veľkostatku v Rožňave. K výkonu vojenskej prezenčnej služby nastúpil 17. júla 1933 do Školy pre dôstojníkov v zálohe v Jozefove. Po skončení školy bol zaradený k Delostreleckému pluku 10 v Lučenci. Tu vykonával vojenskú službu do 16. septembra 1934, kedy bol preložený do zálohy. Od roku 1935 do roku 1936 pôsobil ako úradník v Bratislave. V roku 1936 sa stal riaditeľom Roľníckeho skladištného družstva v Galante. Po obsadení Galanty Maďarmi v roku 1938 odišiel do Popradu. V Poprade prevzal vedenie firmy Slovenka a pôsobil ako vedúci obchodu. Do ilegálnej činnosti sa zapojil vo februári 1942. V roku 1943 bol ilegálnym vedením KSS poverený činnosťou v ilegálnom Revolučnom okresnom národnom výbore v Poprade a ako jeden z hlavných organizátorov Povstania sa podieľal na jeho príprave v Poprade a na severnom Spiši. Na jar v roku 1944 nastúpil poručík v zálohe Šimon vojenskú službu k Hlásnej službe v Poprade. Zúčastnil sa na zakladaní partizánskych skupín v Liptove a Turci, ktoré zásoboval zbraňami a potravinami. 15. augusta 1944 odviezol vlastným autom z Vojenskej zbrojnice 2 v Kvetnici partizánom do Turčianského Sv. Martina pušky, guľomety, granáty a strelivo. Ukrýval aj sovietskych utečencov z koncentračných táborov a dopravoval ich k partizánskym skupinám. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa podieľal na obsadení Popradu, organizoval obranu Popradu a zúčastnil sa bojov pri Kežmarku. 1. a 2. septembra 1944 sa zúčastnil obranných bojov pri Kvetnici. Po ústupe cez Kráľovu Hoľu ku Telgártu pôsobil ako spravodajský dôstojník obranného úseku Plesnivec 2. taktickej skupiny v priestore Telgárt – Červená Skala. Po zatlačení Povstania do hôr sa pripojil k partizánskej brigáde Klement Gottwald. V jej radoch pôsobil až do januára 1945 v okolí Liptovského Hrádku. Po oslobodení Popradu 28. januára 1945 sa cez frontovú líniu vrátil do Popradu. 7. februára 1945 bol vymenovaný za veliteľa Národnej milície a súčasne i do funkcie predsedu Okresného národného výboru v Poprade. Podieľal sa na obnove vojnou zničeného mesta. Od roku 1948 vykonával rôzne funkcie v okresnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Od roku 1949 do roku 1951 pôsobil ako vedúci obchodu Vesna v Poprade. Od roku 1951 až do roku 1972 pôsobil v rôznych funkciách v národnom podniku Vagónka. Zomrel 20. júna 1987 v Košiciach.   

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:    

Československý vojnový kríž 1939

Rad SNP  1. triedy

Rad Červenej hviezdy

Medaila Za vernosť 1939 – 1945

Československá medaila Za zásluhy II. stupňa

Medaila Za zásluhy o Ľudové milície  II. stupňa

Pamätná medaila k 20. výročiu SNP

Odznak Československého partizána

a ďalšie

 


 

 

 

Štefan Pavan

 

  Narodil sa 20. augusta 1902 v Spišskej Novej Vsi. Po skončení ľudovej školy pracoval ako robotník v bani v Rudňanoch. V roku 1914 odišiel do maďarského Miškolca, kde sa vyučil za obuvníka. Od roku 1917 pracoval opäť v bani v Rudňanoch a neskôr v Markušovciach. V roku 1922 odišiel natrvalo žiť do Popradu. Už ako 20-ročný vstúpil do KSČ a neskôr sa stal členom Červených odborov. Zúčastňoval sa mzdových štrajkov robotníkov a iných foriem triednych bojov v Poprade a okolí. Za to bol v rokoch 1934 a 1935 väznený v Levoči a Poprade.  Po zákaze KSČ sa v roku 1939 v Poprade zapojil do ilegálneho protifašistického odboja, kde viedol 42-člennú ilegálnu bunku Komunistickej strany Slovenska. V lete 1943 sa stal členom ilegálneho Revolučného národného výboru v Poprade. Spoluorganizoval a zakladal ilegálne revolučné výbory v Kežmarku, Levoči a vo viacerých obciach popradského okresu. Nadväzoval styky s občanmi a získaval ich do protifašistického odboja. Ilegálna skupina, v ktorej pracoval Štefan Pavan bola však vyzradená a odhalená. V októbri 1943 ho aj s ďalšími jeho spolupracovníkmi zatkla Ústredňa štátnej bezpečnosti a do marca 1944 bol väznený na Krajskom súde v Prešove. 15. marca 1944 bol prevezený do zaisťovacieho tábora v Ilave, odkiaľ bol prepustený 17. mája 1944. Po návrate z väzenia sa v Poprade ihneď zapojil do protifašistického odboja a pokračoval v ilegálnej činnosti. Zamestnal sa vo firme „Tatra dráha“, kde pracoval ako šofér. Od roku 1939 do roku 1944 bol ÚŠB neustále sledovaný a v jeho byte boli vykonávané časté domové prehliadky. Pre svoju revolučnú činnosť bol sústavne perzekvovaný a prepúšťaný zo zamestnania. Podieľal sa na prípravách Povstania nielen v Poprade, ale takmer na celom Spiši. Po zasadnutí Revolučného okresného národného výboru v Poprade v noci z 27. na 28. augusta 1944 odišiel do Veľkej Lomnice, aby informoval  ilegálnych pracovníkov z Kežmarku a okolia o záveroch zasadania. Dňa 28. augusta 1944 bol RONV v Poprade vyslaný do Ružomberka za účelom zabezpečenia vojenskej pomoci pre Poprad a získania posíl aj zo strany partizánov. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pridal na stranu povstalcov. Dňa 3. septembra 1944 sa v Bujakove, kde sídlil hlavný štáb partizánskej brigády Jánošík, prihlásil do radov partizánov. Do 14. novembra 1944 pôsobil vo funkcii komisára 2. roty 2. oddielu partizánskej brigády Jánošík. V dňoch 5. a 6. septembra 1944 sa vyznamenal v bojoch o Telgárt. Od 8. septembra 1944 sa s oddielom presunul do priestoru Vrútky, kde sa zúčastnil ďalších povstaleckých bojov. V októbri 1944 jeho oddiel operoval v priestore Hronská Dúbrava – Jalná a od novembra 1944 až do februára 1945 v priestore Polomka – Heľpa – Pohorelá. Celkovo sa do 18. októbra 1944 zúčastnil šiestich bojových akcií, a to pri Telgárte, Vrútkach, Hronskej Dúbrave, Liptovskom Sv. Mikuláši, Lubeníku a Jelšave.  Dňa 15. novembra 1944 sa stal komisárom 2. oddielu partizánskej brigády Jánošík a v tejto funkcii zotrval až do 7. februára 1945, kedy sa oddiel presunul do Popradu a následne bol rozpustený. Po oslobodení okresu Poprad bol zvolený za člena prvého Národného výboru v Poprade. Neskôr pôsobil ako člen Miestneho národného výboru a od apríla 1945 ako člen Okresného národného výboru v Poprade. V júli 1945 sa stal členom Zväzu partizánov na Slovensku a v okresnej odbočke v Poprade pôsobil vo funkcii revízora. Od augusta 1945 pôsobil aj ako prvý prísediaci Okresného ľudového súdu v Poprade. 27. mája 1945 si založil živnosť ako hostinský a bol mu pridelený hostinec na námestí v Poprade. V roku 1948 mu bola živnosť odňatá a odvtedy pracoval ako skladník v popradskom autoservise „Fedák“. Začiatkom 50-tych rokov na protest voči vtedajšej politike vrátil členský preukaz KSČ. Zomrel po krátkej chorobe 8. októbra 1957 v Poprade.

 

Boli mu udelené vyznamenania:

Československý vojnový kríž 1939

Rad SNP  II. triedy

Odznak Československého partizána

a mnohé ďalšie

 


 

 

 

Štefan Lohner

 

  Narodil sa 23. novembra 1912 v Spišskom Podhradí, bytom Košice. Po ukončení ľudovej školy sa vyučil za krajčíra. Najskôr pracoval ako krajčír, neskôr ako stavebný robotník na viacerých miestach na Slovensku. Vojenskú prezenčnú službu nastúpil v roku 1934 k Horskému pešiemu pluku 4 v Jelšave a do zálohy bol preložený v roku 1936 ako desiatnik v zálohe. Od augusta 1937 býval v Poprade, kde pracoval ako robotník. Ako ilegálny pracovník sa v roku 1937 zapojil do protifašistického odboja. Spolupracoval pri vydávaní ilegálnej tlače a organizoval sabotážne akcie. V roku 1943 v Poprade za spolupráce s ďalšími ilegálnymi pracovníkmi pripravoval zbrane pre partizánov. 8. októbra 1943 bol zatknutý orgánmi ÚŠB, odsúdený na 6. mesiacov a väznený v Prešove. Po prepustení z väzenia v apríli 1944 sa ihneď zapojil do príprav Povstania v Poprade a bol členom ilegálneho revolučného národného výboru. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pripojil k povstalcom. Ako príslušník 1. čs. armády na Slovensku sa v dňoch 5. a 6. septembra 1944 zúčastnil  povstaleckých bojov o Telgárt. Od 10. septembra do 26. októbra 1944 pôsobil na obrannom úseku Plesnivec 2. taktickej skupiny 1. čs. armády na Slovensku. Podieľal sa na organizovaní partizánskych skupín na Liptove. Po potlačení Povstania do hôr pôsobil od 28. októbra 1944 ako politický komisár 2. pluku 4. partizánskej brigády až do 10. apríla 1945. V novembri 1944 sa zúčastnil bojov  o obec Kľačany. Koncom marca a začiatkom apríla 1945 sa zúčastnil oslobodzovacích bojov o Nemeckú Ľupču. Celkovo sa zúčastnil piatich bojových akcií. 22. marca 1945 bol povýšený na rotmajstra. Po oslobodení pracoval od roku 1945 do roku 1960 ako pracovník Povereníctva vnútra. Najskôr pracoval ako príslušník Oblastného bezpečnostného referátu v Košiciach, neskôr v Banskej Bystrici. Od roku 1960 pôsobil ako pracovník Východoslovenských železiarní a Fakultnej nemocnice v Košiciach. Zomrel 27. augusta 1973 v Košiciach.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania

2 x Československý vojnový kríž 1939

Rad SNP  II. triedy

Československá vojenská medaila Za zásluhy I. stupňa

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

a ďalšie

 


 

 

 

Oskár Jeleň

 

  Narodil sa 4. septembra 1904 v Rybárpoli. V roku 1916 ukončil 6. triedu ľudovej školy. V rokoch 1916 – 1920 navštevoval 4. ročné gymnázium v Ružomberku a v Pešti. V rokoch 1920 – 1924 študoval na učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach. 1. októbra 1924 bol prezentovaný k vykonaniu základnej vojenskej služby. Nastúpil k Ženijnému pluku 4 v Bratislave. Dňa 1. februára 1925 bol povýšený na slobodníka. 7. mája 1925 bol premiestnený k Delostreleckému pluku 11 v Košiciach a vtelený k 2. batérii, kde pôsobil ako veliteľ čaty. 1. júna bol povýšený na desiatnika a 1. augusta 1925 na čatára. V roku 1925 absolvoval Školu na dôstojníkov delostrelectva v zálohe. 1. apríla 1926 bol preložený do I. zálohy. Od júla 1926 do augusta 1928 postupne pôsobil ako učiteľ na ľudových školách v Mestisku, Herľanoch a Sabinove. 1. januára 1927 bol vymenovaný na podporučíka v zálohe. 1. januára 1929 bol povýšený na poručíka v zálohe. V rokoch 1928, 1931, 1932 a 1934 vykonal pravidelné cvičenie v zbrani pri Delostreleckom pluku 11 v Košiciach ako veliteľ čaty a zástupca veliteľa batérie. Od januára 1930 pôsobil ako učiteľ na Učiteľskom ústave v Prešove. 1. januára 1935 bol povýšený na nadporučíka delostrelectva v zálohe. V roku 1936 absolvoval jednomesačný strelecký kurz pre veliteľov batérií v Olomouci. V dôsledku mobilizácie bol 24. septembra 1938 prezentovaný do činnej vojenskej služby k Delostreleckému pluku 11. Dňa 6. decembra 1938 bol z činnej služby prepustený. 19. marca 1939 bol znovu prezentovaný k činnej vojenskej službe k Delostreleckému pluku 3. Dňa 13. apríla 1939 bol prepustený do pomeru mimo činnú službu. V čase od 30. septembra do 11. novembra 1942 bol vo výnimočnej činnej službe v Delostreleckom pluku 12. V novembri 1942 sa zapojil do ilegálnej činnosti a ako ilegálny pracovník pôsobil v Levoči a Poprade. Od roku 1943 do júna 1944 sa ako hlavný organizátor zapojil do príprav Povstania na Spiši. 1. apríla 1943 bol povýšený na stotníka delostrelectva v zálohe. 1. júna 1944 bol prezentovaný do činnej služby k Proviantnému skladu 2 v Strážach pri Poprade. 7. júna 1944 bol pridelený k Delostreleckému pluku 12. Dňa 10. júna 1944 bol ustanovený veliteľom pochodovej batérie Náhradného oddielu Delostreleckého pluku 12 v Kežmarku. Z Kežmarku sa na čele delostreleckej batérie presunul na stredné Slovensko, kde sa s ňou po vypuknutí Slovenského národného povstania pridal k povstalcom. Počas SNP sa zúčastnil bojov v priestore Kriváň – Detva ako veliteľ delostreleckého úseku a neskôr v priestore Lučenec – Kremnica – Špania Dolina. Pôsobil ako veliteľ 3. batérie 15 cm hrubých húfnic delostrelectva III. taktickej skupiny a neskôr ako veliteľ 6. batérie 15 cm hrubých húfnic delostrelectva IV. taktickej skupiny. Po čiastočnom potlačení Povstania prešiel k partizánskej skupine a dňa 6. októbra 1944 padol do nemeckého zajatia. 11. októbra 1944 sa mu podarilo zo zajatia ujsť a predsedom SNR Karolom Šmidkem bol poslaný na maďarské územie. Pridal sa k partizánskej brigáde Stalin, v ktorej radoch pôsobil až do 4. februára 1945. Začiatkom februára 1945 stal predsedom Prvého národného výboru v Poprade. Od marca 1946 do júna 1949 bol predsedom Krajského národného výboru a členom ÚV KSS v Košiciach. Od roku 1948 do roku 1954 bol poslancom Národného zhromaždenia. V rokoch 1949 – 1952 bol v hodnosti generálporučíka náčelníkom Hlavnej politickej správy Československej ľudovej armády. Od 16. júna 1950 do mája 1951 bol zástupcom náčelníka generálneho štábu pre veci politické MNO Praha. Od októbra 1951 do februára 1952 bol náčelníkom Hlavnej politickej správy MNO Praha. Od 12. februára 1952 do 31. decembra 1954 bol námestníkom ministra Národnej bezpečnosti. Riadil hlavnú správu Pohraničnej a Vnútornej stráže, vojenskú kontrarozviedku a správu civilnej obrany a požiarnej ochrany. V roku 1955 bol zvolený do Slovenskej národnej rady, kde ako poslanec pôsobil do roku 1961. V rokoch 1960 – 1967 bol veľvyslancom ČSSR v Poľsku. Zomrel 3. júla 1986 v Bratislave.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:    

Pamätná medaila Za obranu Slovenska v marci 1939

Rad SNP I. triedy

Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za chrabrosť

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

a mnohé ďalšie

 


 

 

 

Ján Kmeť

 

  Narodil sa 26. februára 1911 v Liptovskom Mikuláši. 1. októbra 1932 bol prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Automobilovej rote 15. Dňa 10. októbra 1932 mu bol priznaný charakter „frekventant“ školy pre výchovu dôstojníkov v zálohe automobilového vojska. 20. decembra 1932 bol povýšený na slobodníka, 1. mája 1933 na desiatnika. Od 1. októbra 1932 do 31. mája 1933 absolvoval Školu pre dôstojníkov v zálohe automobilového vojska v Prahe. 31. mája 1933 mu bol priznaný charakter „absolvent“. 15. júla 1933 bol premiestnený k Automobilovej rote 11. Dňa 9. septembra 1933 mu bol priznaný charakter „ašpirant“ a bol povýšený na čatára ašpiranta. 29. marca 1934 bol prepustený z činnej vojenskej služby na trvalú dovolenku. 1. apríla 1934 bol preložený do I. zálohy. 5. januára 1935 ho menovali za podporučíka delostrelectva v zálohe. V čase od 12. júla do 5. augusta 1935 vykonal 1. pravidelné cvičenie v zbrani pri Automobilovej rote 11. Dňa 31. januára 1936 ho premiestnili k Automobilovému práporu 4. Od 1. júla do 18. júla 1937 vykonal 2. pravidelné cvičenie pri Automobilovom prápore 4 v Košiciach. 1. januára 1938 bol povýšený na poručíka delostrelectva v zálohe. 24. septembra 1938 bol v dôsledku mobilizácie prezentovaný k činnej vojenskej službe. 6. decembra 1938 bol demobilizovaný. 18. marca 1939 bol opäť povolaný do činnej služby a prepustený z nej bol 23. apríla 1939. Od 10. júla do 6. augusta 1939 vykonal 3. pravidelné cvičenie pri Automobilovom pluku 1 v Banskej Bystrici. V čase od 5. septembra do 22. októbra 1939 vykonal cvičenie v Prešove. 24. júna 1941 bol povolaný do výnimočnej činnej služby. Službu nastúpil v Automobilovom prápore 1 v Banskej Bystrici. 28. júla 1941 bol odoslaný na východný front proti ZSSR. Do 28. augusta 1941 pôsobil ako autoreferent na Ukrajine. 30. októbra 1941 bol prepustený z činnej služby. Pôsobil ako odborný učiteľ na učňovskej škole v Poprade. Od roku 1943 pôsobil ako člen ilegálnej skupiny v Poprade. Neskôr sa stal členom Revolučného okresného národného výboru v Poprade. Bol jedným z vedúcich predstaviteľov odboja na Spiši. Dopravoval zbrane pre partizánov v Liptove. 28. augusta 1944 sa v Ružomberku zúčastnil rokovania zástupcov revolučných národných výborov. Ako nadporučík sa zúčastnil Slovenského národného povstania. Vo februári 1945 sa stal členom Prvého národného výboru v Poprade a mal hlavnú účasť na riadnom zásobovaní okresu. V apríli 1945 sa stal tajomníkom MNV a neskôr predsedom Okresného národného výboru v Poprade. Vo februári 1946 bol zvolený za predsedu výboru Národného frontu. 1. apríla 1946 bol povýšený na kapitána. V októbri 1946 bol zvolený do funkcie podpredsedu Národného výboru mesta Poprad.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Československý vojnový kríž 1939

Rad SNP  I. triedy

Rad SNR Za hrdinstvo v práci I. triedy

Pamätná medaila SNP

Zlatý čestný odznak Karla IV.

 



 

Povstaleckí velitelia

 

 

Andrej Alakša

 

  Narodil sa 17. septembra 1912 v Krupine. Do brannej moci bol zaradený 1. októbra 1932. K vykonaniu vojenskej prezenčnej služby nastúpil 17. júla 1933 a ako vojak bol pridelený k Horskému práporu 5 v Ružomberku. 15. septembra 1933 bol ako vojak frekventant premiestnený k Horskému pešiemu pluku 2. Dňa 1. decembra 1933 bol povýšený na slobodníka absolventa, 15. marca 1934 na desiatnika absolventa a 4. júla 1934 na čatára absolventa. 18. septembra 1934 bol prepustený z činnej vojenskej služby a preložený do zálohy. Od 20. júla 1933 do 28. februára 1934 absolvoval Školu dôstojníkov pešieho vojska v Košiciach. Pred 2. svetovou vojnou pôsobil ako učiteľ a neskôr ako riaditeľ ľudových škôl v Šumiaci a Valaskej. V auguste 1944 pôsobil ako nadporučík vo vojenskej posádke v Brezne. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol 29. augusta 1944 vyslaný so svojou čatou na prieskum do priestoru Vernár - Kvetnica. Zúčastnil sa na evakuácii muničného skladu v Kvetnici a organizoval odvoz zbraní a munície na povstalecké územie. 2. septembra 1944 sa zúčastnil obranných bojov na úseku Poprad – Kvetnica a neskôr bojov o Telgárt, Kráľovu Lehotu a Čertovicu. Začiatkom septembra 1944 sa stal veliteľom pešej roty 14. pešieho práporu obranného úseku "Kosatec 2" II. taktickej skupiny. Aj po zatlačení Povstania do hôr pokračoval v aktívnom boji proti okupantom. Dňa 9. apríla 1945 bol prezentovaný pri 1. čs. náhradnom pluku v Poprade. 16. apríla 1945 bol premiestnený k 1. čs. samostatnej brigáde. Zúčastnil sa oslobodzovacích bojov o Vrútky, Strečno a Žilinu. Jeho jednotka ako prvá jednotka 1. čs. armádneho zboru prekročila slovensko – moravskú hranicu. 15. septembra 1945 bol v hodnosti kapitána preložený do zálohy. 6. októbra 1950 bol povýšený na štábneho kapitána pechoty v zálohe.  Po oslobodení sa podieľal na výstavbe vojnou poškodených miest a obcí. V rokoch 1945 až 1948 pôsobil na MsNV v Krupine. Zaslúžil sa aj o rozvoj povojnového školstva. V rokoch 1954 až 1959 pôsobil ako riaditeľ prípravnej školy a vedúci Okresného pedagogického strediska. V rokoch 1960 až 1974 bol riaditeľom ZDŠ vo Zvolene. Zomrel 17. októbra 1979 v Bratislave.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Československý vojnový kríž 1939

Rad SNP  I. triedy

Československá medaila Za zásluhy I. triedy

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

a ďalšie

 


 

 

 

Ján Achimský

 

  Narodil sa 24. júna 1912 v Príbovciach. Dňa 1. októbra 1934 bol prezentovaný a priradený k Pešiemu pluku 16 v Trenčíne. Tu absolvoval Školu dôstojníkov pechoty a hospodárskej služby. Absolvoval kurz útočnej vozby a šoférsky kurz. Ako dôstojník z povolania slúžil na viacerých miestach v Čechách. 1. augusta 1939 bol povýšený na poručíka pechoty. V roku 1939 slúžil v Michalovciach. 15. mája 1940 bol preložený k Pluku útočnej vozby v Turčianskom Sv. Martine. Od 6. septembra 1942 do 13. apríla 1943 sa zúčastnil bojov na východnom fronte ako veliteľ čaty tankov. 1. januára 1943 bol povýšený na nadporučíka. Z východného frontu bol premiestnený na východné Slovensko. Tu Achimský nadviazal kontakty s partizánmi v okolí Vranova a Giraltoviec. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola jeho tanková rota vyslaná k potlačeniu partizánskeho hnutia na Spiši. Počas presunu sa dňa 29. augusta 1944 s celou jednotkou pridal k povstalcom v levočskej posádke. 31. augusta 1944 sa podieľal na zastavení Nemcov pri Spišskej Sobote. So svojou jednotkou potom bojoval proti postupujúcim okupačným vojskám pri Poprade a Kvetnici. V ďalších bojoch sa tankisti pod velením npor. Achimského zúčastnili protiútoku na Telgárt a bojov pri Hranovnici a Červenej Skale. Koncom októbra 1944 odišiel do hôr a pridal sa k partizánom, kde pôsobil ako komisár oddielu Za víťazstvo. Začiatkom februára 1945 sa jeho oddiel zúčastnil oslobodzovania Liptovskej Porúbky a Liptovského Hrádku, kde sa spojil s 1. československým armádnym zborom. 10. februára 1945 bol prezentovaný v Poprade a pridelený k 1. československej samostatnej tankovej brigáde. S brigádou sa zúčastnil bojov v Ostravskej operácii a v Poľsku. 25. augusta 1945 bol povýšený na kapitána pechoty a premiestnený k 24. tankovej brigáde v Martine. V roku 1953 bol v hodnosti majora preradený do zálohy. Zomrel 16. februára 1970 v Rožňave.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

2 x Československý vojnový kríž 1939

Rad SNP  I. triedy

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Československá medaila Za zásluhy I. stupňa

Pamätná medaila Rad SNP

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

Pamätná medaila Za obranu Slovenska v marci 1939

Odznak Československého partizána

a iné

 


 

 

Ján Fedák

 

  Narodil sa 11. júla 1912 v Cejkove. Základnú vojenskú službu nastúpil v júli 1934 k Pešiemu pluku 32. V roku 1935 absolvoval Školu dôstojníkov v zálohe v Levoči. 1. januára 1937 bol menovaný za podporučíka pechoty a v máji 1939 za poručíka pechoty v zálohe. Do činnej vojenskej služby bol znovu povolaný v marci 1939. Za dôstojníka z povolania bol prijatý 31. júla 1939. V októbri 1939 bol preložený k Pešiemu pluku 8 do Humenného. 1. augusta 1940 bol povýšený na nadporučíka pechoty. Zúčastnil sa poľského ťaženia. Koncom júna 1941 bol odoslaný na východný front. Tam pôsobil na rôznych veliteľských pozíciách. 1. júla 1943 bol povýšený na stotníka pechoty. Z východného frontu sa vrátil 22. marca 1944. Bol zaradený do Pešieho pluku 5 v Levoči, kde sa neskôr stal posádkovým veliteľom.  Po vypuknutí Povstania bol určený za odbojového veliteľa levočskej posádky. 31. augusta 1944 bol oficiálne menovaný za veliteľa Pešieho pluku 5. Jeho úlohou bolo organizovať prípravy Povstania v Levoči. Vinou jeho nerozhodnosti a váhavosti však neboli v predvečer Povstania urobené žiadne prípravy na obranu posádky. Neúspešne sa pokúšal o koordináciu plánov s kežmarskou posádkou. Vo velení posádky nastali zmätky. Po vyhlásení mobilizácie dohliadal na formovanie bojových jednotiek. 30. augusta 1944 sa spoločne s vyčlenenými jednotkami popradskej posádky neúspešne pokúšal zaútočiť na Kežmarok. Jeho vojaci sa zúčastnili bojov v okolí Ľubice a Huncoviec. Po zatlačení povstalcov sa kpt. Fedák presunul na stredné Slovensko. Od 1. októbra 1944 do 11. októbra 1944 bol veliteľom 15. pešieho práporu "Astra". Tu riadil ďalšie obranné boje v okolí Dobšinej, Dediniek, Mlyniek, Červenej Skaly, Muráňa a Heľpy. Po ústupe do hôr sa od novembra 1944 stal príslušníkom partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. V jej radoch padol v boji dňa 30. novembra 1944 pri Dolnej Lehote. In memoriam bol povýšený na majora pechoty. Pochovaný je na cintoríne v Dolnej Lehote. Na budove ZŠ v Cejkove mu bola odhalená pamätná tabuľa.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Československý vojnový kríž 1939

Pamätná medaila Za poľské ťaženie

Rad SNP

Medaila Za hrdinstvo II. stupňa

Medaila Za hrdinstvo III. stupňa

Medaila Za statočné chovanie sa pred nepriateľom II. stupňa

 

 


 

 

 

Ján Hudec

 

  Narodil sa 21. marca 1914 v Tisovci. 1. októbra 1937 nastúpil vojenskú prezenčnú službu k Pešiemu pluku 37 v Levoči. Tu absolvoval Školu dôstojníkov v zálohe. Dňa 15. augusta 1938 vykonal dôstojnícke skúšky a bol povýšený na čatára. V septembri 1938 sa zúčastnil ochrany južných hraníc. V máji 1939 bol premiestnený späť do Levoče k Pešiemu pluku 1. Dňa 1. októbra 1939 bol povýšený na poručíka pechoty. V januári 1940 bol ustanovený za veliteľa guľometnej roty. V roku 1941 bol odvelený na východný front. 1. januára 1942 bol povýšený do hodnosti nadporučíka pechoty. Dňa 17. januára 1942 bol ranený a presunutý na Slovensko. Následne sa stal veliteľom rekreačného tábora Vojenské zruby (dnes Tatranské Zruby). Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa podieľal na obrane Vysokých Tatier. Bol veliteľom obranného úseku Starý Smokovec – Štrbské Pleso. 6. septembra 1944 poslali Nemci po úradníkovi Okresného úradu v Poprade ultimátum, že keď povstalci neopustia ihneď oblasť Vysokých Tatier, začnú bombardovať kúpeľné osady. Ultimátum bolo adresované npor. Hudecovi. Bolo mu sľúbené, že ak sa z mužstvom vzdá, nič sa mu nestane a má zaručenú slobodu. Ešte v ten deň sa npor. Hudec zo svojou jednotkou z Vysokých Tatier stiahol a presunul do Nízkych Tatier. V polovici septembra 1944 ho ustanovili za veliteľa 14. pešieho práporu "Kosatec 2" II. taktickej skupiny 1. čs. armády na Slovensku. Tu sa zúčastnil obranných bojov v priestore Kráľova Lehota - Malužiná - Čertovica. Po potlačení Povstania a ústupe do hôr sa stal príslušníkom partizánskej jednotky Martin. V decembri 1944 sa stal náčelníkom štábu partizánskej brigády Stalin. 30. januára 1945 bol v bojoch o Liptovský Hrádok ranený do hlavy. Po vyliečení sa 18. marca 1945 prezentoval v Poprade k 1. čs. náhradnému pluku. Pridelený bol k novovytvorenej 4. čs. brigáde k 9. pešiemu práporu ako náčelník štábu práporu. 21. marca 1945 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána pechoty. Zúčastnil sa záverečných oslobodzovacích bojov na území Slovenska (Veľká Fatra, Martin, Malá Fatra a Žilina). Koniec vojny ho zastihol v moravskom Vsetíne.  Po skončení vojny sa stal zástupcom veliteľa práporu Pešieho pluku 41 a v decembri 1945 bol určený za veliteľa poddôstojníckej školy pešieho práporu. Zúčastnil sa bojov proti banderovcom ako veliteľ práporu v priestore Trstená – Námestovo. Od 1. apríla 1947 do augusta 1951 bol náčelníkom Vojenského výcvikového a rekreačného strediska v Novom Smokovci. V októbri 1951 bol prepustený z československej armády. V roku 1990 bol rehabilitovaný. Od roku 1978 žil vo Vlachove, kde vykonával funkciu tajomníka ZO SZPB a bol členom výboru MO SZPB. Zomrel 17. februára 1999 vo Vlachove.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

3 x Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Rad SNP  I. triedy

Československá medaila Za zásluhy  I. stupňa

Sovietska medaila Za odvahu

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

Pamätná medaila M. R. Štefánika  I. stupňa

Pamätná medaila k 50. výročiu SNP

a iné

 

 


 

 

 

Michal Lukáč

 

  Narodil sa 22. apríla 1914 v obci Veľopolie. Na vojenskú prezenčnú službu nastúpil 1. októbra 1936 k Pešiemu pluku 37 v Levoči. V roku 1937 absolvoval Školu dôstojníkov pechoty v zálohe a dosiahol hodnosť čatára. Od 1. novembra 1937 do 1. apríla 1938 absolvoval poddôstojnícku školu. 1. apríla 1938 bol povýšený na podporučíka a preložený k Pešiemu pluku 16 v Sabinove. 1. augusta 1938 bol prevelený na česko-nemecké pohraničie, kde slúžil do 1. októbra 1938. 28. marca 1939 bol povolaný do činnej služby k Pešiemu pluku 20 v Michalovciach, kde vykonával funkciu veliteľa roty. V máji 1939 bol povýšený na poručíka pechoty. 15. mája 1939 bol premiestnený k Cyklistickému práporu v Turčianskom Svätom Martine. Vo februári 1942 bol premiestnený k Automobilovému práporu v Banskej Bystrici. Dňa 1. mája 1942 bol povýšený do hodnosti nadporučík pechoty. 15. septembra 1942 bol odoslaný na východný front, kde pôsobil ako dôstojník Jazdeckého prezvedného oddielu 2 do 15. októbra 1943. Po návrate na Slovensko slúžil v Jazdeckom prezvednom oddiele v Michalovciach ako veliteľ eskadróny. V júni 1944 bol preložený do posádky v Brezne nad Hronom. Od 29. augusta 1944 sa aktívne zapojil do Povstania. Podieľal sa na zastavení povstaleckého ústupu pri Poprade, Kvetnici a Červenej Skale. V dňoch 21. – 24. septembra 1944 sa zúčastnil na povstaleckej ofenzíve na severovýchode povstaleckého územia a neskôr na obrane tohto úseku frontu. Pôsobil tu ako veliteľ 4. roty 11. pešieho práporu "Ruža" II. taktickej skupiny 1. čs. armády na Slovensku. Po ústupe do hôr sa stal veliteľom partizánskeho oddielu "Za slobodu", ktorý operoval v priestore Laziska. Neskôr sa jeho oddiel pridal k oddielu "Martin" a postupne zlúčením ďalších skupín vznikla partizánska brigáda Stalin. Zo svojim oddielom sa zúčastnil oslobodzovania Liptovského Hrádku, kde sa 1. februára 1945 spojil s jednotkami 1. čs. armádneho zboru.  Dňa 15. februára 1945 bol zaradený do čs. brannej moci a do konca júla 1945 vykonával službu v prijímacej komisii. 4. augusta 1945 bol povýšený na štábneho kapitána pechoty. Od 15. augusta 1945 do 15. februára 1947 pôsobil vo funkcii prednostu 5. oddelenia obranného spravodajstva 10. divízie v Košiciach. V roku 1947 sa zúčastnil bojov proti banderovcom. 2. júla 1947 sa stal veliteľom práporu Pešieho pluku 32. V tejto funkcii pôsobil do 15. marca 1948, kedy bol preložený k Pešiemu pluku 2 do Litoměříc. Od roku 1948 do roku 1950 pôsobil na viacerých veliteľských funkciách. Od 15. septembra 1950 do 10. januára 1959 bol veliteľom rôznych útvarov PTP a technických práporov v Ostrave, Karvinej a inde. 25. februára 1951 bol povýšený na majora a 29. apríla 1954 do hodnosti podplukovníka. Od januára 1959 do októbra 1969 slúžil na viacerých Okresných vojenských správach. 31. októbra 1969 bol prepustený zo služobného pomeru. Zomrel 22. decembra 1972 v Spišskej Novej Vsi.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Československý vojnový kríž 1939

Rad SNP  II. triedy

Československá medaila Za zásluhy I. stupňa

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Poľský vojnový kríž

 


 

 

 

Anton Takáč

 

   Narodil sa 19. februára 1916 v Ružindole. Na základnú vojenskú službu nastúpil 1. októbra 1936. V Trenčíne absolvoval Školu dôstojníkov pechoty v zálohe, ktorú ukončil v roku 1937. Následne absolvoval aj Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. Tú ukončil v auguste 1938 ako poručík pechoty. Od 14. augusta 1938 do 31. decembra 1938 pôsobil ako veliteľ čaty v ľahkom opevnení Pešieho pluku 31 v Slavoniciach. Od 1. januára 1939 do 31. marca 1939 absolvoval aplikačný kurz dôstojníkov v Hraniciach. Od marca 1939 pôsobil na južných hraniciach. 30. mája 1939 bol premiestnený k samostatnému práporu v Revúcej, kde sa stal druhým pobočníkom veliteľa práporu. 30. novembra 1939 bol preložený k Pešiemu pluku 7 v Žiline. 1. augusta 1940 bol povýšený do hodnosti nadporučíka pechoty. Od 1. októbra 1940 bol poslucháčom Vojenskej akadémie v Bratislave. V júli 1941 bol odoslaný na východný front, kde pôsobil do 31. decembra 1941 ako príslušník Zaisťovacej divízie. Do konca roka 1942 bol veliteľom štábnej roty Ministerstva národnej obrany. Dňa 1. februára 1943 bol povýšený do hodnosti stotníka pechoty. Do mája 1944 pôsobil ako dôstojník v stredisku na výcvik vojenských psov v Bratislave. Od mája 1944 pôsobil v štábe Pracovného zboru v Liptovskom Mikuláši, zároveň sa podieľal na prípravách ozbrojeného Povstania.  V prvých dňoch Slovenského národného povstania sa zúčastnil bojov v priestore Poprad - Veľká - Kežmarok.  30. augusta 1944 s ďalšími povstaleckými dôstojníkmi a partizánskymi veliteľmi spolurozhodoval o obsadení Kežmarku. Boje o Kežmarok sa však skončili bez úspechu. 4. septembra 1944 sa presunul ku Červenej Skale, kde sa stal veliteľom práporu a spoluorganizoval obranu na úseku Vernár – Telgárt. Od 10. septembra 1944 sa jeho 11. peší prápor "Ruža" stal súčasťou obranného úseku Plesnivec. Po ústupe do hôr sa pridal k partizánskej brigáde Klement Gottwald a neskôr bol začlenený do 2. československej paradesantnej partizánskej brigády. Do 15. decembra 1944 bol zástupcom veliteľa prieskumnej jednotky, ktorá pôsobila na Horehroní. 13. februára 1945 sa hlásil na veliteľstve 1. čs. náhradného pluku v Poprade, kde ho zaradili ako veliteľa práporu do formujúcej sa 2. čs. paradesantnej brigády v Kežmarku. Následne bol ale zaradený ako veliteľ práporu 1. čs. samostatnej brigády, s ktorou sa zúčastnil bojov o Liptovský Mikuláš. Koncom apríla 1945 ho ustanovili za náčelníka štábu 1. čs. náhradného pluku. Po skončení vojny pôsobil na rôznych veliteľských funkciách. V auguste 1945 začal organizovať novo tvoriaci sa Peší prápor 45 – motorizovaný a bol ustanovený za zástupcu veliteľa práporu. V októbri až decembri 1945 a v apríli 1946 sa zúčastnil akcií proti banderovským bandám. Od júla 1946 do apríla 1949 pôsobil ako náčelník pátracej skupiny Obranného spravodajstva Vojenskej oblasti 4. Dňa 1. októbra 1946 bol povýšený do hodnosti majora pechoty, 1. októbra 1948 do hodnosti podplukovník pechoty a 29. apríla 1954 do hodnosti plukovníka. V rokoch 1949 až 1951 po absolvovaní Vyššieho spravodajského kurzu pôsobil na Ministerstve obrany ako náčelník skupiny. Od roku 1952 do roku 1970 pôsobil na Vojenských katedrách. V roku 1971 bol zo zdravotných dôvodov prepustený do zálohy. Zomrel 30. apríla 1975 v Bratislave.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Medaila Za hrdinstvo III. stupňa

Medaila Za odvahu I. stupňa

Pamätná medaila so štítkom Javorina

Vojnový víťazný kríž V. triedy

2 x Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za zásluhy I. stupňa

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Československý vojenský rad Bieleho leva Za víťazstvo

Rad SNP  I. triedy

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

Juhoslovanský Rad partizánskej hviezdy III. stupňa

Poľský vojnový kríž

 


 

 

 

Tomáš Zamiška

 

  Narodil sa 1. januára 1919 v Kolačkove. V rokoch 1933 až 1941 absolvoval reálne gymnázium v Levoči. 1. októbra 1941 nastúpil k vykonaniu základnej prezenčnej služby k Pešiemu pluku 5 v Levoči. V roku 1942 absolvoval Vojenskú pechotnú školu v Pezinku. 1. novembra 1942 bol prijatý na Vojenskú akadémiu v Bratislave, ktorú ukončil 25. mája 1944 ako poručík pechoty. 1. júna 1944 bol pridelený k Pešiemu pluku 5 v Levoči a ustanovený za veliteľa roty. Od 29. augusta 1944 sa zapojil do Slovenského národného povstania. Ako veliteľ roty sa zúčastnil povstaleckých bojov pri Ľubici a Kežmarku. V bojoch o Kežmarok bol ranený do hlavy. Po vyliečení sa zapojil do ďalších bojov ako veliteľ roty III. taktickej skupiny "Gerlach". Po potlačení Povstania sa zdržiaval až do 12. februára 1945 na Klenovských Lazoch. 13. februára 1945 bol v Poprade prezentovaný k 1. čs. armádnemu zboru. 15. februára 1945 bol zaradený k 1. čs. samostatnej tankovej brigáde ako veliteľ 2. motorizovanej roty samopalníkov. Dňa 26. marca 1945 bol pri poľskej obci Wilkowice počas Ostravskej operácie ranený. Po uzdravení zo zranenenia sa 4. mája 1945 vrátil späť ku svojej rote, ktorá sa v tom čase nachádzala v Ostrave. Po oslobodení vykonával od 11. júna 1945 do 15. augusta 1945 so svojou jednotkou pohraničnú službu v okolí Karlovej Studánky v Sliezsku. Od 16. augusta 1945 vykonával službu ako veliteľ roty motorizovaného práporu samopalníkov 1. čs. samostatnej tankovej brigády v Rychnove nad Kněžnou. 1. januára 1946 bol povýšený do hodnosti nadporučíka pechoty. 30. apríla 1946 bol preložený k Tankovej brigáde 14 do Martina, kde slúžil do 14. apríla 1949. V roku 1948 absolvoval automobilový kurz v Nitre a v roku 1949 kurz pre dôstojníkov motorizovaných a mechanizovaných útvarov pechoty. 15. apríla 1949 bol povýšený na kapitána pechoty. Od roku 1959 pôsobil na Vysokej vojenskej leteckej škole v Košiciach a neskôr na Vojenskom leteckom učilišti v Prešove. V roku 1977 odišiel v hodnosti plukovníka do zálohy. Zomrel 15. apríla 1997 v Košiciach, kde je aj na Verejnom cintoríne pochovaný.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za zásluhy I. stupňa

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

a mnoho ďalších

 


 

 

Milan Naď

 

  Narodil sa 14. novembra 1912 vo Vaďovciach. Dňa 1. októbra 1936 bol prezentovaný k Pešiemu pluku 26 v Banskej Bystrici. Tam absolvoval Školu na dôstojníkov v zálohe 10. divízie. 15. septembra 1937 bol preložený k Hraničiarskemu práporu 11 v Štúrove. 1. februára 1937 bol povýšený na slobodníka ašpiranta, 16. júla 1937 na desiatnika ašpiranta a 15. septembra 1937 na čatára ašpiranta. 31. januára 1938 bol premiestnený k Hraničiarskemu práporu 9 v Rimavskej Sobote a zaradený k technickej rote. 1. februára 1938 bol menovaný na podporučíka pechoty. 28. augusta 1938 ukončil základnú prezenčnú službu a bol prepustený do zálohy. 15. mája 1939 bol v zálohe premenovaný na poručíka pechoty. Dňa 15. januára 1940 nastúpil do aktívnej vojenskej služby k Pešiemu pluku 9 v Poprade, kde bol zaradený do zboru dôstojníkov pechoty z povolania. 1. októbra 1940 bol preložený k Pešiemu pluku 5 v Poprade a bol ustanovený veliteľom čaty pešej roty. 1. januára 1941 bol povýšený na nadporučíka pechoty. 15. marca 1941 bol ustanovený do funkcie pobočníka veliteľa 5. práporu. Po napadnutí Sovietskeho zväzu odišiel npor. Naď 26. júna 1941 na východný front ako pobočník veliteľa 2. práporu. 1. augusta 1941 bol ustanovený pobočníkom veliteľa práporu pri Motorizovanom pešom pluku 21 "Dávid". 29. mája 1942 sa vrátil z východného frontu. 26. septembra 1942 bol pridelený k Pešiemu pluku 1 v Trnave a 30. septembra 1942 bol ustanovený veliteľom 1. výcvikovej roty a zástupcom veliteľa výcvikového práporu. 6. mája 1943 bol odoslaný k Pešiemu pluku 51 v Lešti. 1. júla 1943 bol povýšený na stotníka pechoty a 3. júla 1943 bol odoslaný znova na východný front k Rýchlej divízii. Späť na Slovensko sa vrátil 26. marca 1944. Dňa 24. júna 1944 bol ustanovený do funkcie veliteľa inštruktorského kurzu v Pešom pluku 5 v Levoči. Vypuknutie Slovenského národného povstania ho zastihlo práve vo vojenskej posádke v Levoči, kde pôsobil ako kapitán pechoty. Kpt. Naď sa stal veliteľom skupiny vojakov levočskej posádky, ktorá sa z Levoče presunula cez Ruskinovce k Ľubici. Pri Ľubici a Kežmarku sa zúčastnil prvých povstaleckých bojov. Od 4. septembra 1944 sa zúčastnil bojov o Telgárt ako veliteľ roty doprovodných zbraní. Potom sa so svojou jednotkou presunul do priestoru Revúca. Tu sa dňa 20. septembra 1944 stal veliteľom 16. pešieho práporu "Chryzantéma". Ďalej sa zúčastnil bojov o Lubeník, Revúcu, Muráň a Červenú Skalu. Padol dňa 21. októbra 1944 počas bojov o Červenú Skalu. Pochovaný bol v Červenej Skale. V roku 1947 bol exhumovaný a prevezený do Piešťan. Cintorín v Piešťanoch, na ktorom bol pochovaný však v roku 1970 zrušili. V súčasnej dobe jeho hrob už neexistuje.     

 

Boli mu udelené vyznamenania:

Rad SNP I. triedy In memoriam

 


 

 

 

Ján Noščák

 

  Narodil sa 29. októbra 1891 v Kopčanoch. V októbri 1912 narukoval na základnú vojenskú službu k 71. pešiemu pluku v Trenčíne. V jeho zostave sa ako vojak zúčastnil bojov na východnom fronte v 1. svetovej vojne. Počas týchto bojov bol dvakrát ranený – do ruky a do nohy. Po skončení 1. svetovej vojny zostal v aktívnej vojenskej službe ako dôstojník novej československej armády. Do roku 1938 dosiahol hodnosť štábneho kapitána a jeho najvyššia funkcia bola veliteľ roty. V rokoch 1939 až 1943 bol veliteľom práporu v Nitre a neskôr v Poprade. Koncom augusta 1939 sa ako veliteľ 2. pešieho práporu Pešieho pluku 5 v Nitre, v hodnosti majora zúčastnil poľského ťaženia. 2. apríla 1943 bol v hodnosti podplukovníka predčasne preložený do zálohy. V lete 1944 sa v Poprade aktívne zapojil do príprav Slovenského národného povstania. Zabezpečoval dodávanie zbraní a munície partizánom. Vojenským ústredím SNR bol po vypuknutí Slovenského národného povstania menovaný za posádkového veliteľa v Poprade. Zúčastnil sa povstaleckých bojov v priestore Kežmarok – Poprad – Liptovský Mikuláš.  5. septembra 1944 sa ako veliteľ 4. pešieho pluku Veliteľstva obrannej oblasti 2 zúčastnil ústupových bojov v priestore Liptovská Osada. 10. septembra 1944 sa stal veliteľom výcvikového strediska "Buk" I. taktickej skupiny vo Zvolenských Nemciach. Po potlačení Povstania do hôr pôsobil na strednom Slovensku. Koncom marca 1945 sa v Banskej Bystrici prihlásil do radov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Po skončení 2. svetovej vojny postupne pôsobil ako referent pre posádkové veliteľstvá na VIII. Zbore v Banskej Bystrici a veliteľ pluku v Levoči. 20. februára 1947 bol povýšený do hodnosti plukovníka. Od roku 1948 pôsobil ako inšpektor brannej výchovy v Košiciach. 30. januára 1949 bol preložený do zálohy. Zomrel 25. októbra 1958 v Kopčanoch, kde je aj pochovaný.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Slovenská medaila Za hrdinstvo 3. stupňa

Kríž svetovej vojny 4. stupňa

Československý vojnový kríž 1939

Rad SNP  II. triedy

 


 

 

 

Ján Leštach

 

  Narodil sa 22. apríla 1900 v Nižnej Slanej. Na základnú vojenskú službu nastúpil v roku 1921 k Ženijnému pluku 3 v Komárne. Po skončení vojenskej prezenčnej služby bol dňa 26. septembra 1923 prezentovaný k žandárstvu. Nastúpil k žandárskemu doplňovaciemu oddeleniu v Bratislave, kde absolvoval aj 6 mesačnú školu pre výcvik žandárov. Ján Leštach od roku 1925 do roku 1938 vykonával službu na žandárskej stanici v Rožňave. Začiatkom novembra 1938 bol preložený do Dobšinej a neskôr do Muráňa. V roku 1940 absolvoval školu pre výcvik veliteľov staníc. V októbri 1940 bol ustanovený za veliteľa žandárskej stanice a za zástupcu okresného žandárskeho veliteľa v Poprade. Od 1. októbra 1943 do 20. januára 1944 absolvoval školu pre výcvik výkonných dôstojníkov. Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 bol neustále v kontakte s organizátormi Povstania a spolupracoval s nimi. Dňa 31. augusta 1944 pod jeho velením sa všetci jeho podriadení žandári popradskej žandárskej stanice pripojili k povstalcom. Spolu s jednotkami miestnej vojenskej posádky sa zapojili do bojov o Poprad. Po ústupe s Popradu vykonávali títo žandári poľnú bezpečnostnú službu na obrannom úseku Plesnivec II. taktickej skupiny v priestore Červená Skala - Telgárt. Vrchný strážmajster Leštach bol pri poľnom žandárstve pobočníkom oblastného žandárskeho veliteľa a vykonával aj spravodajskú službu. Po potlačení Povstania do hôr sa so skupinou žandárov presúval od Banskej Bystrice cez Nízke Tatry smerom k frontu. Presunul sa do oblasti Gemera, kde sa po zotavení zapojil do ďalšej bojovej činnosti. Pôsobil v partizánskej jednotke skupiny veliteľa Sečanského. Bojové a diverzné akcie vykonával v priestore Slavošovce –Kobeliarovo. Koncom januára 1945 sa z Dobšinej presunul do oslobodeného Popradu. Tu dorazil 3. februára 1945 a ihneď sa zapojil do bezpečnostnej a poriadkovej služby. Poverený bol funkciou okresného žandárskeho veliteľa. Po rozpustení a zrušení žandárstva bol v apríli 1945 poverený funkciou okresného veliteľa novo tvoriaceho sa Zboru národnej bezpečnosti. Organizoval jeho členov a zaslúžil sa pri reorganizácii staníc ZNB. V roku 1950 bol npor. Leštach preložený do výslužby (po politických čistkách bol zbavený funkcie a členstva v zbore). V októbri 1950 nastúpil na MNV v Poprade, kde pôsobil ako matrikár až do konca roku 1954. Od 1. januára 1955 do 30. júna 1960 pôsobil ako vedúci odboru pre vnútorné veci na MNV v Poprade. 16. novembra 1961 bol ustanovený za kronikára mesta Poprad. V roku 1966 sa zo zdravotných dôvodov vzdal tejto funkcie. Zomrel 12. júla 1967. Dňa 4. marca 1992 bol rehabilitovaný a povýšený do hodnosti majora.

 

Boli mu udelené vyznamenania:

Rad SNR Za hrdinstvo v práci I. triedy

Pamätná medaila k 20. výročiu SNP

a mnoho ďalších   

 


 

 

 

Jozef Vražda

 

  Narodil sa 2. marca 1912 v Kostolnej. Na základnú prezenčnú službu nastúpil v roku 1933. Od 17. júla 1933 do 31. marca 1934 absolvoval Školu dôstojníkov jazdectva v zálohe v Pardubiciach. Od 1. apríla 1934 do 1. októbra 1934 pôsobil ako veliteľ jazdeckej čaty Jazdeckého pluku 3 v Bratislave. Od 1. januára 1935 do 31. januára 1936 pôsobil ako veliteľ jazdeckej guľometnej čaty Jazdeckého pluku 5 v Košiciach. Od 22. júna 1938 do 31. decembra 1938 konal činnú službu počas mobilizácie v Jazdeckom pluku 10 v Berehove na Zakarpatskej Ukrajine ako veliteľ eskadróny. Od 1. júna 1939 do 20. septembra 1939 bol vo funkcii veliteľa čaty a veliteľa eskadróny v Jazdeckom prezvednom oddiele 3. V čase od 21. septembra 1939 do 15. októbra 1939 sa ako veliteľ jazdeckej čaty zúčastnil vojnového ťaženia v Poľsku. Od 15. októbra 1939 do 23. marca 1942 vykonával funkciu pobočníka veliteľa jazdeckej čaty Jazdeckého prezvedného oddielu 3. Dňa 21. júna 1941 bol odoslaný na východný front, kde bol do marca 1942. Po návrate späť na Slovensko sa v marci 1942 stal veliteľom ťažnej eskadróny Jazdeckého prezvedného oddielu 3 v Michalovciach. Túto funkciu zastával do apríla 1943, kedy bol premiestnený do Liptovského Mikuláša. Tu sa stal veliteľom čaty strediska pre výcvik koní Remont, kde pôsobil do augusta 1944. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stotník Vražda ihneď zapojil do protifašistického odboja. Po dohode s povstaleckým velením v Liptovskom Mikuláši začal organizovať vojenské prápory. Vojaci mikulášskej posádky sa pod jeho velením zúčastnili povstaleckých bojov pri Kežmarku a Poprade. Od 1. septembra 1944 do 15. septembra 1944 bol veliteľom obranného úseku Lučivná – Štrba – Štrbské Pleso. Od 16. septembra 1944 do konca októbra 1944 bol vo funkcii veliteľa 6. pešieho práporu "Breza" I. taktickej skupiny. Zúčastnil sa ďalších bojov v priestore Malý Šturec – Čremošné. Po zatlačení Povstania do hôr bol pri Horných Sliačoch v novembri 1944 ranený črepinami do pravej nohy a hlavy. Po vyliečení sa od decembra 1944 stal príslušníkom 4. partizánskeho pluku, ktorý operoval v Liptove. Po reorganizácii 4. partizánskeho pluku na 4. partizánsku brigádu sa 15. februára 1945 major Vražda stal náčelníkom štábu brigády. V marci 1945 bol pridelený ako dôstojník na štáb 4. ukrajinského frontu, kde pôsobil do mája 1945. Od mája 1945 do mája 1946 vykonával funkciu oblastného dôstojníka na Zemskom veliteľstve Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave. Od mája 1946 do januára 1949 zastával funkciu zástupcu zemského veliteľa na Zemskom veliteľstve ZNB v Bratislave. Od januára 1949 do augusta 1950 bol veliteľom kriminálnej ústredne v Bratislave. 1. februára 1951 bol prepustený zo zdravotných dôvodov do pomeru mimo činnej služby. V roku 1948 bol povýšený do hodnosti podplukovníka. Zomrel 15. mája 1999 v Trenčíne, kde je aj pochovaný.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:   

Československý vojnový kríž 1939

Vojenný víťazný kríž III. triedy

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

Rad SNP  I. triedy

Rad 25. februára  II. stupňa

 


 

 

 

Bedrich Černický

 

  Narodil sa 15. novembra 1915 v meste Dunellen, USA. 1. októbra 1936 bol prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Delostreleckému pluku 126 v Žiline. V roku 1937 absolvoval Školu dôstojníkov hrubého delostrelectva v zálohe v Bratislave. 30. septembra 1937 bol premiestnený k Vojenskej akadémii v Hraniaciach, ktorú ukončil 14. augusta 1938. Dňa 15. augusta 1938 bol zaradený ako poručík delostrelectva k 4. batérii. Začiatkom roka 1939 absolvoval 3 – mesačný kurz v Aplikačnej škole v Hraniciach. Od marca 1939 do júla 1939 pôsobil ako veliteľ oddielu 150 mm húfnic Delostreleckého pluku 109 v Košických Hámroch. V júli 1939 sa stal veliteľom batérie 150 mm húfnic Delostreleckého pluku 12 v Podolínci. 31. decembra 1939 bol premiestnený k Delostreleckému pluku 3 v Prešove. 31. mája 1940 bol na dva mesiace preložený k Delostreleckému pluku 1 v Topoľčanoch. 31. júla 1940 sa vrátil späť k Delostreleckému pluku 3. Dňa 30. septembra 1940 bol premiestnený k Delostreleckému pluku 12 a ustanovený za veliteľa 6. batérie. 25. júna 1941 bol odoslaný na front proti Sovietskemu zväzu. Z Delostreleckým plukom 12 pôsobil v oblasti Charkova. Po návrate z východného frontu bol 15. júla 1941 ustanovený za veliteľa 9. batérie. 1. októbra 1942 bol pridelený k 1. výcvikovej batérii Delostreleckého pluku 12, kde sa stal prvým pobočníkom veliteľa náhradného oddielu. Súčasne vykonával aj funkciu mobilizačného referenta pluku. 15. októbra 1942 bol ustanovený do funkcie veliteľa Náhradného oddielu Delostreleckého pluku 12 v Kežmarku. V Kežmarku pôsobil až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Vojenským ústredím bol stotník Černický vybraný pre prípravy Povstania v Kežmarku. 30. augusta 1944 odišiel z Kežmarku po ďalšie rozkazy do Prešova a do kežmarských kasární sa viac nevrátil. Jeho pôsobenie od 31. augusta 1944 do 7. februára 1945 sa nepodarilo zistiť. Dňa 8. februára 1945 bol v Poprade prezentovaný do československej armády k 1. čs. náhradnému pluku. 9. februára 1945 bol premiestnený k štábnej rote 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. 18. februára 1945 bol preložený k 1. čs. náhradnému pluku. 1. apríla 1947 bol prepustený do pomeru mimo činnej služby a preložený do zálohy. V armáde dosiahol hodnosť kapitána. Zomrel 18. februára 1961 v Smoleniciach, kde je aj pochovaný.

                  

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Pamätná medaila Za obranu Slovenska v marci 1939

Vojnový víťazný kríž V. triedy

Pamätný odznak 1. stupňa

 


 

 

 

Ľudovít Krampl

 

  Narodil sa 24. decembra 1913 v Rači. 1. októbra 1936 nastúpil vojenskú prezenčnú službu k Pešiemu pluku 17 v Trenčíne. Tu absolvoval Školu dôstojníkov pechoty v zálohe a mínometný kurz. Od 1. októbra 1937 do 1. januára 1938 bol inštruktorom. Od 1. januára 1938 do 30. augusta 1938 bol veliteľom pešej čaty v Žamberku. V hodnosti poručíka pechoty sa 1. septembra 1939 stal veliteľom pešej roty v Pešom pluku 2 v Prešove. 1. januára 1941 bol povýšený na nadporučíka pechoty. Dňa 26. augusta 1941 bol odoslaný na východný front, z ktorého sa vrátil 27. apríla 1942. Od mája 1942 do marca 1943 pôsobil ako pobočník veliteľa pechotnej školy v Pezinku. 28. februára 1943 ako nadpočetný v kmeňovom počte armády sa stal dôstojníkom žandárstva. Od apríla 1943 do apríla 1944 pôsobil na Oblastnom veliteľstve žandárstva v Prešove. 1. júla 1943 bol povýšený do hodnosti stotníka pechoty. Od apríla 1944 do augusta 1944 pôsobil ako II. dôstojník Oblastného veliteľstva žandárstva v Brezne nad Hronom. Do Slovenského národného povstania sa zapojil v Brezne, kde sa pridal k dôstojníkom miestnej posádky. V dňoch 31. augusta a 1. septembra 1944 organizoval povstaleckú obranu pri Kvetnici a v Hranovnici, kde mal zriadený štáb. Zároveň sa podieľal aj na čiastočnej záchrane a odvoze munície z muničných skladov v Kvetnici. 2. septembra 1944 sa vrátil do Brezna, kde sa hlásil na štábe II. taktickej skupiny. Od 3. septembra 1944 pôsobil v priestore Červená Skala – Telgárt na obrannom úseku Plesnivec II. taktickej skupiny, ako zástupca veliteľa úseku. 15. septembra 1944 sa stal veliteľom 13. pešieho práporu "Ľalia" obranného úseku "Kosatec-1" II. taktickej skupiny (priestor Kráľová Lehota – Čertovica). V októbri 1944 prešiel na partizánsky spôsob boja, keď sa stal príslušníkom partizánskej jednotky "Martin". 5. decembra 1944 bol kapitán Krampl vo vlaku zaistený gardistami a väznený v Banskej Bystrici a Bratislave. Z vojenskej väznice v Bratislave sa 3. apríla 1945 dostal na slobodu. Od apríla 1945 do septembra 1945 bol oblastným veliteľom ZNB v Bratislave. Od septembra 1945 do septembra 1946 bol prednostom oddelenia Hlavného veliteľstva ZNB v Bratislave. O septembra 1946 do februára 1949 pôsobil ako prednosta oddelenia na odbore Štátnej bezpečnosti Povereníctva vnútra Bratislava. Od februára 1949 do marca 1950 bol prednostom oddelenia na odbore VB na Povereníctve vnútra. Od marca 1950 do februára 1951 bol v zaisťovacej väzbe. Od roku 1951 do roku 1958 pôsobil ako technológ v Kovošrote, n.p. Bratislava. V júni 1959 bol Krajským súdom v Bratislave odsúdený a do roku 1964 bol väznený.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Pamätná medaila Za obranu Slovenska v marci 1939

Vojnový víťazný kríž V. triedy

Rad SNP  I. triedy

 


 

 

 

Jaroslav Šolc

 

  Narodil sa 2. apríla 1920 v Liskovej. Pochádzal z učiteľskej rodiny, preto aj sám študoval na Evanjelickom učiteľskom ústave v Prešove. Do ilegálnej činnosti sa zapojil v roku 1938. Pre svoju protifašistickú činnosť bol vylúčený zo štúdia a 6 týždňov väznený v Prešove. V roku 1940 zmaturoval na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici. V rokoch 1940 – 1941 pracoval v Slovenskej banke v Bratislave, v rokoch 1941 – 1944 v Ružomberku. V máji 1941 zorganizoval prvý diverzný oddiel. Od leta 1942 do začiatku roka 1943 organizoval protifašistické hnutie mládeže, bojové Jánošíkovské družiny a partizánske hnutie v Liptove. Pre svoju činnosť bol dňa 7. apríla 1943 zaistený orgánmi Ústredne štátnej bezpečnosti. Od 27. mája 1943 do 16. novembra 1943 bol vo vyšetrovacej väzbe, väznený bol v budove Krajského súdu v Bratislave. Vo svojej ilegálnej činnosti pokračoval aj po návrate z väzenia až do leta 1944. Dňa 27. júla 1944 sa stal príslušníkom 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika, kde pôsobil ako veliteľ rozviedky oddielu. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania sa stal komisárom oddielu 2. čs. partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. 28. augusta 1944 viedol bojovú operáciu počas obsadzovania Liptovského Sv. Mikuláša. Na čele s Jaroslavom Šolcom obsadili partizánske oddiely Liptovský Hrádok, Batizovce a Poprad. Po obsadení Popradu bol počas kontroly hliadok v obsadenom meste dňa 29. augusta 1944 vo večerných hodinách ranený do pravej nohy. Aj napriek zraneniu sa zúčastnil na organizovaní obrany Popradu. Organizoval aj prechod časti Pešieho pluku 5 v Levoči a tankov npor. Achimského k povstalcom. V dňoch 30. a 31. augusta 1944 sa zo svojim oddielom zúčastnil bojov o Kežmarok. Po obsadení Popradu 1. septembra 1944 sa Šolcov oddiel stiahol do priestoru Svit – Lučivná – Štrba, kde prešiel do obrany. Až do 4. septembra 1944 v tomto priestore oddiel zvádzal obranné boje. Následne sa presunul do priestoru Važec – Liptovský Hrádok, kde jeho partizáni zničili 3 mosty a zneškodnili okolo 100 nemeckých vojakov a dôstojníkov. Začiatkom októbra 1944 sa Jaroslav Šolc presunul do priestoru Malužiná – Babín – Dobrá Niva a v novembri 1944 do Nízkych Tatier, kde organizoval nový partizánsky oddiel. Stal sa zástupcom veliteľa práporu 4. partizánskeho pluku. Koncom novembra 1944 hlavný štáb ustanovil Jaroslava Šolca organizovaním ilegálnych národných výborov v priestore Liptovský Mikuláš – Ružomberok – Dolný Kubín. Od januára 1945 bol splnomocnencom Hlavného štábu partizánskeho hnutia v Československu pre Liptov. Zúčastnil sa bojových operácií na Liptove proti ustupujúcim nepriateľským jednotkám. 25. marca 1945 sa v radoch 4. partizánskej brigády spojil so sovietskymi jednotkami. Jaroslav Šolc sa celkovo zúčastnil asi 21 bojových  a 2 deštrukčných akcií. Po skončení 2. svetovej vojny pôsobil ako dôstojník československej armády na Ministerstve národnej obrany. V rokoch 1967 – 1969 bol náčelníkom detašovaného pracoviska Vojenského historického ústavu v Prahe a v rokoch 1969 – 1972 Vojenského historického ústavu v Bratislave. Jeho odborná činnosť bola zameraná na dejiny partizánskeho hnutia a Slovenského národného povstania. Bol autorom a spoluautorom desiatok prác, štúdií a článkov v odborných časopisoch a publikáciách. Pracoval aj na Ústrednom výbore Zväzu protifašistických bojovníkov. V auguste 1973 odišiel plk. PhDr. Jaroslav Šolc , CSc. do dôchodku. Až do roku 1977 však naďalej pracoval v Múzeu SNP v Banskej Bystrici ako externý pracovník a člen vedeckej rady múzea. Zomrel 8. decembra 1985 v Bratislave. Bol povýšený do hodnosti generál čs. armády in memoriam.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

2 x Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Československá vojenská medaila Za zásluhy II. stupňa

Rad SNP  I. triedy

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

Československý Rad Červenej zástavy

Československý Rad Červenej hviezdy

Odznak Československý partizán

Československá medaila Za obranu vlasti

Sovietsky Rad Veľkej vlasteneckej vojny II. stupňa

Juhoslovanský Rad partizánskej hviezdy III. stupňa   

a mnoho ďalších čs. a zahraničných radov a medailí

 


 

 

 

Jozef Gurský

 

  Narodil sa 30. augusta 1917 v Rychvalde. Dňa 1. októbra 1937 bol prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby a bol mu priznaný charakter ašpirant. 16. marca 1938 bol povýšený na slobodníka ašpiranta. 31. mája 1938 bol premiestnený k Leteckému pluku 6 a vtelený k Letke 72 v Kbeloch. 1. júla 1938 bol menovaný letcom pozorovateľom. 16. júla 1938 bol povýšený na desiatnika ašpiranta a 25. novembra 1938 na čatára ašpiranta. 16. marca 1939 bol prepustený z činnej vojenskej služby. Dňa 1. septembra 1939 bol menovaný poručíkom letectva. 1. októbra 1939 bol preložený do I. zálohy. Od 1. októbra do 10. novembra 1939 sa zúčastnil mimoriadneho cvičenia v zbrani. 1. februára 1940 nastúpil do činnej vojenskej služby. Od 1. februára do apríla 1940 bol pozorovateľom letky vo Zvolene. Od apríla 1940 do augusta 1941 bol prvým dôstojníkom letky Leteckého pluku 2 v Spišskej Novej Vsi. Od augusta 1941 do júna 1943 bol veliteľom letiskovej roty v Spišskej Novej Vsi. 1. januára 1942 bol povýšený na nadporučíka letectva. Od júna do novembra 1943 bol frekventantom školy a pobočníkom veliteľa školy pre viacmotorové lietadlá v Saki na Kryme. Od 28. júna do 13. novembra 1943 bol v poli s jednotkou "Kyjak 5". Od novembra 1943 do konca februára 1944 pôsobil ako veliteľ rámcovej Letky 42 a ako pobočník veliteľa Perute 1 v Spišskej Novej Vsi. Od 1. marca do 31. augusta 1944 bol veliteľom Letky 41 a veliteľom letiska v Poprade. 29. augusta 1944 sa v Poprade zapojil do Slovenského národného povstania. Spolu s posádkovým veliteľom Popradu pplk. Noščákom a ostatnými veliteľmi sa podieľal na plánovaní obrany Popradu. 30. augusta 1944 vykonal letecký prieskum v priestore Spišská Stará Ves – Kežmarok. 31. augusta 1944 odletel zo spišskonovoveského letiska na lietadle Š-328 spolu so stot. Wágnerom do Ľvova. Od 11. septembra 1944 bol príslušníkom Kombinovanej perute v ZSSR. 17. októbra 1944 bol zaradený do československej brannej moci v ZSSR. Prezentovaný bol v 1. čs. náhradnom pluku a vtelený ako nadporučík letectva k leteckému pluku. Až do mája 1945 postupne pôsobil ako veliteľ letky, inštruktor lietania a veliteľ školy Leteckého pluku 3, Letky 2 v Przemysli. 1. mája 1945 bol povýšený na kapitána letectva a 28. októbra 1945 na štábneho kapitána. Od 15. mája 1945 do 31. januára 1946 pôsobil ako veliteľ Letky 3 Leteckého pluku 30. Neskôr pôsobil ako materiálový referent MNO, hlavného štábu veliteľstva letectva v Prahe. Od septembra do októbra 1946 bol pobočníkom prednostu MNO V. odboru. Od novembra 1946 do novembra 1947 bol materiálovým referentom MNO, kabinet štátneho tajomníka Praha. Od novembra 1947 do novembra 1948 bol referentom MNO 2. oddelenia V. odboru. Od decembra 1948 do októbra 1951 bol náčelníkom skupiny MNO hlavnej hospodárskej správy. 25. februára 1951 bol povýšený do hodnosti majora. Od októbra 1951 do septembra 1952 bol náčelníkom skupiny MNO veliteľstva leteckého oddelenia leteckého technického zásobovania. Od septembra 1952 do septembra 1955 pôsobil ako učiteľ taktiky letectva na Vyššej škole dôstojníkov letectva v Hradci Králové. 18. júna 1954 bol povýšený na podplukovníka. Od 29. septembra 1955 do konca júna 1958 bol náčelníkom učebnej taktickej skupiny na Leteckom učilišti MNO. 30. júna 1958 bol v hodnosti podplukovník prepustený do zálohy. V civilnom živote pracoval v rôznych administratívnych, technických a hospodárskych pozíciách. Nepodarilo sa zistiť kedy a kde zomrel.   

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Vojenný víťazný kríž V. triedy

Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Československá vojenská pamätná medaila

Rad SNP  II. triedy

Pamätná medaila so štítkom ZSSR

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

a ďalšie  

    


 

 

 

Imrich Václav

 

  Narodil sa 27. októbra 1894 v Urmíne (dnes Mojmírovce). Po skončení obecnej školy absolvoval v rokoch 1907 – 1914 gymnázium a pokračovaciu školu. 28. októbra 1914 bol prezentovaný ako vojak k 14. vlastibraneckému pluku v Nitre. So svojim plukom odišiel v decembri 1914 na ruský front, kde pôsobil ako veliteľ družstva. 8. februára 1915 bol povýšený na slobodníka. V decembri 1915 padol do ruského zajatia, v ktorom bol do augusta 1916. Ako dobrovoľník sa v Rusku prihlásil do československého vojska. 15. augusta 1916 bol zaradený do záložnej roty 1. čs. streleckého pluku "Majstra Jána Husa" a odoslaný na rumunský front. 27. marca 1917 bol prevelený k 3. čs. streleckému pluku "Jána Žižky z Trocnova". Vo februári 1918 bol povýšený na čatára. Od októbra 1918 do marca 1919 sa liečil v nemocnici. Od 1. júna do 5. októbra 1919 absolvoval Dôstojnícku školu v Sljudanke pri Bajkalskom jazere. 8. novembra 1919 bol povýšený na podporučíka a 1. novembra 1920 na nadporučíka pechoty. 14. septembra 1920 sa vrátil do Československa. 20. novembra 1920 bol zaradený k Pešiemu pluku 37 v Levoči. 1. novembra 1921 bol povýšený na kapitána pechoty. V roku 1921 absolvoval guľometný kurz pri 22. pešej brigáde v Jelšave. 2. februára 1922 bol určený za veliteľa vojenskej polície v Košiciach. Od 18. júla 1923 pôsobil ako veliteľ roty Pešieho pluku 37 v Levoči. Postupne tu pôsobil v rôznych funkciách. V rokoch 1922 a 1923 absolvoval kurz pre nižších dôstojníkov pechoty pri Vojenskej inštruktorskej škole v Miloviciach. V roku 1924 absolvoval kurz pre dôstojníkov pechoty v Levoči a guľometný kurz pre dôstojníkov pechoty v Košiciach. 11. júla 1926 bol povýšený na štábneho kapitána pechoty. 30. septembra 1934 bol premiestnený k Pešiemu pluku 39 v Bratislave. Od 15. septembra 1937 pôsobil ako veliteľ náhradnej roty v Pezinku. 17. mája 1939 bol povýšený na majora pechoty a ustanovený za veliteľa náhradného práporu Pešieho pluku 4 v Trnave. 31. júla 1939 bol premiestnený k Pešiemu pluku 2 v Prešove, kde sa stal veliteľom náhradného práporu. 1. januára 1942 bol povýšený na podplukovníka pechoty. 1. januára 1943 bol preložený do skupiny dôstojníkov doplňovacej správy. 2. augusta 1943 bol preložený do výslužby. 6. januára 1944 nastúpil v Banskej Bystrici do činnej vojenskej služby. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol povstaleckým velením dňa 31. augusta 1944 vyslaný do Prešova, kde mal zabezpečiť povstaleckú akciu. Počas cesty do Prešova sa v Margecanoch dozvedel, že v Prešove sú už Nemci. Z Margecian sa presunul do Spišskej Novej Vsi a odtiaľ do Červenej Skaly. Tu obdržal rozkaz od plk. Goliana, aby sa presunul do priestoru Poprad. 1. septembra 1944 vo večerných hodinách dorazil do Hranovnice. Od 2. septembra 1944 bol veliteľom obranného úseku Kvetnica – Hranovnica. Po prelomení obrany boli povstalecké jednotky 3. septembra 1944 pod jeho velením zatlačené do priestoru Červená Skala. V ďalších dňoch sa zúčastnil bojov o Telgárt. Do potlačenia Povstania pôsobil ako veliteľ Náhradného práporu III. taktickej skupiny vo Zvolene. Koncom októbra 1944 povstalci ustúpili na Poľanu. Od polovice novembra sa pplk. Václav zdržiaval v Banskej Bystrici. Od 21. februára do 8. marca 1945 bol väznený Gestapom v Banskej Bystrici. 1. januára 1947 bol povolaný do činnej služby a určený k Náhradnému práporu Pešieho pluku 32 v Prešove. 1. júna 1948 bol preložený do výslužby. Zomrel v roku 1970.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Kríž sv. Juraja

Československá revolučná medaila

Československý vojnový kríž 1918

Spojenecká medaila Víťazstvo

Pamätná medaila 1939 – Javorina/Orava

Vojenný víťazný kríž IV. triedy

a ďalšie  

 


 

 

 

Alexander Oppl

 

  Narodil sa 4. apríla 1921 vo Veľkom Dioseku. K vykonaniu základnej prezenčnej služby bol prezentovaný 10. septembra 1941. Dňa 1. októbra 1941 bol pridelený k 2. rote Pluku útočnej vozby v Martine. 1. júna 1942 bol pridelený k štábnej rote Pluku útočnej vozby. 16. júna 1942 bol povýšený na slobodníka. 23. septembra 1942 bol preložený späť k 2. rote Pluku útočnej vozby. 17. októbra 1942 bol odoslaný na východný front. V Sovietskom zväze pôsobil pri Rýchlej divízii ako veliteľ tanku. Na Slovensko sa vrátil 7. januára 1943. Dňa 14. januára 1943 bol odvelený do Školy na dôstojníkov v zálohe v Martine. 15. januára 1943 mu bol priznaný charakter ašpiranta. 13. marca 1943 bol povýšený na desiatnika ašpiranta. 1. júna 1943 bol pridelený k 2. rote Pluku útočnej vozby. 1. júla 1943 bol povýšený na dôstojníckeho zástupcu. Od 14. júla do 7. augusta 1943 absolvoval inštruktorský kurz v Nitre. 10. septembra 1943 bol preložený do I. zálohy a ponechaný v činnej službe za brannej pohotovosti štátu. 1. októbra 1943 bol povýšený na poručíka v zálohe. Dňa 3. augusta 1944 bol odoslaný do poľa,  na východné Slovensko do Šarišského Štiavnika. Tu pôsobil ako veliteľ 1. tankovej čaty 2. tankovej roty Pluku útočnej vozby.  Dňa 29. augusta 1944 sa zapojil do Slovenského národného povstania. Ako veliteľ 1. tankovej čaty, ktorá mala 5 ľahkých tankov LT 38, sa zúčastnil bojových operácií pri Kežmarku a Poprade. 2. septembra 1944 sa zúčastnil bojov pri Kvetnici. Posádka Opplovho tanku strieľala z kanóna na postupujúce nemecké jednotky, a tak sa tank rýchlo naplnil dymom a splodinami. Preto por. Oppl otvoril veliteľský poklop a následne ho odrazená nepriateľská guľka zranila do hlavy. Ťažko ranený Alexander Oppl bol najskôr odsunutý do Hranovnice. Odtiaľ bol transportovaný do Pohorelskej Maše a následne do nemocnice v Brezne nad Hronom. Neskôr bol liečený v nemocnici v Banskej Bystrici a  v  poľnej nemocnici v Tisovci. 30. októbra 1944 bol Nemcami zajatý. Do 6. júna 1945 bol väznený v koncentračných táboroch Kaisersteinbruck a Altenburg v Rakúsku. Od 7. júna 1945  do 2. októbra 1945 pôsobil ako pobočník veliteľa 14. tankovej brigády v Martine. 2. októbra 1945 bol prepustený z činnej služby. 29. augusta 1963 bol povýšený na nadporučíka a 1. mája 1975 na kapitána.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:  

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Rad SNP  II. triedy

a ďalšie

 


 

 

Pavel Krúpa

 

  Narodil sa 11. januára 1921 v Nižnom Šebeši. 1. októbra 1941 bol prezentovaný k vykonaniu prezenčnej služby a bol mu priznaný charakter ašpiranta. 1. marca 1942 bol povýšený na slobodníka ašpiranta a 1. augusta 1942 na desiatnika ašpiranta. Dňa 1. októbra 1942 bol prijatý na vojenskú akadémiu. 1. mája 1944 bol vyradený z vojenskej akadémie po jej absolvovaní. Vymenovaný bol za poručíka útočnej vozby a premiestnený k Pluku útočnej vozby v Martine. Dňa 4. augusta 1944 bol ako veliteľ 2. tankovej čaty 2. tankovej roty Pluku útočnej vozby odoslaný na východné Slovensko. 29. augusta 1944 sa zapojil do Slovenského národného povstania. Zo Šarišského Štiavnika sa so svojou 2. tankovou čatou, ktorá mala 5 ľahkých tankov LT 38 presunul do Prešova.  Ráno 30. augusta 1944 dorazil do Levoče. So svojimi tankami bol ihneď nasadený do bojov pri Kežmarku a Ľubici. V dňoch 31. augusta až 2. septembra 1944 sa zúčastnil bojov v priestore Poprad –  Gánovce – Kvetnica – Hranovnica. Od 3. do 6. septembra 1944 sa zúčastnil obranných bojov v priestore Telgárt – Červená Skala. 7. septembra 1944 bol presunutý do Zemianskych Kostolian. Od 11. septembra 1944 sa zúčastnil bojových operácii v priestore Zemianske Kostoľany – Nováky – Prievidza. Dňa 17. septembra 1944 bol jeho tank pri Prievidzi (les Borina) zasiahnutý a zničený. Poručík Pavel Krúpa s celou posádkou zahynul.   

 



 

Velitelia osloboditeľských jednotiek 1. čs. armádneho zboru

 

 

Vojtěch Lehar

 

  Narodil sa 19. mája 1916 v obci Brníčko. Prezenčnú vojenskú službu nastúpil v roku 1936. Ešte ten rok absolvoval dôstojnícku školu v Olomouci. Počas roka 1937 bol pridelený k rote veľkorážnych guľometov v Kroměříži. Počas mobilizácie v roku 1938 bol preložený od Pešieho pluku 3 k Hraničiarskemu pluku 3. Rozhodol sa zostať v armáde, ale vzhľadom k mníchovskej kapitulácii bolo jeho menovanie za dôstojníka zrušené. Ako dvadsaťdvaročný ašpirant musel armádu opustiť. Krátko po nemeckej okupácii opustil aj Československo. V máji 1939 sa dostal cez hranice do Poľska, kde sa pripojil ku československej vojenskej skupine. Odtiaľ nasledovala cesta do Francúzska. Vo Francúzsku sa dňa 21. júna 1939 prihlásil do cudzineckej légie, kde sa musel zaviazať, že v nej zotrvá päť rokov. Po napadnutí Francúzska ho z légie dočasne prepustili. Nastúpil k československej armáde v zahraničí, ktorá sa začala organizovať na juhu Francúzska. V meste Agde bol vytvorený najskôr 1. čs. peší prápor, ktorý sa rozrástol na peší pluk a do januára 1940 na 1. čs. divíziu. Lehar bol menovaný zástupcom veliteľa čaty doprovodných zbraní. Jeho záväzok v légii bol zrušený až v roku 1942. Z Francúzska sa loďou dostal do Veľkej Británie, kde ho prijali do britskej armády a bol vymenovaný za podporučíka. Zaradili ho na veliteľstvo 1. práporu 1. čs. samostatnej brigády do funkcie dopravného poddôstojníka. V marci 1944 bol preradený k československej vojenskej jednotke v Sovietskom zväze. Po zdĺhavej ceste sa dostal k 1. čs. armádnemu zboru, ktorý v tom čase zvádzal ťažké boje v karpatsko – duklianskej operácii. Nadporučík Lehar bol ihneď po svojom príchode na východný front (v polovici septembra 1944) zaradený k 4. pešiemu práporu 3. čs. samostatnej brigády. Dňa 9. októbra 1944 bol ustanovený do funkcie náčelníka štábu 4. pešieho práporu. Po prechode rieky Ondavy koncom novembra 1944 sa stal veliteľom prieskumnej roty 3. čs. samostatnej brigády. Nasledovali boje o Bardejov, Žiar, Liptovský Mikuláš, Žilinu a Moravu. Počas oslobodzovania okresu Poprad prešiel so svojou prieskumnou rotou od Vrbova cez Starú Lesnú, Starý Smokovec, Vyšné Hágy a Štrbu. Poslednou obcou na území popradského okresu bola Šuňava. Tu jeho rota nabrala po krátkom oddychu nové sily a začala sa presúvať smerom na Liptovský Hrádok. Druhú svetovú vojnu ukončil v hodnosti kapitána a stal sa príslušníkom 3. československej divízie. Koncom septembra 1945 nastúpil k strážnemu práporu UNRA. Začiatkom roka 1947 bol demobilizovaný. Zomrel 9. júla 2004 v Prahe.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

3 x Československý vojnový kríž 1939

2 x Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom

Medaila Za zásluhy

Rad Vlasteneckej vojny

 


 

 

 

Arnošt Steiner

 

  Narodil sa 12. januára 1915 v Třínci. Dňa 1. apríla 1938 nastúpil k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Pešiemu pluku 27 v Uherskom Hradišti. Absolvoval poddôstojnícku školu v Brne, kde bol povýšený na slobodníka. V októbri 1938 bol preložený k Hraničiarskému pluku 18 v Náchode. V roku 1939 sa vrátil domov do Třínca. Vzhľadom na to, že bol židovského pôvodu ho Nemci spolu s jeho otcom zatkli a odvliekli do koncentračného tábora na území Poľska. Odtiaľ sa im podarilo ujsť do Sovietskeho zväzu. Tu sa spoločne prihlásili do novo vznikajúcej československej vojenskej jednotky. V marci 1942 bol prezentovaný v Buzuluku. Absolvoval dôstojnícku školu a bol zaradený do guľometnej roty. Vystriedal rôzne veliteľské funkcie od veliteľa prieskumu, veliteľa pešej roty, náčelníka štábu práporu až po zástupcu veliteľa práporu. 20. júna 1942 bol povýšený na čatára, v roku 1943 na rotného, rotmajstra pechoty a podporučíka pechoty. 1. októbra 1944 bol povýšený na poručíka a 7. marca 1945 na nadporučíka. Zúčastnil sa bojov pri Sokolove, Kyjeve, Bielej Cerkvy a na Dukle. Nasledovali oslobodzovacie boje na území Slovenska od Prešova po Liptovský Mikuláš. Medzi vojakmi sa Arnošt Steiner pre svoju statočnosť stal legendou ešte počas vojny. Vrcholom jeho bojovej činnosti bola karpatsko – duklianska operácia. Ako veliteľ prieskumného oddielu 2. pešieho práporu oslobodzoval aj popradský okres. Počas oslobodzovania Kežmarku vošiel do jedného okrajového domu a požiadal domácu o trochu čaju. Na žene videl, že je nejaká nervózna. Pozrel sa preto do vedľajšej izby, kde v posteli našiel ukrytého esesáka. Steiner vtedy o vlások unikol smrti, keď Nemec naňho vystrelil.  Koncom marca 1945 počas bojov o Liptovský Mikuláš, bol odvelený do Košíc, kde pôsobil na Ministerstve národnej obrany.  Od septembra 1945 pôsobil v Prahe ako prednosta obranného spravodajstva. Neskôr bol preložený do Mladej Boleslavy na veliteľstvo 13. divízie. 1. januára 1946 bol povýšený na štábneho kapitána. Dňa 31. 12. 1946 na vlastnú žiadosť odchádza z armády. Zomrel 9. októbra 1982 v Brne.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

7 x Československý vojnový kríž 1939

2 x Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Československá medaila Za zásluhy  I. stupňa

Rad Červenej zástavy

Rad Bieleho leva Za víťazstvo – hviezda II. stupňa

 


 

 

Ludvík Engel

 

  Narodil sa 14. augusta 1912 v Českých Budejoviciach. 14. júla 1934 bol prezentovaný k Pešiemu pluku 1 "Mistra Jana Husi" v Českých Budejoviciach. Absolvoval Školu dôstojníkov pechoty v Benešove. Po skončení základnej vojenskej služby bol 1. augusta 1936 v hodnosti podporučíka prijatý do aktívnej vojenskej služby. 15. augusta 1938 ukončil Vojenskú akadémiu v Hraniciach v hodnosti poručíka. Zaradený bol ako veliteľ čaty 8. pešej roty Pešieho pluku 1 v Českých Budejoviciach, v ktorom zotrval aj počas mobilizácie. Po okupácii Československa odišiel 14. augusta 1939 do Poľska. V Krakove sa 24. augusta 1939 prihlásil do československého legiónu v Poľsku, kde sa následne stal veliteľom čaty. Po porážke Poľska bol internovaný v sovietskych internačných táboroch Oranky a Suzdal. Po necelých desiatich mesiacoch so skupinou dobrovoľníkov 12. júla 1940 odplával z Odesy na Stredný východ. Najskôr sa dostal do Istanbulu a odtiaľ do Palestíny, kde sa stal veliteľom čaty 1. roty 4. čs. pešieho pluku  – Východného. V marci 1941 po presune do Egypta vykonával funkciu veliteľa pešej čaty a neskôr veliteľa čaty roty doprovodných zbraní Československého pešieho práporu 11 – Východného. V roku 1942 pôsobil ako veliteľ guľometného zoskupenia v Alexandrii. V Egypte neskôr pôsobil ako veliteľ čaty dôstojníckej školy a pobočník veliteľa československého výcvikového strediska – Východného. V júni 1943 sa rozhodol odísť na východný front. Z Káhiry sa letecky dostal cez Teherán do Moskvy. Do Sovietskeho zväzu prišiel 27. júna 1943. Tu bol v hodnosti nadporučíka pechoty zaradený k 1. čs. samostatnej brigáde ako prednosta operačného oddelenia. Od 13. septembra 1943 do 5. februára 1944 bol vo funkcii prednostu 2. oddelenia štábu 1. čs. samostatnej brigády. 15. februára 1944 bol povýšený na kapitána pechoty. Od 14. februára 1944 do konca marca 1944 vykonával funkciu prednostu 2. oddelenia štábu 2. čs. samostatnej brigády. Od 10. apríla 1944 bol určený k štábu 1. čs. armádneho zboru ako zástupca náčelníka štábu. Od 20. mája 1944 zastával funkciu náčelníka 2. oddelenia štábu 1. čs. armádneho zboru. 29. júla 1944 bol povýšený na štábneho kapitána pechoty. Zúčastnil sa bojov o Kyjev, Rudu, Bielu Cerkev a Žaškov. Ďalej sa zúčastnil bojov v karpatsko – duklianskej operácii a oslobodzovania miest a obcí východného Slovenska.  Dňom 1. januára 1945 sa škpt. pech. Engel stal veliteľom 3. pešieho práporu 1. čs. samostatnej brigády. Na jej čele sa zúčastnil aj oslobodzovania okresu Poprad. Dňa 29. januára 1945 padol pri Važci, počas bojov o túto obec. Zasiahla ho do hlavy črepina, ktorá sa odrazila od panciera samohybného dela, za ktorým postupoval aj so svojim štábom. 28. februára 1945 bol povýšený in memoriam na majora pechoty. Pochovaný bol na cintoríne vo Važci. 25. apríla 1970 bol exhumovaný a s vojenskými poctami pochovaný na vojenskom cintoríne Háj nad Liptovským Mikulášom. Dňa 5. marca 1947 bol povýšený in memoriam na podplukovníka pechoty.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

5 x Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

2 x Rad Červenej hviezdy

Rad Vlasteneckej vojny

    


 

 

Vladislav Perutka

 

Narodil sa 31. marca 1911 v Uherskom Hradišti. V roku 1933 nastúpil vojenskú prezenčnú službu k Pešiemu pluku 6 "Hanáckemu" v Olomouci. V Olomouci absolvoval Školu pre dôstojníkov v zálohe, ktorú ukončil v roku 1934. Do civilu bol prepustený v hodnosti poručíka z funkcie veliteľa pešej čaty Pešieho pluku 6. Počas mobilizácie v roku 1938 bol povolaný k vykonaniu výnimočnej činnej služby, v ktorej zotrval do 17. októbra 1938 ako veliteľ 9. roty Pešieho pluku 77. Po okupácii Československa sa zapojil do činnosti odbojovej organizácie Obrana národa. 12. decembra 1939 odišiel do emigrácie. Cez Slovensko, Maďarsko, Juhosláviu, Grécko, Turecko a Libanon sa po mori dostal do Francúzska, kde 26. januára 1940 nastúpil k československej vojenskej jednotke. Tu pôsobil ako poručík pechoty na Československej vojenskej správe na 2. oddelení II. odboru. 6. júla 1940 bol evakuovaný spolu s ďalšími dôstojníkmi do Veľkej Británie. Vo Veľkej Británii pôsobil od 1. októbra 1941 do 30. septembra 1942 ako dôstojník veliteľskej zálohy. Od 2. októbra 1942 do 30. septembra 1943 bol dôstojníkom veliteľskej zálohy v čate guľometných pásových vozidiel. Dobrovoľne sa prihlásil k plneniu zvláštnych úloh. Na základe toho sa prihlásil k para výcviku, absolvoval 5 zoskokov padákom a kurz útočného boja v Škótsku. V Británii bol povýšený do hodnosti nadporučíka.  V roku 1944 sa cez Teherán presunul do Sovietskeho zväzu k československej jednotke. Na východnom fronte sa ako príslušník 1. čs. armádneho zboru v ZSSR zúčastnil bojov v karpatsko – duklianskej operácii. Od 8. septembra 1944 do 10. decembra 1944 pôsobil vo funkcii náčelníka štábu 5. pešieho práporu 3. čs. samostatnej brigády. Dňa 30. decembra 1944 bol ustanovený zástupcom veliteľa 4. pešieho práporu, s ktorým sa už ako kapitán zúčastnil oslobodzovacích bojov na severovýchode Slovenska. Prešiel cez Bardejov, Prešov, Levoču, Kežmarok a Vysoké Tatry. V tejto funkcii sa zúčastnil aj oslobodenia okresu Poprad. 22. februára 1945 sa stal zástupcom veliteľa 5. pešieho práporu. Zúčastnil sa bojov o Liptovský Mikuláš, kde bol ľahko zranený. Nasledovali ďalšie ťažké boje o Martin a Malú Fatru a Žilinu. 1. marca 1945 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána. Po prechode slovensko – moravských hraníc bol 3. mája 1945 na okraji Hrozenkova zranený. Zasiahla ho odrazená nemecká guľka zo samopalu. Tá sa odrazila od ďalekohľadu, ktorý mal zavesený na hrudi a zasiahla ho do krku. Bol operovaný, no na následky tohto zranenia zomrel dňa 6. mája 1945 v nemocnici vo Vsetíne. 7. mája 1945 bol s vojenskými poctami pochovaný vo Vsetíne a 13. mája 1945 bol exhumovaný a pochovaný do rodinného hrobu v Uherskom Hradišti. In memoriam bol povýšený do hodnosti majora.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Československá medaila Za zásluhy  II. stupňa

2 x Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Dukelská pamätná medaila

Československý vojenský rad Za slobodu – Zlatá hviezda I. stupňa

a ďalšie

 


 

 

 

Otto Šacher

 

  Narodil sa 1. októbra 1917 v Ivančiciach. Absolvoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach, ktorú ukončil 10. septembra 1938 ako poručík pechoty. Zaradený bol k Pešiemu pluku 10 v Brne. V roku 1939 odišiel z obsadeného Československa do Poľska a odtiaľ do Francúzska. Tu vstúpil do cudzineckej légie. Na juhu Francúzska a v alžírskom Sidi Bel Abbesu prešiel tvrdým výcvikom. V roku 1940 vstúpil do československej vojenskej jednotky vo francúzskom Agde. Od augusta 1941 sa ako príslušník 2. pešieho práporu zúčastnil bojov vo Francúzskej rovníkovej Afrike, kde postupne zastával funkciu veliteľa čaty, roty a spravodajského dôstojníka. Odtiaľ sa loďou dostal do Káhiry, kde sa podieľal na výcviku černošských vojakov. Začiatkom roka 1942 sa na fronte v Líbyi zúčastnil bojov južne od Tobruku. V roku 1943 bol Šacher so svojou jednotkou odvelený na ostrov Madagaskar. V auguste 1943 odišiel z Madagaskaru do stredoafrického mesta Bangui. Tu zotrval do februára 1944, kedy sa rozhodol odísť k československej vojenskej jednotke v Sovietskom zväze. Loďou sa presúval cez Londýn, Bagdad, Teherán, Baku a Kyjev. Z Kyjeva sa dostal do Krosna, kde ho prijal generál Svoboda. V hodnosti nadporučíka sa stal veliteľom 2. práporu samopalníkov 3. čs. samostatnej brigády. So svojím práporom sa zúčastnil bojov v Karpatoch a oslobodzovania východného Slovenska. Vynikol najmä v bojoch pri Bardejove, Levoči a Liptovskom Mikuláši. Na čele samopalníkov sa zúčastnil aj oslobodzovania popradského okresu. Prešiel ním cez Vlkovce, Tvarožnú, Vrbov, Huncovce, Mlynicu, Smokovce, Vyšné Hágy, Štôlu až po Štrbu. Potom nasledovali ťažké boje o Liptovský Mikuláš. Začiatkom apríla 1945 bol v hodnosti kapitána pridelený k Ministerstvu národnej obrany v Košiciach. Tu pôsobil ako veliteľ čestného oddielu až do konca vojny. Po skončení vojny bol vyslaný na štúdium na vojenskú školu do ZSSR. Zakrátko sa ale so Sovietskeho zväzu vrátil a z armády odišiel. Zomrel 16. novembra 1990 v meste Epinal vo Francúzsku.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:     

Československý vojnový kríž 1939

Francúzsky vojnový kríž 1940

Rad rytiera čestnej légie

Rad Červenej zástavy

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Československá medaila Za zásluhy

Československá vojenská medaila so štítkom F – VB – SSSR

a mnoho ďalších

 


 

 

 

Jaroslav Selner

 

  Narodil sa 5. mája 1906 v Štěpánove. 25. augusta 1924 nastúpil na Vojenskú akadémiu v Hraniciach, ktorú ukončil v roku 1926 v hodnosti poručíka pechoty. Od 15. augusta 1926 do 15. júla 1927 pôsobil v Pešom pluku 33 v Miloviciach. 15. júla 1927 bol preložený do Bratislavy, kde sa stal veliteľom čaty 9. poľnej roty Pešieho pluku 23 "Amerických Slovákov". V Bratislave slúžil do 15. septembra 1931. 28. októbra 1930 bol povýšený na nadporučíka. V roku 1932 absolvoval spojovací kurz v Turnove a v roku 1933 pechotný strelecký kurz. Od 1. októbra 1933 do 14. septembra 1935 slúžil v Pešom pluku 28 v Prahe. V septembri 1935 bol preložený k Pešiemu pluku 25 v Lučenci a ustanovený veliteľom spojovacej čaty 25. roty. 1. októbra 1936 bol povýšený na kapitána. Od 18. novembra 1935 do 21. augusta 1936 absolvoval topografický kurz v Prahe. 1. apríla 1937 sa stal poslucháčom Vysokej vojenskej školy v Prahe. Počas mobilizácie v septembri 1938 bol Selner pridelený ku štábu III. zboru v Brne, kde vykonával funkciu prednostu 4. oddelenia III. zborovej oblasti. 31. decembra 1938 bol pridelený na veliteľstvo 8. divízie v Hraniciach. Tu až do 1. apríla 1939 pôsobil vo funkcii prednostu 4. oddelenia štábu. V apríli 1939 odišiel z armády na dovolenku na neurčito. Odišiel do Brna, kde sa zapojil do činnosti ilegálnej vojenskej organizácie Obrana národa. Dňa 6. decembra 1939 opustil okupované Československo. Z Moravy prešiel na Slovensko a cez Maďarsko sa dostal do Juhoslávie. V Budapešti vstúpil do čs. vojska vo Francúzsku. Tu pôsobil na francúzskom veľvyslanectve, kde pomáhal emigrantom získavať doklady. Na jar 1940 sa dostal do Belehradu. Ako výkonný dôstojník sabotážnej skupiny organizoval prepravu zbraní a výbušnín. 25. mája 1940 odišiel z Belehradu na Blízky východ - do Sýrie. 29. mája 1940 bol ustanovený za veliteľa transportu čs. vojakov. Neskôr zastával funkciu veliteľa samostatnej roty, veliteľa 1. a 4. roty, potom dôstojníka výcvikového strediska, veliteľa čaty a zástupcu veliteľa 3. roty Čs. pešieho práporu 11 – Východného. Nakoniec bol vo funkcii zástupcu veliteľa a neskôr veliteľa práporu 500 Čs. ľahkého protilietadlového pluku 200 – Východného. 24. júna 1942 bol povýšený na štábneho kapitána generálneho štábu. Počas svojho pôsobenia na Blízkom východe sa Jaroslav Selner zúčastnil bojov v Palestíne, Egypte a Lýbyi. Dňa 5. júla 1943 odplával z prístavu Búr Tewfik do Veľkej Británie, kde dorazil 11. augusta 1943. 9. septembra 1943 bol zaradený do II. oddelenia MNO. Až do októbra 1944 pôsobil v centre spravodajskej činnosti čs. zahraničnej armády. 28. októbra 1943 bol povýšený do hodnosti majora generálneho štábu. Začiatkom októbra 1944 odišiel so skupinou vyšších dôstojníkov do Sovietskeho zväzu. 16. októbra 1944 sa v Krosne hlásil u veliteľa 1. čs. armádneho zboru. Na druhý deň, 17. októbra 1944 bol pridelený na funkciu veliteľa 5. práporu 3. čs. samostatnej brigády. Dňa 28. októbra 1944 bol povýšený do hodnosti podplukovníka generálneho štábu. 27. novembra 1944 sa stal náčelníkom štábu 3. čs. samostatnej brigády. V jej radoch sa zúčastnil bojov na Dukle, pri Stropkove, Bardejove a Levoči. Oslobodzoval aj okres Poprad a po Ceste slobody vo Vysokých Tatrách, cez Tatranskú Polianku a Smokovce prešiel so svojou brigádou až ku Važcu. Nasledovali boje o Liptovský Mikuláš, kde sa od 23. februára 1945 stáva veliteľom 3. čs. samostatnej brigády. Na čele brigády prešiel bojmi o Veľkú Fatru, Malú Fatru, Martin, Žilinu, Moravu. Práve na Morave, pri obci Hovězí zastihol 3. čs. samostatnú brigádu koniec 2. svetovej vojny. V máji 1945 bol Jaroslav Selner povýšený na plukovníka generálneho štábu. V čele 3. čs. samostanej brigády sa zúčastnil aj slávnostnej prehliadky v Prahe. Po vojne sa stal veliteľom 3. divízie v Kroměříži. V roku 1946 bol vybraný na štúdium na Najvyššiu vojenskú akadémiu K. J. Vorošilova v Moskve. V Moskve Selner študoval od 1. apríla 1946 do 30. apríla 1947. Po návrate z Moskvy pôsobil ako profesor na Vysokej vojenskej škole v Prahe až do 17. septembra 1951. 1. decembra 1949 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. 30. septembra 1951 bol ako "politicky nespoľahlivý" prepustený z činnej vojenskej služby a preložený do zálohy bez akýchkoľvek nárokov. Zomrel 11. januára 1973 v Prahe. Pochovaný bol s vojenskými poctami na cintoríne v Kladne. V roku 1995 boli jeho pozostatky prenesené na cintorín v Brandýse nad Labem – Staré Boleslavi. 1. januára 1991 bol Jaroslav Selner posmrtne rehabilitovaný a povýšený na generálporučíka.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:      

4 x Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za zásluhy I. stupňa

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Rad SNP

Rad Britského impéria

Rad Bieleho leva Za víťazstvo – hviezda III. triedy

Rad Červenej hviezdy

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

Sovietska medaila Za oslobodenie Prahy

a mnoho ďalších

 


 

 

Alois Tyrychter

 

  Narodil sa 30. septembra 1915 v nemeckom meste Harthau, bytom v obci Kněžnice, okr. Semily. Po absolvovaní 8 – ročného reálneho gymnázia v Znojme nastúpil 1. októbra 1935 k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby. V roku 1936 absolvoval Školu na dôstojníkov v zálohe a kurz pre ašpirantov vozatajských eskadrón v Pardubiciach. Zaradený bol ako podporučík jazdectva do funkcie veliteľa čaty 2. eskadróny Dragúnskeho pluku 10 v Mukačeve. Základnú prezenčnú službu ukončil 30. septembra 1937. Dňa 25. októbra 1937 opustil Československo. Od 15. marca 1939 bol vo francúzskej cudzineckej légii v alžírskom Sidi – Bel – Abbese. V légii slúžil do 15. decembra 1943. Z Alžírska odišiel do anglického Liverpoolu. Vo Veľkej Británii bol zaradený 22. februára 1944 do čs. vojenskej jednotky v hodnosti podporučík jazdectva v zálohe. 7. marca 1944 bol povýšený na poručíka. 15. júna 1944 bol pridelený k 2. oddeleniu exilového Ministerstva národnej obrany. 21. augusta 1944 odišiel z Veľkej Británie k 1. čs. armádnemu zboru v Sovietskom zväze. 20. novembra 1944 bol zaradený do 3. čs. samostatnej brigády ako veliteľ 2. roty 4. pešieho práporu. Zúčastnil sa bojov v Duklianskom priesmyku. V ďalších bojoch sa so svojou rotou vyznamenal najmä pri Bardejove a v bojoch o Spišský Hrhov. Ako veliteľ 2. roty oslobodzoval aj okres Poprad a zúčastnil sa ťažkých bojov o Liptovský Mikuláš. V polovici februára 1945 bol ranený v obci Žiar, zasiahla ho dávka z nemeckého guľometu do brucha. Prevezený bol do Liptovského Hrádku, kde bol operovaný. Na následky týchto zranení zomrel 24. februára 1945 na brigádnej ošetrovni. Pochovaný bol v Liptovskom Hrádku. V 50-tych rokoch bol exhumovaný a pochovaný na vojenskom cintoríne Háj – Nicovô nad Liptovským Mikulášom.

 

Boli mu udelené vyznamenania:

Rad Bohdana Chmeľnického III. stupňa

 


 

 

 

Theodor Bojko

 

  Narodil sa 29. septembra 1916 v Hnojiciach. Po okupácii Československa sa v roku 1939 pokúsil o útek do zahraničia. Útek sa mu však nevydaril, bol chytený a zatknutý Gestapom. Až druhý krát sa mu útek za hranice podaril a to 3. septembra 1940, kedy sa mu podarilo prejsť hranice republiky s Poľskom v priestore Ostravy. 9. septembra 1940 bol v Przemyslu zajatý a odsúdený na 20 rokov nútených prác. Do 7. júla 1942 bol internovaný v internačných táboroch na sovietskom ďalekom východe. Vtedy požiadal o prepustenie z tábora a dobrovoľne sa prihlásil k československej vojenskej jednotke v ZSSR. Prezentovaný bol dňa 29. júla 1942 v Buzuluku. 1. augusta 1942 bol pridelený k 1. rote 1. čs. samostatného poľného práporu. Dňa 16. júna 1943 bol premiestnený k trestaneckému oddielu 1. čs. samostatnej brigády a ustanovený jeho veliteľom. Od 11. júna 1944 do 8. novembra 1944 sa už ako čatár zúčastnil v poľskom Rzeszowe kurzu veliteľov tankového desantu a veliteľov samopalníkov. 9. novembra 1944 sa vrátil späť k trestaneckému oddielu ako jeho veliteľ, v tom čase sa oddiel nachádzal v obci Medvedie. 15. novembra 1944 bol povýšený na rotmajstra a 24. novembra 1944 na podporučíka pechoty. Dňa 27. januára 1945 sa zúčastnil oslobodzovania obcí v okolí Kežmarku a na čele trestaneckého oddielu vstúpil vo večerných hodinách do Kežmarku. Zúčastnil sa bojov pri Sokolove, Kyjeve, Bielej Cerkvy, Žaškove, na Dukle, pri Liptovskom Mikuláši, Ružomberku, Ľubochni, Vrútkach, Žiline, Vsetíne a Protivanove. Behom týchto bojov bol štyrikrát ranený. 7. marca 1945 bol povýšený do hodnosti poručíka pechoty. Po skončení 2. svetovej vojny bol 1. júla 1945 premiestnený do Prahy, kde vykonával funkciu veliteľa strážnej roty MNO. 1. októbra 1945 bol povýšený na nadporučíka pechoty. 11. februára 1946 bol na vlastnú žiadosť preložený do zálohy. Od 1. februára 1947 do 1. novembra 1950 vykonával službu ako dôstojník pomocných služieb na vojenskom súde v Olomouci a u vojenského prokurátora v Olomouci, neskôr v Opave a Hradci Králové. 1. októbra 1947 bol povýšený na kapitána. Od augusta 1950 do marca 1951 bol veliteľom väzenského pracovného oddielu. V čase od marca 1951 do 14. júla 1952 pôsobil ako veliteľ vojenskej väznice. 14. júla 1952 sa stal správcom  kancelárie vo Vojenskom liečebnom ústave v Mariánskych Lázňach. Od 23. októbra 1952 do 31. januára 1954 vykonával funkciu náčelníka kancelárie Vojenského liečebného ústavu pre pľúcne choroby v Beroune. Od 1. februára 1954 do 29. septembra 1954 pôsobil ako náčelník 4. oddelenia Okresnej vojenskej správy v Prostějove. 30. septembra 1954 bol ustanovený za správcu posádky na posádkovej správe Prostějov a 21. novembra 1957 na posádkovej správe Olomouc. Dňa 24. februára 1960 až do 30. marca 1976 pôsobil ako správca posádky posádkovej správy v Brne. 31. marca 1976 bol preložený do zálohy. Zomrel dňa 30. marca 1979 v Brne, pochovaný je na cintoríne v Olomouci.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:  

2 x Československý vojnový kríž 1939  

2 x Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Československá medaila Za zásluhy I. stupňa

Sokolovská pamätná medaila

Dukelská pamätná medaila

Medaila Za zásluhy o obranu vlasti

Pamätná medaila k 20. výročiu oslobodenia ČSSR

Rad Červenej hviezdy

Sovietske vyznamenanie Rad Vlasteneckej vojny II. stupňa

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

Sovietska medaila Za oslobodenie Prahy

Poľský vojnový kríž

a mnoho ďalších

 


 

 

 

Ondrej Bednarčík

 

  Narodil sa 2. októbra 1921 v Spišskej Belej. Na základnú vojenskú službu narukoval 1. októbra 1942 k pešiemu práporu Pešieho pluku 5 v Poprade. 6. mája 1943 bol preložený k Horskému pešiemu pluku 2 v Dolnom Kubíne. 26. júna 1943 bol odoslaný s Horským peším plukom 2 na východný front, do priestoru Geničesk na Ukrajine. 30. októbra 1943 sa jeho jednotka presunula do priestoru Askanija Nova. Pri tomto ukrajinskom meste padlo do sovietskeho zajatia mnoho slovenských vojakov. Zajatci boli sústredení v zbernom stredisku pri Melitopole. Potom zajatcov, medzi ktorými bol aj Ondrej Bednarčík presunuli do karantény v zajateckom tábore v Usmani. Tu sa dobrovoľne prihlásil k 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR. 16. marca 1943 bol slobodník Bednarčík prezentovaný v Jefremove. Pridelený bol k 3. čs. samostatnej brigáde a ustanovený za veliteľa protitankovej čaty. Od 26. apríla 1944 do 20. septembra 1944 absolvoval Rjazanské pechotné učilište, ktoré ukončil ako poručík. 21. septembra 1944 sa stal veliteľom mínometnej čaty 4. práporu 3. čs. samostatnej brigády. Zúčastnil sa bojov v Karpatsko – duklianskej operácii. So svojou čatou sa vyznamenal 28. novembra 1944 počas bojov na rieke Ondave, keď ako veliteľ prejavil svoju neohrozenosť. Koncom novembra 1944 bol ustanovený za veliteľa 3. roty 4. práporu. So svojou jednotkou zúčastnil oslobodzovania východného Slovenska v smere Prešov – Levoča – Kežmarok. Po krátkej zastávke v Levoči sa cez Spišský Štvrtok a Jánovce presunul za svojou jednotkou cez Vrbov do Huncoviec. So svojou 3. rotou sa následne zúčastnil oslobodenia Vysokých Tatier. Dňa 2. februára 1945 bol počas ťažkých bojov pri Liptovskom Mikuláši ranený. Odsunutý bol do nemocnice vo Ľvove, kde sa liečil do 5. júna 1945. Po vyliečení sa vrátil ku svojmu útvaru. Od 14. júna 1945 do 26. septembra 1945 pôsobil ako veliteľ mínometnej roty 3. pešieho pluku v Kroměříži. Od 27. septembra 1945 do 26. októbra 1945 pôsobil na veliteľstve 4. vojenskej oblasti v Bratislave. Koncom októbra 1945 sa vrátil domov, do Kežmarku. Tu od 27. októbra 1945 do 30. apríla 1946 pôsobil v Škole na dôstojníkov delostrelectva v zálohe ako veliteľ čaty. 1. mája 1946 sa stal veliteľom batérie Delostreleckého pluku 358 v Kežmarku. Od októbra 1946 do roku 1949 pôsobil na vojenskej škole v Poprade. V rokoch 1949 až 1951 študoval na Vojenskej akadémii K. J. Vorošilova v Moskve a v rokoch 1952 až 1954 na Vojenskej akadémii K. Gottwalda v Prahe. Po skončení akadémie pôsobil do roku 1960 na Krajskej vojenskej správe v Košiciach. V roku 1960 bol preložený na Okresnú vojenskú správu do Popradu, kde v hodnosti plukovníka pôsobil ako jej náčelník do roku 1970. Zomrel 5. mája 1970 v Poprade, pochovaný je v Kežmarku.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

3 x Československý vojnový kríž 1939

Československá vojenská pamätná medaila so štítkom ZSSR

Československé vyznamenanie Radu červenej hviezdy

Pamätná medaila Radu SNP  II. stupňa

Medaila Za zásluhy o obranu vlasti

Dukelská pamätná medaila

Rad Červenej hviezdy

Sovietska medaila Za oslobodenie Prahy

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

 


 

 

 

      Zdeněk Dědičík      

 

  Narodil sa 29. januára 1909 v Zehušiciach. V rokoch 1920 – 1929 navštevoval 8-triedné reálne gymnázium v Brne. Maturoval 17. júna 1929. Dňa 1. októbra 1930 bol prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Pešiemu pluku 43 v Brne ako vojak. 8. októbra 1930 bol odoslaný do školy na dôstojníkov pešieho vojska v zálohe v Olomouci, ktorú ukončil v roku 1931. Dňa 30. septembra 1931 nastúpil Vojenskú akadémiu v Hraniciach a ukončil ju 16. júla 1933 ako poručík pechoty. Zaradený bol ako veliteľ pešej čaty Horského práporu 4 v Liptovskom Sv. Mikuláši. 15. septembra 1933 bol premiestnený k Horskému pešiemu pluku 2 v Ružomberku. Postupne pôsobil ako veliteľ pešej čaty, veliteľ guľometnej čaty a veliteľ čaty v poddôstojníckej škole. 15. septembra 1936 bol preložený k Pešiemu pluku 23 "Amerických Slovákov" v Trnave, kde pôsobil ako veliteľ čaty do mája 1939. Dňa 1. októbra 1937 bol povýšený do hodnosti nadporučíka pechoty. Od mája do 1. októbra 1939 pôsobil ako veliteľ autoškoly v Brne. Dňa 2. februára 1940 sa rozhodol odísť do zahraničia. 4. februára 1940 ilegálne prekročil moravsko-slovenské hranice a 15. februára 1940 slovensko-maďarské hranice. Z Maďarska sa presunul do Juhoslávie. V Belehrade bol 28. februára 1940 odvedený  a odtiaľ odišiel do Francúzska. 28. marca 1940 priplával loďou do Marseille. 30. marca 1940 bol prezentovaný v Agde a ešte v ten deň nastúpil činnú vojenskú službu v zahraničí. 1. apríla 1940 bol ustanovený za veliteľa 6. roty Pešieho pluku 3. Dňa 12. júla 1940 prišiel transportom do Anglicka (britským parníkom „Neuralia“). 27. septembra 1940 bol v Anglicku zaradený ako veliteľ čaty v Čs. samostatnej obrnenej brigáde. 28. októbra 1940 bol povýšený na kapitána pechoty. 14. januára 1941 bol odoslaný k brigádnemu delostreleckému oddielu v Houston Parku. 1. mája 1942 ho povýšili do hodnosti štábny kapitán pechoty. 1. decembra 1942 ho pridelili do kurzu pre dôstojníkov štábu. 10. septembra 1943 bol premiestnený k MNO. 1. januára 1944 ho ustanovili za predsedu odvodovej komisie. 2. januára 1944 bol vtelený k 1. čs. samostatnej brigáde a pridelený k štábnej rote. 3. januára 1944 bol ustanovený do funkcie náčelníka štábu 4. oddelenia 1. čs. samostatnej brigády. 20. mája 1944 bol premiestnený od štábu brigády k 2. pešiemu práporu 1. čs. samostatnej brigády. 1. júna 1944 bol premiestnený od 1. čs. brigády k štábu 1. čs. armádneho zboru a ustanovený prednostom 4. oddelenia a od 20. septembra 1944 prednostom 1. oddelenia štábu zboru. 20. novembra 1944 bol premiestnený späť k 1. čs. samostatnej brigáde a stál sa náčelníkom štábu. 10. januára 1945 bol premiestnený k 3. čs. samostatnej brigáde a 12. januára 1945 bol vtelený k 4. pešiemu práporu. 15. januára 1945 bol určený za veliteľa 4. pešieho práporu. Na jeho čele sa zúčastnil oslobodzovania miest a obcí východného Slovenska. Od 27. do 29. januára 1945 jeho prápor oslobodzoval aj okres Poprad. Z Levoče postupoval cez Vlkovce – Vrbov – Veľkú Lomnicu. Oslobodzoval oblasť Vysokých Tatier od Mlynice cez Tatranskú Polianku až po Štrbu. 27. marca 1945 bol povýšený do hodnosti majora pechoty a 10. mája 1945 podplukovníka pechoty. 11. júna 1945 bol pridelený na hlavný štáb MNO ako styčný dôstojník pre ministerstvo vnútra – ZNB v Prahe. 1. októbra 1945 bol pridelený k Vysokej škole vojenskej v Brne ako frekventant. 11. januára 1946 bol povýšený do hodnosti podplukovníka generálneho štábu. 16. augusta 1946 bol pridelený ako absolvent Vysokej školy vojenskej k Vojenskej oblasti 3. Dňa 31. marca 1948 bol premiestnený od Vojenskej oblasti 3 k Pešiemu pluku 31 v Dačiciach a ustanovený za veliteľa II. práporu. 1. októbra 1948 bol preložený do zálohy. 13. apríla 1950 mu bola odňatá vojenská hodnosť pre jeho negatívny postoj voči spojenectvu zo Sovietskym zväzom a začala sa oňho zaujímať ŠTB. Ďalšiu jeho činnosť ani dátum jeho smrti sa nepodarilo zistiť.   

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

3 x Československý vojnový kríž 1939

Pamätná medaila za vernosť a brannosť Slovenska v rokoch 1918 – 1938

2 x Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Československá vojenská pamätná medaila so štítkom „F“ a „VB“

Československá vojenská pamätná medaila so štítkom „ZSSR“

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

Pamätná medaila Československého dobrovoleckého zboru v Taliansku

Československá vojenská medaila Za zásluhy I. stupňa

Rad SNP  II. triedy

 



 

Velitelia osloboditeľských jednotiek Červenej armády

 

 

Anton Josifovič Gastilovič

 

  Narodil sa 26. októbra 1902 v osade Peňkovščina v Grodnenskej gubernii. V roku 1919 vstúpil do Červenej armády. Počas občianskej vojny sa zúčastnil bojov v Ufimskej a Orenburgskej gubernii a Turkestane. V roku 1924 ukončil Leningradskú pechotnú školu. Od októbra 1924 bol veliteľom čaty a od októbra 1927 veliteľom kurzu 1. Leningradskej pechotnej školy. V roku 1931 ukončil Vojenskú akadémiu M. V. Frunzeho. Po jej skončení sa stal náčelníkom 1. časti štábu streleckej divízie, neskôr pomocníkom náčelníka štábu Ukrajinského vojenského okruhu. V roku 1935 sa stal veliteľom a komisárom streleckého pluku. V roku 1938 ukončil Akadémiu generálneho štábu. Od septembra 1939 pôsobil ako náčelník štábu 1. armádnej skupiny sovietskych vojsk v Mongolsku. 4. novembra 1939 sa stal veliteľom brigády. 4. júna 1940 bol povýšený do hodnosti generálmajora a stal sa náčelníkom štábu 17. armády Zabajkalského vojenského okruhu. Od 15. mája 1942 do 18. novembra 1943 bol veliteľom 17. armády. V januári 1944 sa stal veliteľom 17. gardového streleckého zboru, s ktorým sa vyznamenal najmä počas bojov v Karpatoch. Od novembra 1944 bol veliteľom 18. armády. Pod jeho velením sa 18. armáda zúčastnila Proskurovsko-Černovickej, Ľvovsko-Sandomirskej, Východokarpatskej, Moravsko-Ostravskej a Pražskej operácie. 20. januára 1945 bol povýšený na generálporučíka. Vojská 18. armády oslobodzovali v dňoch 27. až 29. januára 1945 aj mestá a obce okresov Poprad a Kežmarok. Vo funkcii veliteľa 18. armády zotrval až do skončenia vojny. Od júna 1946 pôsobil ako náčelník katedry Vyššej vojenskej akadémie K. J. Vorošilova. Od roku 1948 bol pomocníkom veliteľa vojsk Pribaltického vojenského okruhu. Od roku 1958 bol zástupcom náčelníka Vojenskej akadémie generálneho štábu. 25. mája 1959 bol povýšený na generálplukovníka. Od roku 1964 bol konzultantom Vojenskej akadémie generálneho štábu. V roku 1965 odišiel do výslužby. Zomrel 23. novembra 1975 v Moskve, pochovaný je na Golovinskom cintoríne.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

2 x Rad Lenina

3x Rad Červenej zástavy

Rad Suvorova I. Stupňa

Medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

Jubilejná medaila 20. výročie víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941-1945

Jubilejná medaila 30. výročie víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941-1945

Medaila 20. rokov Robotnícko-roľníckej Červenej armády

Jubilejná medaila 30. rokov sovietskej armády a námorníctva

Jubilejná medaila 40. rokov Ozbrojených síl ZSSR

Jubilejná medaila 50. rokov Ozbrojených síl ZSSR

Československý rad Bieleho leva

Československý vojnový kríž 1939

a ďalšie

 


    

 

 

Nikolaj Stepanovič Ugrjumov

 

  Narodil sa 18. augusta 1902 v meste Putivľ v Sumskej oblasti na Ukrajine. Do radov Červenej armády vstúpil v septembri 1923. V roku 1926 ukončil Leningradskú pechotnú školu. Do augusta 1939 slúžil v posádkach Moskovského vojenského okruhu. V rokoch 1939 – 1940 sa zúčastnil sovietsko – fínskej vojny. Za odvahu a hrdinstvo v tejto vojne bol kapitánovi N. S. Ugrjumovovi udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Počas Veľkej vlasteneckej vojny velil od júna 1941 už v hodnosti plukovníka divízii. V roku 1942 ukončil Vojenskú akadémiu Generálneho štábu. Následne sa po jej ukončení zúčastnil bojov na Leningradskom a Južnom fronte. Od 17. septembra 1943 do 14. apríla 1944 bol veliteľom 33. gardovej streleckej divízie. Dvakrát bol ranený a tri mesiace sa zotavoval v nemocnici v Simferopole. 27. septembra 1944 sa stal veliteľom 8. streleckej divízie "Jampolskej". V zostave 18. armády sa táto divízia zúčastnila ťažkých bojov v Karpatoch, oslobodila mnoho miest a zúčastnila sa oslobodzovania Československa. Jednotky 8. streleckej divízie "Jampolskej" oslobodzovali aj Popradský okres a ako prvé vstúpili do Popradu. Po skončení 2. svetovej vojny bol plukovník Ugrjumov 11. mája 1945 povýšený do hodnosti generálmajora. V roku 1950 ukončil Vojenskú akadémiu M. V. Frunzeho. V rokoch 1951 – 1953 velil 77. gardovej Moskovsko – Černigorskej streleckej divízii. V júli 1961 odišiel do zálohy. Zomrel 2. februára 1982. Pochovaný je na cintoríne v meste Krasnogorske v Moskovskej oblasti.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

2 x Rad Lenina

4 x Rad Červenej hviezdy

Rad Kutuzova II. stupňa

Medaila Zlatá hviezda Hrdinu ZSSR

a ďalšie

 


 

 

 

Andrej Petrovič Fokin

 

  Narodil sa 22. augusta 1902 v dedine Relaki vo Vjatskej gubernii (teraz Kirovská oblasť). V roku 1918 sa dobrovoľne prihlásil do Červenej armády. Pridelený bol k 29. Azinskej streleckej divízii. V prvých bojoch bol ranený do ruky a odsunutý do vojenskej nemocnice. Po vyliečení sa vrátil do rodnej obce. Do radov Červenej armády ho znovu povolali v roku 1924. V roku 1928 ukončil Nižnogorodské vojenské pechotné učilište J. V. Stalina. Od roku 1928 slúžil v pohraničnom vojsku v Bielorusku a neskôr na Ukrajine. V roku 1935 ukončil vyššiu pohraničnú školu v Moskve. V roku 1939 slúžil na Ukrajine a zúčastnil sa oslobodenia západných oblastí Ukrajiny. Krátku dobu slúžil aj vo vojsku NKVD na území Ľvovskej a Ternopoľskej oblasti. Koncom roka 1940 bol znovu prevelený k pohraničnému vojsku. V júni 1941 po začatí Veľkej vlasteneckej vojny bránil so svojimi pohraničiarmi hranicu v Karélii. V bojoch ustúpili až ku Leningradu, kde zostal aj počas blokády. V roku 1943 absolvoval šesťmesačný kurz Vojenskej akadémie M. V. Frunzeho a ustanovili ho za veliteľa 320. gardového streleckého pluku 129. gardovej streleckej divízie. Koncom roka 1943 sa zúčastnil bojov na pravobrežnej Ukrajine a oslobodenia miest Žitomír a Berdičev. Na jeseň v roku 1944 sa jeho gardový pluk zúčastnil bojov v Karpatoch. A. P. Fokin bol v roku 1944 povýšený do hodnosti plukovníka. Po skončení karpatsko – duklianskej operácie sa jeho jednotky zúčastnili oslobodzovacích bojov na Slovensku a ako prvé vstúpili do Prešova a Starej Ľubovne. 320. gardový strelecký pluk pod velením plk. Fokina sa zúčastnil aj oslobodzovania obcí okresu Poprad v smere Toporec – Bušovce – Spišská Belá. Potom sa jeho pluk presunul cez Zamagurie do Poľska a neskôr sa zúčastnil bojov v moravsko – ostravskej operácii. Posledných bojov sa zúčastnil pri oslobodzovaní Moravskej Ostravy, kde ho zastihol koniec vojny. 29. júna 1945 mu bol udelený titul Hrdina ZSSR. V roku 1947 ukončil štúdium na Vojenskej akadémii M. V. Frunzeho. Do roku 1952 slúžil najskôr v pohraničnom vojsku a potom na štábe Tichooceánskeho pohraničného okruhu vo Vladivostoku. V roku 1953 bol zo zdravotných dôvodov (9 x bol ranený) preložený do zálohy. Zomrel 30. augusta 1980 v meste Marganec (Dnepropetrovská oblasť na Ukrajine), kde je aj pochovaný.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

3 x Rad Červenej hviezdy

2 x Rad Lenina

Rad Suvorova III. stupňa

Rad Alexandra Nevského

Rad Bohdana Chmeľnického

Medaila Zlatá hviezda Hrdinu ZSSR

a množstvo ďalších sovietskych a československých vyznamenaní a medailí

 


 

 

 

Nikolaj Ivanovič Družinin

 

  Narodil sa 19. decembra 1908 v dedine Archangeľskoe, Nižnovgorodská oblasť. Ukončil poľnohospodársku školu, no po jej skončení pracoval ako štukatér v osade Kineľ. Do radov armády bol povolaný v roku 1942. Ako vojak Červenej armády bol zaradený do streleckého pluku. V januári 1943 sa na juhozápadnom fronte zúčastnil Ostrogožsko-rossošanskej operácie a prechodu rieky Severský Donec. V týchto bojoch bol ranený. Po vyliečení sa vrátil späť na front a do konca vojny bojoval v radoch 8. streleckej divízie. Ako mínometčík sa v lete 1943 zúčastnil Kurskej bitky. Od 12. júla do 18. augusta 1943 bol účastníkom Orlovskej operácie. Neskôr sa zúčastnil Černigovsko-pripjaťskej operácie, oslobodenia ľavobrežnej Ukrajiny, prechodu riek Desna, Dneper a Pripjať. Vyznamenal sa najmä počas bitky na Dnepri. 22. septembra 1943 sa v zostave predsunutého oddielu 310. streleckého pluku preplavil cez Dneper, kde s oddielom obsadili predmostie. V boji o predmostie pri dedinách Gdeň a Čikaloviči (Gomeľská oblasť, Bielorusko) s troma vojakmi zadržali nemecký štábny automobil s cennými dokumentmi. Za odvahu a hrdinstvo mu bol za tento čin 16. októbra 1943 udelený titul Hrdina ZSSR a udelený Rad Lenina a medaila Zlatá hviezda. V roku 1944 ukončil kurz poddôstojníkov. V septembri a októbri 1944 sa v zostave 18. armády 4. ukrajinského frontu zúčastnil Karpatsko-užhorodskej a Východokarpatskej operácie, oslobodenia miest Rachov a Berehovo.

  Od 12. januára do 18. februára 1945 sa zúčastnil Západokarpatskej operácie na území Maďarska a Slovenska. Zúčastnil sa oslobodzovania východného Slovenska, oslobodenia Popradu a okolia, bojov o Liptovský Mikuláš. Začiatkom roka 1945 sa stal veliteľom guľometnej čaty 310. streleckého pluku 8. streleckej divízie. Na území Československa sa ďalej zúčastnil Moravsko-ostravskej a Pražskej operácie. V roku 1946 bol poručík Družinin preložený do zálohy. Po vojne žil v Kujbyševe (dnes Samara). Pracoval ako štukatér a ako vedúci pracovnej skupiny sa zúčastnil na stavbe nemocnice, dome kultúry a ďalších budov v meste. Od roku 1959 bol na dôchodku.  Zomrel 11. septembra 1979, pochovaný je v meste Samara.

 

Boli mu udelené medaile a vyznamenania:

Zlatá hviezda Hrdinu ZSSR

Rad Lenina

2 x Rad Červenej hviezdy

Medaila Za odvahu

Medaila Za bojové zásluhy

 


 

 

 

Jakov Leontjevič Rotin

 

   Narodil sa v roku 1911 v prístavnom meste Feodosija, na polostrove Krym. Do radov Červenej armády vstúpil v roku 1929. Hneď od prvých dní sa zapojil do bojov Veľkej vlasteneckej vojny. Od augusta 1942 sa zúčastnil bojov na Kalininskom a neskôr na Južnom fronte. V roku 1943 sa mjr. Rotin ako zástupca veliteľa pre veci politické 867. streleckého pluku 271. Gorlovskej streleckej divízie zúčastnil bojov o Donbas. 10. decembra 1943 bol ťažko ranený. Od jesene 1944 do mája 1945 bol zástupcom veliteľa pre veci politické 320. gardového streleckého pluku 129. gardovej streleckej divízie. Po oslobodení územia ZSSR boje pokračovali na území Poľska a Československa. Zúčastnil sa Karpatsko-duklianskej operácie  a po jej skončení oslobodzovacích bojov na východnom Slovensku. Tu sa zúčastnil oslobodenia Hnojného, Michaloviec, Prešova, Sabinova, Podolínca a Veľkého Lipníka. Vyznamenal sa hlavne v bojoch o Prešov, keď sa na čele úderného oddielu na samohybných delách prví prebil do mesta. 320. gardový strelecký pluk oslobodzoval aj obce okresu Kežmarok v smere Toporec – Bušovce – Spišská Belá. Potom sa tento pluk presunul cez Zamagurie do Poľska a neskôr sa zúčastnil bojov v Moravsko-ostravskej operácii. Nasledovalo oslobodenie Šumperku a Jablonného nad Orlicí. Tu sa pre gardového podplukovníka Rotina skončila bojová púť, keď nastal koniec vojny.

   Po skončení vojny sa vrátil do rodného mesta, ale následne sa presťahoval do Rostova na Done. Bolo mu udelené čestné občianstvo v šiestich mestách Sovietskeho zväzu a v dvoch slovenských mestách. Pri výročiach oslobodenia niekoľkokrát navštívil aj Československo. V roku 1975 pri príležitosti 30. výročia oslobodenia ČSSR sa so svojimi spolubojovníkmi zúčastnil osláv v Spišskej Belej a Poprade. Jeho činnosť od roku 1945 až do jeho smrti sa nepodarilo zistiť. 

 

Boli mu udelené medaile a vyznamenania:

Rad Červenej hviezdy

Rad Vlasteneckej vojny II. stupňa

Rad Červenej zástavy     

 



 

Partizánski velitelia

 

 

Vjačeslav Antonovič Kvitinskij

 

  Narodil sa 25. novembra 1920 v osade Antoviľno, vo Vitebskej oblasti v Bielorusku. V novembri 1939 bol povolaný do Červenej armády a pridelený k 376. húfnicovému delostreleckému pluku. V jeho zostave sa od decembra 1939 do marca 1940 zúčastnil bojov vo fínsko – sovietskej vojne, na Karelskej šiji. Po návrate z frontu ukončil plukovnú školu. Po začatí Veľkej vlasteneckej vojny sa ihneď zapojil do bojov proti nemeckým okupantom. 8. augusta 1941 sa pluk, v ktorom slúžil Kvitinskij, dostal pri dedine Podvysokoe do nepriateľského obkľúčenia. So skupinou spolubojovníkov sa ukrýval v lesoch, naďalej bojoval proti Nemcom a prebíjal sa k frontovej línii. V októbri 1941 vstúpil do prieskumnej skupiny, ktorá pôsobila v Žitomírskej oblasti. V júni 1942 vstúpil do partizánskeho oddielu „Prvý Volynský“ a stal sa guľometčíkom. Vo februári 1943 Kvitinskij vstúpil do partizánskeho oddielu A. M. Hrabčaka. V ňom pôsobil ako veliteľ diverznej skupiny, ktorá operovala v priestore Korosteň – Šepetovka – Novohrad Volynskij v Žitomírskej oblasti. V rozkaze Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia bol v júni 1944 sformovaný desantný partizánsky oddiel, ktorého veliteľom sa stal kapitán V. A. Kvitinskij. 28. júna 1944 bol tento 23-členný oddiel vysadený v priestore Čierna Hora na západnej Ukrajine. Odtiaľ prešiel 9. augusta 1944 pri Šarbove na územie Slovenska. Neskôr sa tento oddiel rozrástol na partizánsku brigádu s názvom Osobitná partizánska brigáda Klementa Gottwalda. Od septembra 1944 do januára 1945 vykonávali príslušníci tejto partizánskej brigády diverznú činnosť aj v priestore Spišská Belá – Kežmarok – Poprad – Liptovská Teplička. Bojové akcie zakončili 2. februára 1945 pri Heľpe. 2. mája 1945 bol V. A. Kvitinskému udelený titul Hrdina ZSSR. Po skončení vojny pôsobil v Kyjeve ako pracovník oblastného domu dôstojníkov Sovietskej armády a neskôr ako vedúci oddelenia Ukrajinskej spoločnosti ochrany historických a kultúrnych pamiatok. Zomrel 30. novembra 1995 v Kyjeve, kde je aj pochovaný.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

2 x Rad Lenina

Rad Červenej hviezdy

Rad Vlasteneckej vojny I. stupňa

Rad SNP  I. triedy

Rad Za slobodu ČSR

Československý vojnový kríž 1939

Medaila Zlatá hviezda Hrdinu ZSSR

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

a mnoho ďalších

 

 


 

 

 

Jevgenij Pavlovič Voľanskij

 

  Narodil sa 25. mája 1921 v Odese. Jeho pôvodné meno bolo Chaim Korencvit (bol židovského pôvodu). Do Červenej armády vstúpil na jeseň 1939. Do mája 1941 absolvoval rôzne veliteľské kurzy. V hodnosti mladší poručík sa stal veliteľom streleckej čaty. 22. júna 1941 sa od prvých chvíľ napadnutia Sovietskeho zväzu so svojimi vojakmi ihneď zapojil do obranných bojov. Počas niekoľkých mesiacov bojoval v priestore pod Smolenskom. Pluk, v ktorom slúžil Voľanskij obkľúčili nemecké jednotky. So zbytkami svojej čaty sa ale s nemeckého obkľúčenia prebil. Zostalo mu iba 16 vojakov, s ktorými sa ukryl v smolenských lesoch. Tu po dobu 2 mesiacov vykonávali diverznú činnosť. V decembri 1941 sa stal náčelníkom rozviedky partizánskeho pluku neskôr partizánskej divízie plukovníka Jakova Meľnika. Od apríla 1942 plnil zvláštne úlohy v oblasti Vitebsk – Smolensk – Minsk – Rovno – Tarnopol. Vedel dobre po nemecky, preto bol nasadený na nemecký štáb, kde sa vydával za  SS – Sturmbannführera. Na rozkaz Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia bol v lete 1944 menovaný za náčelníka štábu 15 – člennej organizátorskej partizánskej skupiny Ladislava Kalinu, ktorá odletela z Kyjeva. Vysadená bola v noci z 5. na 6. augusta 1944 na Latiborskej holi a utvorila základ partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. 9. septembra 1944 bol Voľanskij vymenovaný za jej veliteľa. Oddiely partizánskej brigády Za slobodu Slovanov pôsobili aj v priestore Poprad – Vysoké Tatry – Kežmarok. Začiatkom februára 1945 sa brigáda kapitána Voľanského spojila s vojskami 4. ukrajinského frontu. V máji 1945 bol kapitán Voľanskij zo zdravotných dôvodov uvoľnený z armády. Potom v Odese dokončil Inštitút ľahkého priemyslu, ktorý začal študovať ešte pred vojnou. Do roku 1979 pracoval ako hlavný inžinier výrobno – reklamného kombinátu v Kyjeve. Zomrel v januári 1988 v Kyjeve.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

3 x Rad Červenej zástavy

Rad Červenej hviezdy

Rad Vlasteneckej vojny II. stupňa

Rad SNP I. triedy

Československý vojnový kríž 1939

a mnoho ďalších československých a sovietskych radov a vyznamenaní

 


 

 

 

Ján Katrušin

 

  Narodil sa 25. marca 1919 v obci Choča. Po skončení 8. triedy ľudovej školy pracoval ako roľník. 1. októbra 1939 bol zaradený do brannej moci. 10. januára 1940 nastúpil k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Pešiemu pluku 5. Do 11. marca 1940 konal základný výcvik pri 6. rote. 12. februára 1940 bol premiestnený k Pešiemu pluku 2 v Trenčíne, kde do júna 1941 konal výcvik ako ženista. 28. novembra 1941 bol odoslaný na východný front. Pionierský prápor 11, v ktorom bol zaradený, vykonával najmä opravy a stavby mostov a železníc. 24. apríla 1943 pri bieloruskom meste Kalinoviči prešiel k bieloruským partizánom, s ktorými bojoval do 6. decembra 1943. Dňa 6. decembra 1943 bol odoslaný do zajateckého tábora č. 27 v Krasnogorsku. 10. februára 1944 sa dobrovoľne prihlásil do čs. vojenskej jednotky v ZSSR. 11. februára 1944 sa v Jefremove zúčastnil odvodu, kde bol zaradený k 2. čs. paradesantnej brigáde. Zúčastnil sa parašutistického výcviku a absolvoval niekoľko cvičných zoskokov. 1. júna 1944 bol povýšený na slobodníka. Po absolvovaní ďalšieho výcviku bol v júli 1944 vybraný a zaradený do partizánskej školy vo Sviatošine pri Kyjeve. V škole, ktorú zriadil Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve, sa začal výcvik partizánskych organizátorov. V škole absolvoval špeciálny výcvik, ktorý bol zameraný na boj v tyle nepriateľa. 2. augusta 1944 bol zaradený do 8-člennej výsadkovej skupiny ako míner. Skupina bola vysadená v noci zo 6. na 7. augusta 1944 na Latiborskej holi. 27. augusta 1944 sa ako veliteľ 1. roty partizánskeho oddielu Jánošík zúčastnil obsadenia Ružomberka. 30. augusta 1944 sa jeho rota zúčastnila obsadenia Banskej Bystrice. 3. septembra 1944 sa so svojim oddielom presunul do Bujakova, kde sa nachádzal štáb brigády Jánošík a výcvikové stredisko brigády. V dňoch 5. a 6. septembra 1944 sa zúčastnil bojov o Telgárt. 11. septembra 1944 sa s 1. oddielom presunul do priestoru Mlynky, kde pôsobil do 20. októbra 1944. Po presune k Pohorelej operoval jeho oddiel v tomto priestore od 25. októbra do 2. novembra 1944. Od 2. novembra do konca decembra 1944 pôsobil s oddielom v priestore Liptovská Teplička. Do konca januára 1945 oddiel pod velením npor. Katrušina operoval v priestore Pohorelá – Bacúch. 31. januára 1945 sa 1. oddiel v Bacúchu spojil s rumunskými a neskôr so sovietskymi jednotkami. 7. februára 1945 sa na čele 1. oddielu stiahol späť do Liptovskej Tepličky a odtiaľ sa presunul do Popradu, kde bol 1. oddiel partizánskej brigády Jánošík 10. februára 1945 rozpustený. 27. februára 1945 bol prepustený do pomeru mimo činnú službu. 25. augusta 1945 bol povýšený na rotmajstra pechoty v zálohe. Po skončení vojny pracoval ako člen JRD, neskôr ako robotník v Zlatých Moravciach. 25. marca 1950 bol povýšený na podporučíka pechoty v zálohe a 22. októbra 1956 na poručíka v zálohe. V rokoch 1947 a 1955 vykonal pravidelné vojenské cvičenie. 19. augusta 1963 bol povýšený na nadporučíka v zálohe. 29. augusta 1969 bol povýšený na kapitána v zálohe. Zomrel 17. februára 1996.             

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Československý vojnový kríž 1939

Rad Červenej hviezdy

Kríž Za vernosť 1939-1945

Pamätná medaila M. R. Štefánika 2. stupňa

Pamätná medaila SNP

Medaila maršala Žukova

Medaila zaslúžilý bojovník proti fašizmu

Odznak Pre pilotov za ukončenie para výcviku 1965-1992

Rad Veľkej vlasteneckej vojny II. stupňa

Československá pamätná medaila so štítkom ZSSR

Odznak Československý partizán

Rad SNP  I. triedy

a mnoho ďalších

 


 

 

 

Vafa Mustafovič Achmadulin

 

  Narodil sa 22. februára 1922 v dedine Sulejmanovo v Baškírskej republike. Lemez-Tamskú strednú školu ukončil s vyznamenaním. Od roku 1939 do roku 1940 pôsobil ako pracovník školstva. V roku 1940 bol povolaný do Červenej armády. Nadriadení ho chceli poslať študovať na vojenské učilište, no Achmadulin netúžil po vojenskej kariére. Nakoniec sa stal poslucháčom plukovnej školy telefonistov. Vo funkcii staršieho telefonistu ho na Ukrajine zastihlo napadnutie ZSSR nacistickým Nemeckom a začiatok Veľkej vlasteneckej vojny. Ťažko sa mu ako nováčikovi slúžili prvé dni na fronte. Zo začiatku museli stále ustupovať a dvakrát sa prebíjali z obkľúčenia. Po rozpade jeho jednotky sa sovietski vojaci ukrývali v okolitých lesoch. Tí, ktorí nepadli do zajatia sa postupne pridávali k partizánom. Aj Vafa Achmadulin sa neskôr stal príslušníkom partizánskeho oddielu Smrť fašizmu. V oddiele pôsobil ako pomocník veliteľa hospodárskej čaty. Zároveň často pôsobil aj v rozviedke a plnil služobné príkazy. Na jeseň 1943 bol vyslaný na Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia. Tam absolvoval špeciálny kurz prieskumníkov. Aj keď sa nikdy nechcel stať vojenským veliteľom, vymenovali ho za veliteľa partizánskeho oddielu. Po skončení 6-mesačnej školy bol zaradený do skupiny prieskumníkov, ktorá bola v noci z 5. na 6. augusta 1944 vysadená na Slovensku. Spolu s Achmadulinom bolo v tejto skupine ďalších 14 prieskumníkov. Po vysadení a spojení s domácimi antifašistami začiatkom septembra 1944 vznikol v obci Valaská partizánsky oddiel Vysoké Tatry. Za veliteľa bol vymenovaný por. Achmadulin. Následne sa oddiel presunul do oblasti Vysokých Tatier, kde pôsobil až do oslobodenia. Dňa 2. februára 1945 sa jeho oddiel pri Liptovskom Hrádku spojil s jednotkami 1. československého armádneho zboru. Do skončenia 2. svetovej vojny pôsobil ako zástupca náčelníka ROVD Užhorodskej oblasti Ukrajiny. V roku 1945 bol demobilizovaný. Od roku 1946 do roku 1949 pôsobil ako učiteľ na Kurgatovskej sedemročnej škole. Od roku 1949 do roku 1951 pôsobil ako riaditeľ Abdrachimovskej sedemročnej školy. Do roku 1964 pôsobil ako pedagóg na ďalších rôznych školách. Od roku 1964 do roku 1984 pôsobil ako učiteľ ruského jazyka a literatúry, a ako riaditeľ Lemez-Tamskej strednej školy Mečetlinského rajóna Baškírskej republiky. Pri výročiach SNP niekoľkokrát navštívil aj Československo. Zomrel 16. novembra 1998 v Ufe.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania

Rad Vlasteneckej vojny I. stupňa

Rad Vlasteneckej vojny II. stupňa

Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Pamätná medaila k 20. výročiu SNP

Odznak Československý partizán

a mnohé ďalšie

 


 

 

 

Peter Boršč

 

  Narodil sa 16. júla 1921 vo Vyšnom Svidníku. Pracoval ako stavebný robotník. 1. októbra 1941 bol zaradený do brannej moci. Prezentovaný bol k Pešiemu pluku 6 v Trebišove. Bol povýšený na slobodníka a od novembra 1941 ako frekventant absolvoval spojovací kurz pri Pešom pluku 6 v Prešove. Od konca novembra 1941 do mája 1942 bol frekventantom rádiotelegrafického kurzu v Turčianskom Sv. Martine. Od mája 1942 do novembra 1942 absolvoval Vojenskú akadémiu v Bratislave. V novembri 1942 bol odoslaný na východný front, kde v priestore Jeľsk – Ptič pôsobil ako rádiotelegrafista záložnej divízie. Po nadviazaní radiotelegrafického styku so sovietskymi partizánmi prešiel dňa 20.  júna 1943 na ich stranu. Bojoval v oddiele generála Kovpaka v Bielorusku. 16. februára 1944 sa prihlásil k československej jednotke v Jefremove, kde bol zaradený do československej brannej moci v ZSSR. Tu do apríla 1944 absolovoval paradesantný kurz a bol povýšený na desiatnika. Od apríla do júla 1944 bol veliteľom spojovacieho družstva spojovacej roty 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády. Absolvoval výcvik v škole Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia vo Sviatošine. Od júla do augusta 1944 absolvoval politicko – diverzný kurz v Kyjeve. V noci z 5. na 6. augusta 1944 bol vysadený ako člen partizánskej organizátorskej skupiny na Latiborskej holi v Nízkych Tatrách. V partizánskej brigáde Za slobodu Slovanov pôsobil ako politický komisár oddielu Smrť fašizmu. 15. augusta 1944 bol povýšený na čatára. Dňa 29. augusta 1944 sa zapojil do Slovenského národného povstania. Zúčastnil sa prvých povstaleckých bojov pri Kežmarku. Následne sa so svojim oddielom zúčastnil obranných bojov v priestore Poprad – Batizovce – Starý Smokovec. 7. septembra 1944 sa zúčastnil obrany Vysokých Tatier. Po potlačení Povstania sa jeho oddiel presunul na Pohronie, neskôr do priestoru Čierna Lehota. Vo funkcii politického komisára oddielu zotrval až do marca 1945. Od marca do mája 1945 bol zástupcom pohotovostného oddielu ZNB v Košiciach. 17. apríla 1945 mu bola priznaná hodnosť podporučíka pechoty v zálohe. 18. apríla 1945 bol prezentovaný k činnej vojenskej službe v Košiciach. Od mája do októbra 1945 sa ako veliteľ spojovacej čaty zúčastnil na akciách proti Banderovcom na východnom Slovensku. Od októbra 1945 do mája 1946 pôsobil ako veliteľ roty Pešieho pluku 32 v Košiciach. 4. mája 1946 bol prepustený do pomeru mimo činnej služby. Od 2. augusta do 27. augusta 1948 vykonal vojenské cvičenie dôstojníkov. 

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Československá vojenská pamätná medaila so štítkom ZSSR

Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Rad SNP I. triedy

Pamätná medaila SNP

Sovietska medaila Partizán Veľkej vlasteneckej vojny I. stupňa

Odznak Československého partizána   

 


 

 

 

Ondrej Spusta

 

  Narodil sa 11. decembra 1915 v Gajaroch. Do októbra 1937 pracoval ako robotník v rodnej obci. 1. októbra 1937 bol prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Pešiemu pluku 39. Od 17. augusta do 30. septembra 1939 sa s Peším plukom 4 ako zástupca veliteľa spojovacej čaty zúčastnil poľného ťaženia proti Poľsku. Po skončení základnej vojenskej služby bol 1. novembra 1939 prijatý do dobrovoľnej činnej služby na dobu 2 roky. 31. januára 1940 bol prevedený ako čatár do prezenčnej vojenskej služby. 27. marca 1941 ho preradili k Pracovnému zboru NO a zaradili k 3. pracovnému práporu. 30. apríla 1943 bol preložený do skupiny rotmajstrov Pracovného zboru NO. 31. januára 1944 bol premiestnený k Pracovnému práporu 1 v Pezinku. 4. augusta 1944 opustil svoju jednotku (poľný prápor v Harmanci) a zapojil sa do príprav ozbrojeného povstania. Stal sa príslušníkom partizánskej brigády Jánošík. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa dňa 2. septembra 1944 zúčastnil bojov na úseku Kvetnica – Hranovnica ako veliteľ oddielu. Partizánsky oddiel, ktorému velil dorazil do tohto priestoru ako posila vyslaná povstaleckým velením z Brezna. Následne sa v ďalších dňoch zúčastnil bojov o Telgárt. Dňa 7. septembra 1944 bol ranený do pravej ruky a liečený v Podbrezovej. Do októbra 1944 pôsobil ako veliteľ výcvikového strediska partizánskej brigády Jánošík. V októbri 1944 sa stal veliteľom 5. oddielu partizánskej brigády Jánošík. 7. decembra 1944 ho v Kameňanoch zajali maďarskí vojaci. 1. augusta 1947 bol povolaný do činnej vojenskej služby k 1. rote Pešieho pluku 39. Dňa 1. januára 1950 bol z činnej vojenskej služby preložený do zálohy. Od roku 1950 pracoval ako úradník, stavebný technik a ako agronóm. Zomrel 3. augusta 1974 v Bratislave.  

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Pamätná medaila Za obranu Slovenska v marci 1939

Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Rad SNP  I. triedy

 


 

 

 

Ján Daňo 

 

  Narodil sa 26. marca 1918 v Kereštveji (v súčasnosti Okružná, okres Prešov). 1. októbra 1937 bol prezentovaný k vykonaniu základnej prezenčnej služby k Pešiemu pluku 37 v Levoči. Bol mu priznaný charakter ašpiranta. Od októbra 1937 do apríla 1938 bol frekventantom Školy na dôstojníkov pechoty v zálohe v Levoči. Od apríla do decembra 1938 bol veliteľom družstva a zástupcom veliteľa čaty Pešieho pluku 16. Od decembra 1938 do marca 1939 bol veliteľom družstva a zástupcom veliteľa čaty Pešieho pluku 45. Od marca do septembra 1939 bol výkonným rotmajstrom a účtovníkom  roty Pešieho pluku 2 v Prešove. 1. septembra 1939 bol vymenovaný za poručíka pechoty. 1. októbra 1939 bol preložený do I. zálohy a pridržaný k mimoriadnemu cvičeniu v zbrani. Od septembra 1939 do februára 1940 pôsobil ako veliteľ strážneho oddielu Pešieho pluku 2 v Gelnici. Od februára 1940 do júna 1941 bol veliteľom roty Pešieho pluku 6 v Prešove a Sabinove. Dňa 30. júna 1941 bol odoslaný na východný front proti Sovietskemu zväzu. Na východnom fronte pôsobil vo funkcii veliteľa roty Pešieho pluku 6 iba mesiac, do júla 1941. Potom sa vrátil späť na Slovensko. Do marca 1942 bol veliteľom roty Pešieho pluku 2 v Trenčíne. V marci 1942 bol znovu odoslaný na východný front. Od 15. marca do 24. decembra 1942 bol veliteľom  roty 20. pešieho pluku a neskôr čaty 21. pešieho pluku v oblasti Kaukazu a na rieke Mius. 1. júla 1942 bol povýšený na nadporučíka pechoty. V decembri 1942 sa vrátil na Slovensko a do apríla 1944 bol veliteľom roty Pešieho pluku 5 v Levoči. V marci 1943 sa zapojil do ilegálneho protifašistického hnutia. Ako spojka Komunistickej strany Slovenska v Miroli zásoboval zbraňami a strelivom partizánsky zväzok Čapajev. Od 1. mája do 27. augusta 1944 pôsobil ako veliteľ I. práporu Pešieho pluku 5 v Levoči. 28. augusta 1944 zbehol aj s práporom od svojej jednotky a pridal sa k partizánom. Najskôr bol veliteľom 14. partizánskej brigády partizánskeho zväzku Stalin, neskôr veliteľom 4. diverznej roty partizánskej brigády Klement Gottwald.  Partizáni 4. diverznej roty pod velením npor. Daňa operovali v priestore Poprad – Liptovský Mikuláš – Brezno až do začiatku februára 1945. Dňa 10. februára 1945 bol v Poprade zaradený do čs. brannej moci a vtelený k 1. čs. armádnemu zboru. 1. marca 1945 bol premiestnený k štábnej rote 1. čs. náhradného pluku. 7. marca 1945 bol povýšený na kapitána pechoty. 23. apríla 1945 bol premiestnený k štábnej rote Ministerstva národnej obrany. 25. mája 1945 bol pridelený na Hlavnú správu vojenského obranného spravodajstva pri MNO. 21. júla 1945 bol povýšený na štábneho kapitána. 31. augusta 1945 bol premiestnený k Veliteľstvu 4 oblasti. Od septembra 1945 do októbra 1946 bol prednostom 3. oddelenia vojenského obranného spravodajstva Veliteľstva 4 oblasti v Bratislave. Od októbra 1946 do marca 1949 bol frekventantom Vysokého vojenského učilišťa v Prahe. 6. februára 1947 bol povýšený na majora pechoty. Od marca 1949 do apríla 1950 bol frekventantom Vysokej školy pechoty v Solnecnogorsku v ZSSR. Od apríla do septembra 1950 bol profesorom I. kategórie Pechotného učilišťa taktickej skupiny v Miloviciach. Od septembra 1950 do júna 1952 bol veliteľom kurzu veliteľov plukov Pechotného učilišťa Bruntál. 25.  februára 1951 bol povýšený na podplukovníka. Od júna do októbra 1952 pôsobil ako mladší učiteľ katedry všeobecnej taktiky Vojenskej akadémie v Prahe. Od októbra 1952 do septembra 1953 bol učiteľom katedry všeobecnej taktiky a operačného umenia Vojenskej akadémie Praha. V októbri 1953 bol preradený do zálohy. Následne pracoval ako hospodársky pracovník. Zomrel 23. mája 1980 v Prešove.

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

2x Československý vojnový kríž 1939

Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom

Medaila Za zásluhy I. stupňa

Rad Slovenského národného povstania  I. triedy

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

a ďalšie

 


 

 

 

Emil Krzystek

 

 Narodil sa 5. marca 1908 v Stanislaviciach, časť Českého Těšína. Po skončení obecnej školy navštevoval strojnú priemyslovku v Českom Těšíne. 15. marca 1930 bol prezentovaný k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby. Do 31. marca 1931 vykonal základný výcvik jednotlivca a stal sa veliteľom ženijnej čaty. Absolvoval Školu na dôstojníkov ženijného vojska v zálohe v Litoměřiciach. 1. júla 1930 bol povýšený na slobodníka, 1. januára 1931 na desiatnika a 16. marca 1931 na čatára. 30. apríla 1931 mu bol priznaný charakter „s dôstojníckou skúškou“. 15. septembra 1931 bol prepustený z činnej služby a preložený do I. zálohy. 1. decembra 1931 bol menovaný na poručíka technickej a zbrojnej služby. Prezentovaný bol k Zbrojnému technickému úradu v Brne. V roku 1933 odišiel na Slovensko, kde sa neskôr aj oženil. V marci 1939 pôsobil ako posledný vojenský dozorca pre výrobu zbrojného materiálu v Scholtzovej továrni v Matejovciach pri Poprade. Továreň bola dôležitým dodávateľom oceľových prilbíc, poľných fliaš a ďalších súčastí výstroja pre československú armádu. 1. januára 1940 bol preložený do výslužby. Následne pracoval v Podbrezovských železiarňach v Podbrezovej. V auguste 1944 sa stal príslušníkom partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. 28. augusta 1944 sa ako veliteľ oddielu partizánskej brigády Za slobodu Slovanov, ktorý mal 100 partizánov, zúčastnil oslobodenia Liptovského Mikuláša. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa jeho oddiel zúčastnil oslobodenia Liptovského Hrádku, Svitu a Popradu. V dňoch 30. a 31. augusta 1944 sa ako veliteľ čaty partizánskej brigády Za slobodu Slovanov zúčastnil bojov o Kežmarok. Začiatkom septembra 1944 sa zúčastnil obranných povstaleckých bojov v priestore Poprad – Svit – Štrba. Od polovice septembra 1944 bol veliteľom 2. pohronsko-liptovského oddielu partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. Od 5. do 15. októbra 1944 bol veliteľom oddielu Železnô tej istej partizánskej brigády. 15. októbra 1944 sa por. Krzystek stal komisárom partizánskeho oddielu Pobeda.

   Po skončení vojny pracoval na MNO v Prahe. Počeštil si svoje pôvodné poľské priezvisko Krzystek na Křístek. Od 10. mája do 30. septembra 1945 bol pridelený k veliteľstvu 4. ukrajinského frontu v Kyjeve. 1. augusta 1945 bol povýšený na nadporučíka, 17. novembra 1945 na štábneho kapitána a 6. februára 1947 na majora technickej a zbrojnej služby. 31. marca 1947 bol z ďalšej činnej služby prepustený. 1. marca 1948 sa stal dôstojníkom z povolania  a do 30. júla 1949 bol riaditeľom prevádzky 25. zbrojnice. Od 31. júla 1949 do 30. júna 1950 bol dielenským dôstojníkom pre opravy tankov 1. automobilovej zbrojnice. 1. júla 1950 nastúpil na Tankové učilište vo Vyškove, kde pôsobil  do 30. septembra 1951. Dňa 30. septembra 1951 sa stal veliteľom tankovej strelnice Vojenského výcvikového priestoru Mimoň. 30. apríla 1953 bol prepustený z činnej služby do zálohy. Od roku 1953 do roku 1969 pôsobil ako konštruktér v Uničovských strojárňach v Uničove. V roku 1969 odišiel do dôchodku, no vo svojej činnosti pôsobil aj naďalej – vyučoval na učilišti Uničovských strojárni. V roku 1991 bol rehabilitovaný a povýšený do hodnosti plukovníka. Zomrel 4. augusta 1994.  

 

Boli mu udelené medaily a vyznamenania:

Československý vojnový kríž 1939

Rad SNP  I. triedy

Sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom

Pamätná medaila II. národného odboja

Československá Jánošíkova medaila

a ďalšie 

 


 

Ďalej pripravujem:

   

Karel Bedrna, Jozef Veteška, Alexander Kováč,

Břetislav Chrastina, František Ondra, Ján Husovský, 

Miloš Chrapčiak, Juraj Pinčák, Cyril Azor, Andrej Gbúr, Peter Gašparovič,

Zdeněk Stav, Ladislav Kalina, Piotr Alexejevič Veličko,

 Ivan Vasilievič Vasiliev a Peter Grigorjevič Akulov 

 


 

Použité zdroje

- Vojenský archív - centrálna registratúra Trnava -

- Vojenský historický archív Bratislava -

- Vojenský historický archív Praha -

- Archív Obecného úradu Brníčko -

- Slovenský biografický slovník. Martin: Matica Slovenská, 1986-1994. -

- Vojenské osobnosti československého odboje 1939-1945. Praha: Vojenský historický archív Praha, 2005. -

- UHRIN, Marián: Pluk útočnej vozby 1944. Banská Bystrica: Múzeum SNP, 2012. -

- LEHAR, Vojtěch: Měl jsem být zastřelen. Cheb: Svět křídel, 1994. -

- STEINER, Arnošt - DREBOTA, Jindřich: Za cenu života. Praha: Naše vojsko, 1981. -

- CENEK, Edvard: 75000 km za svobodou. Ostrava-Praha: Josef Lukasík, 1947. -

- CENEK, Edvard: Velel jsem černochum. Praha: Toužimský a Moravec, 1947. -

- SELNER, Jaroslav - CINGER, František: Generál z rodu rebelu. Mnichovice: BVD, 2007. -

 

Súkromné archívy rodín:

- Šandríkovej, Vráblovej, Achimskej, Hudecovej, Lokšovej, Bojkovej, Bednarčíkovej, Noščákovej,  Leštachovej,

Černickej, Jehlárovej, Šimonovej, Katrušinovej, Kiskovej, Krzystekovej a Fillovej -

- Súkromný archív Ing. Ludvíka Engela -

- Súkromný archív MUDr. Drahomíry Machovej -

- Súkromný archív Mgr. Věry Millerovej -

- Súkromný archív genmjr. v. v. Ing. Svetozára Naďoviča -

 

TOPlist