Založiť webovú stránku alebo eShop
aktualizované: 09.09.2017 16:38:12 

VYSOKÉ  TATRY  1944 - 1945

SNP pod Vysokými Tatrami
 

Slovenské národné povstanie pod Vysokými Tatrami

Priebeh SNP v okresoch Poprad a Kežmarok deň po dni,

od príprav až po potlačenie Povstania.

 

 

Prípravy

  Už v roku 1943 sa v Poprade začala rozvíjať ilegálna činnosť. V lete 1943 bol v Poprade vytvorený ilegálny Revolučný okresný národný výbor (RONV). Pod jeho velením sa získavali finančné prostriedky, zbrane a výbušniny pre partizánov. V jeseni 1943 sa Oskár Jeleň, ktorý od roku 1942 pôsobil v Poprade, stal spolupracovníkom V. ilegálneho ústredného vedenia KSS. Postupne okolo seba sústredil ilegálnu skupinu, z ktorej sa postupne formoval RONV. Jeho členmi sa stali – Ján Kotoč, Pavol Šimon, Ján Kováč, Ján Kmeť, Štefan Pavan a Matej Olšavský. Členovia RONV postupne nadväzovali styky s ďalšími antifašistickými skupinami, napr. vo Veľkej, Kežmarku a Spišskej Sobote. Hlavnou úlohou bolo nadviazanie úzkych kontaktov s dôstojníkmi miestnej posádky a príslušníkmi žandárskej stanice. Zásluhou týchto stykov sa podarilo vyslobodiť sovietskych utečencov z koncentračných táborov, ktorí sa nachádzali vo väznici Okresného úradu v Poprade. Viacerým boli zaobstarané falošné legitimácie, šaty, bola im poskytnutá zdravotná pomoc a boli prepravení do Liptova a Šariša, kde sa vytvárali partizánske skupiny. Koncom júla 1944, keď už boli prípravy na Povstanie v plnom prúde, ilegálne Vojenské ústredie spolu so Slovenskou národnou radou určilo za veliteľa povstaleckých akcií v Poprade pplk. Jána Noščáka, veliteľa miestnej posádky.

     

Vojenská posádka, ktorá sa v auguste 1944 nachádzala v Poprade:

  V auguste 1944 sa v Poprade nachádzal Peší prápor II (rámcový) Pešieho pluku 5. Veliteľstvo Pešieho pluku 5 sa nachádzalo v Levoči. Koncom augusta 1944 mala levočská posádka – Náhradný prápor Pešieho pluku 5 okolo 500 mužov a bola najsilnejšou vojenskou posádkou na Spiši. Prápory Pešieho pluku 5, ktoré boli umiestnené v Spišskej Novej Vsi a Poprade (pešie prápory I a II) boli rámcové, a mali dokopy okolo 200 mužov. Ďalej sa v Poprade nachádzali letecké kasárne, letisko, armádny sklad PHM, proviantný a muničný sklad. V Kežmarku sa nachádzal Náhradný oddiel Delostreleckého pluku 12, ktorý mal okolo 160 mužov, ale do Povstania sa nezapojil.

 

Vojenská posádka Poprad

 

Posádkové veliteľstvo

Veliteľ: pplk. pech. Ján Noščák

 

Kasárne Pod Gerlachom Spišská Sobota

 

  • Peší prápor II/5 rámcový (veliteľ pplk. pech. Ján Noščák)

 

V počte okolo 100 mužov, po vyhlásenej mobilizácii sa ich počet dňa 30. augusta 1944 zvýšil na 165.

 

Letecké kasárne a letisko Poprad

 

Bombardovacia peruť III

  • Letka 41 (veliteľ npor. let. Jozef Gurský)
  • Letka 42 (rámcová)
  • Technická letka 5 (veliteľ stot. let. Ján Pecha)   

     

V leteckých kasárňach a na letisku sa nachádzalo spolu okolo 160 mužov.

 

Proviantný sklad 2 Stráže

Veliteľ: mjr. hosp. Karol Bartoň

 

V sklade bol umiestnený intendančný a proviantný materiál, posádku tvorilo okolo 60 mužov.

 

Zbrojnica II Kvetnica

Veliteľ: stot. zbroj. Ján Lehotský

 

  V muničnom sklade sa v auguste 1944 nachádzalo 373 pušiek, 5 766 pištolí, 181 ťažkých guľometov, 632 ľahkých guľometov, 40 327 398 ks puškového a guľometného streliva, 48 178 ks pištoľového streliva, 112 159 ks ručných granátov, 3 458 ks mínometných granátov, okolo 57 000 ks streliva do kanónov a húfnic rôzneho kalibru a niekoľko sto ks leteckých bômb. Posádku tvorilo okolo 50 mužov.

 

Sklad automobilových PHM Poprad

   

    

  V Poprade sa koncom augusta 1944 nachádzalo spolu okolo 370 mužov (vojakov, rotmajstrov a poddôstojníkov, vrátane pilotov). Nie všetci sa však po vypuknutí Povstania doň zapojili. Mnohí dezertovali a vrátili sa k rodinám alebo sa ukrývali v lesoch. K povstalcom sa pridala len malá časť vojakov – z leteckých kasární asi 70 mužov, z kasární Pod Gerlachom asi 60 mužov, zo Zbrojnice asi 20 mužov a z Proviantného skladu okolo 30 mužov, spolu okolo 180 mužov. Po vyhlásení mobilizácie sa ich stav dňa 30. augusta 1944 zvýšil na približne 235 mužov v zbrani. 31. augusta 1944 sa na prístupoch do Popradu nachádzali predsunuté stráže v týchto počtoch – pri Kvetnici 45 vojakov, muničný sklad strážilo 12 vojakov, cestu smerom od Hozelca strážilo 25 vojakov, cestu smerom od Vysokých Tatier 13 vojakov a železničnú stanicu strážili 4 vojaci a 20 partizánov. Okolo 40 vojakov zostalo v kasárňach Pod Gerlachom spolu s dôstojníkmi a veliteľom popradskej posádky. Ostatní vojaci popradskej posádky sa zúčastnili útoku na Kežmarok.    

 

 

Priebeh udalostí v prvých dňoch Slovenského národného povstania pod Vysokými Tatrami

     

 

28. augusta 1944

  Predseda ilegálneho RONV v Poprade Ján Kotoč v ranných hodinách dňa 28. augusta 1944 zvolal najbližších spolupracovníkov, zainteresovaných do príprav Povstania, na poradu. Tá sa konala v budove Hlásnej a výstražnej služby na Hviezdoslavovej ulici č. 2. Na porade boli prítomní – Ján Kotoč, Pavol Šimon, pplk. Ján Noščák, mjr. Karol Bartoň, por. Juraj Pejko, stot. Ján Lehotský a des. Štefan Lohner. Prerokovali situáciu a rozhodli, že nemožno ďalej čakať na heslo z Banskej Bystrice. Na Spiši sa už vytvorili podmienky, aby sa celý Spiš mohol pripojiť k Povstaniu. Zhodnotili, že prv než sa Poprad pripojí k Povstaniu, treba zabezpečiť posilu zo strany partizánov. Pomoc bola prisľúbená z Ružomberka i Liptovského Mikuláša. Tam boli vyslaní niektorí členovia RONV, aby priviedli posily. Do Ružomberka odcestoval Ján Kmeť a Štefan Pavan, do Liptovského Mikuláša Ján Kotoč a por. Juraj Pejko. V Ružomberku sa konala porada delegátov z troch okresov, medzi nimi aj popradského. Na nej sa rozhodlo vyslať na pomoc Popradu dve čaty partizánov z partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. Jednotky v Liptovskom Mikuláši začali organizovať stot. Jozef Vražda, npor. Michal Husár a stot. Anton Takáč z vojakov mikulášskej posádky a dobrovoľníkov. Povstalecká posádka v Liptovskom Mikuláši neskôr vyslala do Popradu rotu vojakov. Ostatní členovia RONV v Poprade pripravovali vojenskú obranu mesta. Budovali zátarasy a prekážky na cestách, odkiaľ očakávali útok Nemcov, starali sa o zásobovanie a vojenský materiál. Veliteľ žandárskej stanice v Poprade vrchný strážmajster Ján Leštach prisľúbil pomoc a vyhlásil, že všetci žandári v meste sa pridajú k Povstaniu, čo sa neskôr aj stalo.

 

 

29. augusta 1944

  Povstaleckí vojaci a partizáni, ktorí sa presúvali do Popradu od Liptovského Mikuláša, boli cestou nadšene vítaní a pozdravovaní v Štrbe, Lučivnej a vo Svite. Do Popradu dorazili 29. augusta 1944 v popoludňajších hodinách a bez prekážok sa dostali do kasární Pod Gerlachom. Ich príchod zaktivizoval vojakov miestnej posádky a najmä tých, ktorí váhali pripojiť sa k povstalcom. V Poprade prevzal moc Revolučný okresný národný výbor do vlastných rúk aj za pomoci partizánov brigády Za slobodu Slovanov a povstaleckých jednotiek z Liptovského Mikuláša. Rozhlasom bola vydaná výzva k všeobecnej mobilizácii mužov. RONV v Poprade sa usiloval o rozšírenie Povstania do celej podtatranskej oblasti. V kasárňach Pod Gerlachom  bola nejasná situácia. Časť dôstojníkov čakala na rozkazy z vyšších veliteľstiev a druhá časť otvorene vystupovala proti Povstaniu. Partizáni vyslali do kasární parlamentárov na čele s komisárom partizánskeho oddielu Jaroslavom Šolcom. Medzi vojakmi a dôstojníkmi dosiahli agitátori pochopenie, čo bol určitý úspech. Ešte v ten deň sa k povstalcom pridalo mužstvo Proviantného skladu 2. v Strážach na čele s mjr. Bartoňom a 10 príslušníkov žandárskej stanice v Poprade s veliteľom Jánom Leštachom. Podvečer došiel do Popradu aj oddiel partizánov z partizánskej brigády Jánošík. Bol to oddiel vytvorený narýchlo, ktorému velil des. Jozef Veteška. Príchod posíl do Popradu zmobilizoval aj miestnych Nemcov. Tí sa pokúsili za pomoci jednotiek Heimatschutzu z Kežmarku zaútočiť na povstalcov. Okolo 21. hodiny začali zo smeru od kúpaliska v Poprade ostreľovať nádvorie kasární Pod Gerlachom. Po krátkom boji partizáni v spolupráci s povstaleckými vojakmi odpor zdolali a kúpalisko obsadili. V nočných hodinách partizáni oddielu des. Vetešku zadržali za Spišskou Sobotou tri nákladné autá, ktoré prepravovali muníciu z muničného skladu v Kvetnici do kasární v Kežmarku.

 

Príslušníci žandárskej stanice v Poprade, ktorí sa zapojili do SNP:

 

vrchný strážmajster Ján Leštach – veliteľ

práporčík Štefan Matuščín

strážmajster Jozef Olejník

strážmajster Mikuláš Baran

strážmajster Jozef Balucha

strážmajster Ján Devečka

strážmajster Rudolf Hartl

strážmajster Štefan Hoza

strážmajster Vincent Brodňan

strážmajster Štefan Vranka

strážmajster Jozef Holko

 

 

Nemecké obranné postavenie pred útokom povstalcov medzi Huncovcami a Kežmarkom 30. augusta 1944

(v pozadí Malý Slavkov)

                 

             

30. augusta 1944

  Na nádvorí kasární Pod Gerlachom nastupujú už od rána dobrovoľníci z Popradu a okolia, ktorí sem prišli na základe vyhlásenej mobilizácie. Po preverení im boli rozdané zbrane a výstroj. Partizáni oddielu Sláva z partizánskej brigády Za slobodu Slovanov sa presunuli do Levoče, kde sa mali spojiť s levočskou posádkou. Medzitým dorazila do Levoče aj rota ľahkých tankov, ktorej velil npor. Ján Achimský. Tanky boli vyslané z Východoslovenskej armády v Prešove na potlačenie povstania na strednom Slovensku, no v Levoči sa pridali k miestnej posádke. Do Popradu dorazili ďalšie posily z Liptova a popoludní aj vojaci levočskej posádky na dvoch nákladných autách. Povstanie v Poprade sa tak začalo. Aby sa ďalší postup usmernil podľa vopred dohovoreného plánu, tak sa na porade vedúcich organizátorov Povstania v popradských  leteckých kasárňach ráno dňa 30. augusta 1944 rozdelili úlohy. Tu dal Ján Kotoč veliteľom jednotlivých skupín rozkazy, aby predbežne zaujali iba obranné postavenie na všetkých cestách, ktoré viedli  z mesta Poprad a nepodnikali žiadne akcie. Ján Kmeť prevzal funkciu politického vedenia. Podľa rozhodnutia správa mesta, pošty a železnice boli prevzaté za pomoci vojska. Miestny rozhlas bol vyhradený pre potreby RONV. Všetok propagačný fašistický materiál bol zhabaný a noviny Gardista, Slovák a ostatné boli stiahnuté z predajní. Pplk. Ján Noščák začal ihneď organizovať obranu mesta. Povstalci ovládli Poprad a všetky protipovstalecké nálady a zámery boli v zárodku likvidované. Nepodarilo sa im však zajať generála Malára, veliteľa východoslovenských divízií, ktorý prišiel do leteckých kasární v Poprade predpoludním 30. augusta 1944. Na nádvorí kasární si dal nastúpiť mužstvo a dôstojníkov a mal k ním krátky prejav, v ktorom ich odrádzal od pripojenia sa k povstalcom. Skupina partizánov pod velením komisára oddielu partizánskej brigády Za slobodu Slovanov Jaroslava Šolca, ktorý sa už vtedy nachádzal v Poprade, zasiahol neskoro. Generálovi Malárovi sa podarilo odletieť z popradského letiska. Všetci vojaci ho však neuposlúchli a pridali sa k povstalcom. Nerozhodnou sa však ukázala vojenská posádka v Kežmarku a k Povstaniu sa nepridala. Jej váhavosť tak umožnila miestnym Nemcom vyzbrojiť sa. Vytvorili sa oddiely Heimatschutzu (nemeckej domobrany), ktoré vyzbrojili takmer všetkých mužov nemeckej národnosti z Kežmarku a okolia. Vedenie Deutsche Partei na Hornom Spiši a vládny komisár Kežmarku  Mathias Nitsch požiadali o pomoc veliteľstvo nemeckých jednotiek v Poľsku.       

  V Poprade bol vypracovaný plán pomoci vojenskej posádke v Kežmarku. Tá sa dostala do nemeckého obkľúčenia. Plán počítal so sústredeným útokom vojakov a partizánov, ktorí sa nachádzali v Poprade, ako i s útokom vojakov Pešieho pluku 5 z Levoče. Útok sa pripravoval z troch strán. Z južnej strany mali zaútočiť partizáni, vedení  kpt. Takáčom, zo západu vojaci pod vedením stot. Vraždu a z východu mali zaútočiť vojaci levočskej posádky vedení stot. Naďom. Postup na Kežmarok začal 30. augusta 1944 v popoludňajších hodinách. Vyzbrojení povstaleckí vojaci a partizáni postupovali na mesto v smere Poprad – Matejovce – Huncovce a v smere Levoča – Ruskinovce – Ľubica. Okrem vojakov popradskej posádky boli v radoch povstalcov aj vojaci mikulášskej a levočskej posádky, partizáni z brigády Za slobodu Slovanov a Jánošík, mnohí dobrovoľníci z Popradu, Veľkej Lomnice, Svitu, Šváboviec, Ľubice a liptovských dedín. Okolo 16. hodiny narazili povstalci pri Huncovciach na odpor nemeckých jednotiek. Na ceste medzi Huncovcami a Kežmarkom zaútočili na  postupujúce povstalecké jednotky vyzbrojení Nemci z Huncoviec, Veľkej Lomnice a Mlynice. Povstalcov napadli zboku krížovou paľbou. Odpor bol ale rýchlo zdolaný. Za Huncovcami sa povstalci rozdelili. Pravé krídlo, ktoré viedol stot. Anton Takáč postupovalo ďalej na Kežmarok po hlavnej ceste. Ľavé krídlo, ktoré viedol stot. Jozef Vražda postupovalo po ľavom brehu rieky Poprad v smere od Malého Slavkova. Nemci spustili na povstalcov delostreleckú paľbu. Strieľali priamo z nádvoria kežmarských kasární, ktoré už medzitým obsadili. Povstalecké kanóny strieľali od Huncoviec a cielili hlavne na kasárne. Tie však zasiahnuté neboli. Jedna strela vybuchla aj v blízkosti cintorína v Malom Slavkove, odkiaľ strieľal nemecký guľomet. Povstalcom sa podarilo preniknúť iba na okraj Kežmarku. Súčasne sa ku Kežmarku v smere od Ľubice približovali aj vojaci levočskej posádky a partizáni pod velením stot. Milana Naďa. V Ľubici sa k nim pridalo asi 20 miestnych mužov a 5 žandárov ľubickej žandárskej stanice. Boj o Kežmarok trval v ten deň až do večerných hodín. 

 

 

31. augusta 1944

  Skoro ráno 31. augusta 1944 o 5.00 hod. začal ďalší útok povstalcov na Kežmarok. Kpt. Milan Naď, ktorý so svojou jednotkou útočil na Kežmarok od Ľubice, žiadal posily. Z levočskej posádky mu boli ihneď vyslané dve čaty vojakov pod velením por. Tomáša Zamišku a tri ľahké tanky pod velením por. Pavla Krúpu. No aj napriek tomu bola situácia neudržateľná. Do Kežmarku už začali prenikať v smere od Spišskej Belej jednotky úderného pluku 1. tankovej armády, ktorý sem postupoval z južného Poľska. Tým sa pomer síl pre povstalcov podstatne zhoršil. Nemci obsadili celý Kežmarok a odzbrojili nerozhodnú vojenskú posádku, ktorá sa nepridala k Povstaniu. Spoločný tlak okupačnej nemeckej jednotky a miestnych Nemcov povstalci nevydržali. Začali ustupovať smerom na Huncovce. Počas ústupu sa odohrali boje pri Malom Slavkove, Huncovciach, Veľkej Lomnici, Matejovciach a Spišskej Sobote. V bojoch o Kežmarok padlo 24 slovenských vojakov a partizánov a 9 nemeckých vojakov. Začal sa boj o Poprad. Nemecké vojská útočili na mesto v smere od Matejoviec a v smere od Veľkého Slavkova. Prestrelky medzi povstalcami a nemeckými jednotkami pri Matejovciach začali okolo 13. hodiny. Ďalší nápor nacistov prinútil povstalcov stiahnuť sa do Spišskej Soboty. Obranná línia na úseku Stráže – Spišská Sobota – Veľká mala zastaviť hlavný nemecký útok. Najťažšie boje v Spišskej Sobote sa odohrali v okolí kasární Pod Gerlachom a v Grébparku. Nemecké vojsko použilo proti povstalcom delostrelectvo, mínomety a tanky. Boje o Spišskú Sobotu trvali asi hodinu a pol. Okolo 15. hodiny vnikli nemecké jednotky na Sobotské námestie. Zastavila ich však sústredená paľba z povstaleckého tanku, ktorý im znemožnil ďalší postup. Počas bojov začali okolo námestia horieť domy. Spišskosobotskí hasiči a niekoľko dobrovoľníkov ich začali hasiť. Ohrozovali pritom svoje životy, ale zachránili pred vyhorením celú Spišskú Sobotu. Aj napriek ich úsiliu zhoreli  štyri domy. Najvážnejším problémom obrancov Spišskej Soboty bol nedostatok ťažkých zbraní, čo sa prejavilo už v bojoch o Kežmarok. Okolo 17. hodiny boli povstalci posilnení ľahkými tankami npor. Jána Achimského a dvoma batériami poľných húfnic. Napriek tomu Nemci definitívne prelomili odpor povstalcov a vytlačili ich na okraj Popradu. Počas bojov v priestore Veľká Lomnica – Matejovce – Spišská Sobota padlo 17 povstalcov, 7 nemeckých vojakov a zastrelených bolo 9 civilov. Padol aj veliteľ obrany kasární Pod Gerlachom por. Jozef Feldsam. V bojoch bolo aj mnoho ranených, ktorí neskôr zraneniam podľahli v nemocnici v Spišskej Sobote. Silné prestrelky boli aj v priestore Veľká, kde v smere od Mlynice a Veľkého Slavkova taktiež útočili nemecké jednotky z Kežmarku. Aj v týchto bojoch boli straty na životoch vysoké, padlo v nich 15 povstalcov.   

  Dopoludnia opúšťa mesto velenie popradskej posádky, žandári, členovia RONV a v podvečer aj pozemný technický personál popradského letiska, ktorý sa pod velením por. let. Jána Pavloviča presúva na letisko Mokraď. Dve lietadlá, ktoré boli na leteckom prieskume, už nemohli pristáť v Poprade tiež odleteli na letisko Mokraď. Okolo 17. hodiny letisko v Poprade obsadzujú Nemci. Boje povstalcov s postupujúcimi nemeckými jednotkami na okraji Popradu, v smere od Spišskej Soboty, trvali do neskorých večerných hodín. Okolo 21. hodiny začali povstalci ustupovať. Jedna časť povstaleckých jednotiek ustupovala pozdĺž železničnej trate a popod les smerom ku Kvetnici a do Gánoviec. Časť povstalcov ustúpila k muničnému skladu pri Kvetnici v smere na Spišské Bystré. Posledná skupina ustupovala smerom na Svit. Počas ústupu sa stále bojovalo, najmä na dnešnej Partizánskej ulici v Poprade. V týchto miestach padli 4 povstaleckí vojaci a 1 bol ťažko ranený. 

 

 

 

 
Nemcami zajatí partizáni pri Veľkej Lomnici 31. augusta 1944
 
 
 

1. septembra 1944

  Ráno 1. septembra 1944 Poprad definitívne obsadzujú nemecké jednotky. V samotnom meste sa už nebojovalo, vyskytli sa len menšie prestrelky. Obsadením Popradu sa nemeckým okupačným jednotkám otvorila cesta smerom na Liptovský Mikuláš a Ružomberok, a zároveň cesta smerom na Brezno a Banskú Bystricu. Časť partizánov ustúpila od Kežmarku a Popradu aj do Vysokých Tatier. V Starom Smokovci sa partizáni spojili s príslušníkmi finančnej stráže a vo Vojenských Zruboch s vojenskou posádkou, ktorej velil npor. Ján Hudec. Úderný pluk 1. tankovej armády sa v Poprade rozdelil a postupoval ďalej dvoma smermi. Prvý postupoval smerom na Kvetnicu a druhý smerom na Svit. V priestore Kvetnice a Batizoviec sa povstalci pokúsili nemecký postup zastaviť, čo sa im v ten deň aj podarilo. Kpt. Ľudovít Krampl spolu s npor. Andrejom Alakšom začali organizovať a riadiť aj vývoz zbraní a munície z muničného skladu pri Kvetnici, čo sa im podarilo len čiastočne. Veliteľom obranného úseku pri Kvetnici bol najskôr kpt. Ľudovít Krampl a vo večerných hodinách ho vystriedal pplk. Imrich Václav. Stot. Ján Lehotský vydal rozkaz k rozostaveniu delostreleckej batérie za muničným skladom. Velenia sa ujali npor. Pavol Šimon a npor. Andrej Gbúr. Z delostreleckého postavenia, ktoré tvorili tri 15 cm húfnice začali ostreľovať nepriateľské pozície na letisku a priestor kasární Pod Gerlachom. Touto paľbou bolo zničené jedno nemecké lietadlo a dve boli poškodené, kasárne ale zasiahnuté neboli. Prápor zložený z vojakov mikulášskej posádky a partizánov, ktorý ustupoval od Popradu v smere na Svit, zaujal obranné postavenie v priestore Štrba – Štrbské Pleso. Predsunuté hliadky sa nachádzali na severnom okraji lesa pri Lučivnej a ťažisko obrany bolo pri železničnej stanici Štrba. Veliteľom obranného úseku Lučivná – Štrba – Štrbské Pleso bol stot. Jozef Vražda.

  Dopoludnia bolo z letiska Mokraď vyslané pozorovacie lietadlo Š – 328 s pilotom čat. Štefanom Zúberom a pozorovateľom por. let. Antonom Strýčkom, ktoré malo získať správy o postupe nemeckých jednotiek. Z popradského letiska vyštartovali dve nemecké JU – 87 a guľometnou paľbou povstalecké lietadlo poškodili. To ihneď pristálo na poli pri Lučivnej a po pristáti explodovalo. Letci stihli z lietadla tesne pred výbuchom vyskočiť a nezranení došli ku predsunutým hliadkam pri Štrbe. Cez Vysoké Tatry vnikli do Štrby tri nemecké obrnené vozidlá so spišskými Nemcami z Kežmarku a okolia. Nemci spustili streľbu na obyvateľov Štrby, pričom niekoľkých zranili a dvoch zastrelili.       

 

 

Príslušníci oddelenia finančnej stráže v Starom Smokovci, ktorí sa zapojili do SNP:

 

hlavný rešpicient finančnej stráže Jozef Sokol – veliteľ

dozorca finančnej stráže Pavol Bilík – zástupca veliteľa

rešpicient finančnej stráže Peter Tomčík – správca oddelenia

rešpicient finančnej stráže Michal Chudík

dozorca finančnej stráže Cyril Čellár

rešpicient finančnej stráže Šimon Ramšák

rešpicient finančnej stráže vo výslužbe Štefan Hodúľ

dobrovoľník Ján Šándor

dobrovoľník Vojtech Šebek

 

 

2. septembra 1944

  Hlavný nemecký útok na obranne postavenie pri Kvetnici začal 2. septembra 1944 okolo 4. hodiny ráno a boje trvali asi dve hodiny. Nemci použili delostrelectvo, obrnené vozidlá a letectvo. Ťažké boje prebiehali v okolí muničného skladu. Tento úsek bránili vojaci popradskej posádky a partizáni oddielu Sláva. Ostatné úseky bránili vojaci levočskej a breznianskej posádky. Počas bombardovania bola poškodená aj hlavná budova a priľahlé budovy liečebného pavilónu v Kvetnici. Pod tlakom nemeckých jednotiek začali povstalci z Kvetnice ustupovať smerom ku Hranovnici. Jednotky, ktoré bránili muničný sklad ustupovali smerom na Spišské Bystré.  Zásoby veľkého muničného skladu sa tak z väčšej časti dostali do nemeckých rúk. Počas ústupu ku Hranovnici sa bojovalo pri kameňolome a na prístupových cestách ku Hranovnici v priestore Dubina. Ako posila dorazil oddiel partizánov  z Brezna pod velením rtm. Ondreja Spústu, no povstalci boli aj napriek tomu donútení ustupovať ďalej smerom na Vernár a Vikartovce. V bojoch pri Kvetnici a Hranovnici padlo 12 povstalcov, 2 vojaci boli ťažko ranení a zahynul aj 1 civil.

  Druhý smer nemeckého útoku postupoval z Popradu smerom na Svit. Povstalci zviedli boje s nemeckými jednotkami pri Svite, Batizovciach a Lučivnej, a to popri ceste i popri železničnej trati. Zúčastnili sa ich aj mnohí občania Svitu a okolitých obcí. Nemci opakovane útočili na Svit, ale zakaždým boli odrazení.

    

 

3. septembra 1944

  Z Poľska dorazila do Kežmarku bojová skupina Schäfer spolu s práporom Hoyer a v nočných hodinách z 3. na 4. septembra 1944 sa presunuli do Popradu. Jednotky spišských Nemcov pod velením hauptmanna Spindlera začali v ten deň postupovať aj na Vysoké Tatry. Z Kežmarku postupovali cez Tatranskú Lomnicu smerom na Horný Smokovec a od Popradu cez Veľkú smerom na Dolný Smokovec. V Starom Smokovci sa už počas bojov o Poprad spojili partizáni, príslušníci finančnej stráže, žandárstva a vojenská posádka z Vojenských Zrubov a vytvorili tu obranu. Povstalci prerušili telefónne spojenie a stromami a čiastočne zatarasili aj cesty. Veliteľom tohto obranného úseku bol npor. Hudec. K prvým bojom došlo  3. septembra 1944 pri Dolnom Smokovci. Povstalci ustúpili pred presilou až k Štrbskému Plesu, kde došlo k ďalším bojom. V priestore Poprad – Hranovnica vykonalo povstalecké lietadlo letecký prieskum. Lietadlo pilotoval čat. František Abramovič s pozorovateľom por. let. Milošom Chrapčiakom. V ten deň pokračovali boje aj v priestore Vernár – Pusté Pole. Nemecké jednotky sa znovu pokúsili zaútočiť na povstaleckú obranu pri Batizovciach a Lučivnej, no bezúspešne.     

 

 

 
Ernst Schäfer
  veliteľ  bojovej skupiny SS Schäfer

 

 

4. septembra 1944

  Po príchode posíl do Popradu začal ráno hlavný nemecký útok na Svit. Ako predvoj útočila v smere na Svit bojová skupina SS Wischmeyer, za ňou postupovala úderná skupina SS Schäfer s práporom Hoyer, ktoré práve dorazili s Poľska. Nemcom sa podarilo zdolať obranu povstalcov pri Svite a Batizovciach aj s podporou letectva a vnikli do mesta. Rozpútal sa pouličný boj, no povstalci boli zatlačení až k Lučivnej a Štrbe. Po krátkom boji za pomoci delostrelectva boli najskôr zdolané predsunuté hliadky pri Lučivnej a neskôr aj obrana pri Štrbe. Nemci následne ostreľovali obec Štrbu a delostreleckou paľbou zapálili niekoľko domov a stodôl. Zahynuli dvaja obyvatelia obce a v bojoch padol jeden povstalecký vojak. Potom nemecké jednotky postupovali ďalej na západ v smere na Liptovský Hrádok. V bojoch v priestore Poprad – Svit – Lučivná padlo 12 povstaleckých vojakov a partizánov, zastrelených bolo aj 6 civilov.  Do Vernára vošli nemecké jednotky na autách a tankoch a obec obsadili. V ten deň povstalecké lietadlo, ktoré pilotoval šrtm. Ján Ľupták, poškodilo tri nemecké lietadlá JU-87 Stuka rozmiestnené na popradskom letisku. Povstalecké jednotky vo Vysokých Tatrách uskutočnili protiútok a Nemcov vytlačili späť ku Kežmarku, pričom väčšie boje sa odohrali pri Tatranskej Polianke a Tatranskej Lomnici. Povstalci začali narýchlo vytvárať na cestách ďalšie záseky a zátarasy, a znovu zorganizovali obranu. 

 

 

Príslušníci oddelenia finančnej stráže na Štrbskom Plese, ktorí sa zapojili do SNP:

 

 rešpicient finančnej stráže Ján Rašo – správca oddelenia

dozorca finančnej stráže Jozef Budzák

dozorca finančnej stráže Schlosser

dozorca finančnej stráže Horn

 

 

Príslušníci žandárskej stanice na Štrbskom Plese, ktorí sa zapojili do SNP:

 

hlavný dôstojnícky zástupca žandárstva Štefan Morávka – veliteľ

strážmajster Štefan Kukliš

 

 

Príslušníci žandárskej stanice v Tatranskej Lomnici, ktorí sa zapojili do SNP:

 

práporčík Štefan Fáber – veliteľ

strážmajster Jozef Piovarči

strážmajster František Majerčák

 

 

5. septembra 1944

  Ráno začal povstalecký útok na nemecké pozície v Telgárte. Boje v priestore Telgárt trvali až do poludnia, kedy začali Nemci z Telgártu ustupovať. Nemci odstránili nestrážené záseky na ceste Slobody vo Vysokých Tatrách a prenikli až k Hornému Smokovcu. Tu sa pokúsili zaútočiť na kasárne finančnej stráže, ale bezvýsledne. Povstalecké jednotky pri Starom Smokovci prekvapili nacistov sústredenou paľbou a zatlačili ich späť ku Kežmarku. Zničili pritom dve autá a zabili niekoľkých Nemcov. 

 

 

Povstalecká obrana pri Štrbe

 

 

 

6. septembra 1944

  Npor. Hudec sa so svojou jednotkou stiahol z Vysokých Tatier cez Liptov do Nízkych Tatier. Chcel tým uchrániť tatranské osady pred bombardovaním. Nemecké velenie totiž vyslalo k npor. Hudecovi emisára Okresného súdu v Poprade s ultimátom, že ak povstalci neopustia Vysoké Tatry, tak nemecké letectvo začne bombardovať tatranské osady. Situácia ostatných povstaleckých jednotiek vo Vysokých Tatrách sa týmto oslabením stala kritickou.

 

 

7. septembra 1944

  V skorých ranných hodinách začali Nemci znovu postupovať do tatranských osád. Postupovali dvoma smermi – od Tatranskej Lomnice a od Veľkej. Obkľúčili kasárne finančnej stráže v Hornom Smokovci a podarilo sa im zajať niekoľkých financov. Dvom sa tesne predtým podarilo uniknúť do Malej Studenej doliny. Nemecká jednotka, ktorá postupovala od Tatranskej Lomnice na Starý Smokovec mala asi 180 mužov. Pri útoku jej pomáhalo aj miestne nemecké obyvateľstvo. K najväčším bojom došlo na križovatke ciest v Starom Smokovci, počas ktorých padol jeden partizán. Počas prestrelky povstalci ustúpili pred nemeckou presilou do hôr. Nemeckej jednotke velil hauptmann Spindler, ktorý sa medzitým stal veliteľom mesta Kežmarok. Nemci zajali aj troch partizánov a ďalšieho financa. Partizánov zastrelili priamo na mieste, na križovatke v Starom Smokovci. Zajatých financov odviezli na hrad do Kežmarku. V Kežmarku začali tvrdou rukou vládnuť jednotky SS a Gestapa. Začali popravovať zajatých povstalcov a všetkých, ktorí sa zúčastnili Povstania. Popravy sa uskutočňovali na nádvorí kežmarského hradu a na cintoríne v Ľubici. 

 

 

8. septembra 1944

  Ráno po výsluchu a mučení, ktoré trvalo celú noc, popravili v rohu nádvoria kežmarského hradu jedného zo zajatých financov – Pavla Bilíka. Ostatných zajatých financov prepustili na slobodu po zložení vysokej sumy peňazí, ktorú zozbierali tatranskí vlastenci najmä zásluhou Zuzany Tomčíkovej z Tatranskej Lomnice. V ten deň Nemci definitívne obsadili tatranské osady a mali tak v rukách celý Horný Spiš. Zabrali takmer všetky hotely a umiestnili v nich príslušníkov špeciálnej vojenskej školy. 

 

  Povstalci, ktorí ustúpili do hôr sa pridali k partizánskym skupinám a pokračovali v ďalšom boji. Mnohé obce a ich obyvatelia pod Tatrami sa vyznamenali tým, že poskytovali v ťažkých časoch akúkoľvek pomoc partizánom v okolitých lesoch. Po obsadení Popradu, Kežmarku, Vysokých Tatier a okolitých obcí zavládol v nich krutý teror. Takmer denne dochádzalo k zatýkaniam, deportáciám do koncentračných táborov a popravám domáceho obyvateľstva, zajatých povstaleckých vojakov a partizánov. V Kežmarku sa usídlila nemecká vojenská posádka - Výcvikové stredisko ženijnej armádnej skupiny a na hrade sídlilo Gestapo. V Poprade bola umiestnená nemecká posádka – Zbrojné výcvikové stredisko (Armee Waffenschule) a bol zriadený deportačný tábor. Nemecká posádka sa usídlila aj na Štrbskom Plese. V oblasti Vysokých Tatier operovala od októbra 1944 bojová skupina  SS Wittenmayer, ktorej velil SS-Sturmbannführer Fridrich Wittenmayer. Táto nemecká jednotka uskutočnila vo vysokohorských dolinách Tatier niekoľko diverzných akcií proti partizánom. Toto temné obdobie sa skončilo až v poslednom januárovom týždni v roku 1945, kedy k nám zavítala sloboda.  

 

 

Povstalecké jednotky, ktoré sa zúčastnili prvých bojov pri Kežmarku, Poprade a vo Vysokých Tatrách v dňoch 29. augusta až  7.septembra 1944

 

 

Vojenské jednotky:

  • vojaci popradskej posádky
  • vojaci levočskej posádky
  • vojaci mikulášskej posádky
  • rota tankov z Východoslovenskej armády z Prešova
  • vojaci z letiska v Spišskej Novej Vsi
  • vojaci breznianskej posádky
  • vojaci z rekreačného tábora Vojenské Zruby

 

Žandárstvo a finančná stráž:

  • príslušníci žandárskej stanice Poprad, Ľubica, Hranovnica, Štrbské Pleso a Tatranská Lomnica
  • príslušníci oddelenia finančnej stráže Starý Smokovec, Štrbské Pleso a Podbanské

 

Partizáni:

  • dva oddiely partizánskej brigády Jánošík
  • dve čaty partizánskej brigády Za slobodu Slovanov
  • oddiel Sláva z partizánskej brigády Za slobodu Slovanov

 

Dobrovoľníci:

  • oddiel dobrovoľníkov z obce Okoličné
  • dobrovoľníci z Bodíc, Važca, Vrbice, Demänovej a ďalších liptovských obcí, ďalej z Veľkej, Popradu, Spišskej Soboty, Veľkej Lomnice, Huncoviec a Ľubice
  • dobrovoľníci zo závodu vo Svite a baníci z baní vo Švábovciach

 

 

Zloženie jednotiek, ktoré sa zúčastnili bojov o Kežmarok v dňoch 30. a 31. augusta 1944

 

 

Útoku na Kežmarok sa v smere od Popradu zúčastnili:

  • vojaci popradskej posádky v počte okolo 80 mužov (velitelia čiat por. Kotoč, por. Šimon a des. Lohner)
  • vojaci levočskej posádky v počte okolo 60 mužov
  • vojaci mikulášskej posádky v počte okolo 150 mužov (velitelia npor. Husár a por. Ursíny)
  • vojaci z letiska Mokraď v počte okolo 35 mužov (veliteľ čaty por. Mistrík)
  • dobrovoľníci z Liptova, Popradu a okolia v počte okolo 100 mužov (veliteľ roty npor. Kubín a veliteľ oddielu P. Bartko)
  • 2 čaty partizánov z brigády Za slobodu Slovanov v počte okolo 70 mužov (velitelia npor. Michajlov a npor. Krzystek)
  • oddiel partizánov z brigády Jánošík v počte okolo 75 mužov (velitelia des. Veteška a part. Slavkovský)
  • 10 ks tankov LT 38 z 1. a 2. čaty 2. tankovej roty PÚV z Východoslovenskej armády. Všetky tanky sa okolo 1. hodiny ráno 31. 8. 1944 presunuli z Levoče do Popradu na letisko, odkiaľ o 3. hodine ráno začali postupovať – 7 tankov na Kežmarok a 3 tanky na Ľubicu, kde mali podporiť povstalecké jednotky (velitelia por. Oppl a por. Krúpa)
  • delostrelecká batéria - 2 ks 150 mm húfnice, asi 12 mužov

 

  Spolu v počte okolo 580 mužov. Vytvorené boli dva pešie prápory. Práporu (okolo 250 mužov), ktorý  bol zložený prevažne z vojakov mikulášskej posádky a dobrovoľníkov velil stot. Vražda. Z Veľkej Lomnice prápor postupoval na Kežmarok po ľavom brehu rieky Poprad, v smere od západu. Druhému práporu (okolo 330 mužov), ktorý bol zložený z ostatných vojenských jednotiek, partizánov a dobrovoľníkov, velil stot. Takáč. Tento peší prápor postupoval na Kežmarok po hlavnej ceste a po pravom brehu rieky Poprad, v smere z juhu.

 

 

V smere od Levoče útočili:

  • vojaci levočskej posádky v počte okolo 240 mužov (velitelia stot. Naď a por. Zamiška)
  • 2 ks tanky LT 38 z 2. čaty 2. tankovej roty PÚV z Východoslovenskej armády, ešte 30. 8. 1944 v nočných hodinách sa tanky stiahli späť do Levoče (veliteľ por. Krúpa)
  • partizánsky oddiel Sláva z brigády Za slobodu Slovanov v počte 60 mužov (veliteľ L. Sečanský)

 

 

Proti nim stáli nemecké jednotky:

  • jednotky nemeckej domobrany Heimatschutz v počte okolo 1500 mužov
  • jednotka nemeckého poľného žandárstva a odvodová jednotka zbraní SS v počte okolo 80 mužov
  • delostrelecká batéria – 2 ks 105 mm ľahké poľné húfnice leFH 18/40
  • 2 delostrelecké batérie (delá, ktoré Nemci zhabali obkľúčenej a odzbrojenej kežmarskej posádke) – 4 ks 150 mm hrubé húfnice vz. 25 

 

 

30. augusta 1944 došli z Poľska do Kežmarku nemecké jednotky, ktoré sa 31. augusta 1944 sa zúčastnili protiútoku a začali postupovať na Poprad

 

                                   

Útočný pluk 1. tankovej armády (Wehrmacht)

 

veliteľstvo pluku

štábna rota

1. prápor

  • 1. rota
  • 2. rota
  • 3. rota
  • 4. rota

2. prápor

  • 5. rota
  • 6. rota
  • 7. rota
  • 8. rota                                       

9. protitanková rota

10. rota pechotných kanónov

11. ženijná rota

12. strážna rota

13. zdravotná rota

14. rota ?

čata ľahkých tankov

 

Delostrelecký oddiel Hoffmann

  • 1. batéria ľahkých poľných húfnic
  • 2. batéria ľahkých poľných húfnic
  • 3. batéria ľahkých poľných húfnic

 

Rota Wischmeyer (zmiešaná rota)

  • čata motoriek
  • protitanková čata (3 ks 75 mm protitankové kanóny)
  • protilietadlová čata (1 ks 20 mm protilietadlový kanón Flak)
  • zosilená čata SS

 

  Po príchode do Kežmarku mal Útočný pluk 1. tankovej armády spolu okolo 2500 mužov, 2 ks 150 mm húfnic, 6 ks 75 mm kanónov, 12 ks 75 mm kanónov PÚV a 5 ks ľahkých tankov PzKpfw 2. V Kežmarku sa dňa 31. augusta 1944 rozdelil na dve časti. Väčšia časť odišla smerom na Levoču a Spišskú Novú Ves a druhá časť útočila smerom na Poprad. Na Poprad útočil 1. peší prápor, ktorý mal okolo 400 mužov, za podpory jednej 150 mm húfnice, štyroch kusov 75 mm kanónov PÚV a jednotiek Heimatschutzu. K časti, ktorá útočila na Poprad sa v Kežmarku pridal predvoj bojovej skupiny Schäfer – zmiešaná rota Wischmeyer. Už vo večerných hodinách sa nemecké jednotky nachádzali v priestore Spišská Sobota – Veľká a okolo 20. hodiny vstúpili do Popradu.

  3. septembra 1944 dorazili do Kežmarku hlavné nemecké sily – bojová skupina SS Schäfer. V nočných hodinách z 3. na 4. septembra 1944 sa bojová skupina SS Schäfer presunula do Popradu. 

 

 

Zloženie jednotiek, ktoré sa zúčastnili bojov o Kvetnicu a Hranovnicu dňa 1. a 2. septembra 1944

 

 

V smere na Kvetnicu z Popradu v dňoch 1. a 2. septembra 1944 útočil:

 

Útočný pluk 1. tankovej armády

 

štáb

1. prápor

  • 1. rota
  • 2. rota
  • 3. rota
  • 4. rota

 

  Spolu v počte okolo 400 mužov, 1 ks 150 mm húfnica, 4 ks 75 mm kanóny proti útočnej vozbe, protilietadlová čata, 2 ks ľahké tanky PzKpfw II. a okolo 10 ks obrnených vozidiel, z popradského letiska ich podporovali 2 ks lietadlá JU – 87 Stuka.  

 

 

Obranu v priestore Kvetnica – Hranovnica – Kubachy tvorili:

 

Povstalecké jednotky Veliteľstva obrannej oblasti 2

(veliteľ obranného úseku do 1. 9. 1944 kpt. žan. Ľudovít Krampl, od 1. 9. 1944 pplk. Imrich Václav)

 

štáb

  • 1. pešia rota
  • 2. pešia rota
  • 3. pešia rota
  • 2. čaty partizánov z brigády Jánošík
  • čata ľahkých tankov    

    

2. delostrelecké batérie                            

 

  Spolu v počte okolo 450 mužov, 2 ks 15 cm húfnice, 2 ks 10 cm húfnice, 4 ks ľahkých tankov LT  38 a ako zálohu tvorili dve pešie čaty, čata ľahkých tankov (5 ks ľahkých tankov LT  38) a delostrelecký oddiel. Pešie roty tvorili vojaci popradskej, breznianskej a levočskej posádky, ktorí ustúpili od Kežmarku, Levoče a Popradu. Ďalej vojaci z letiska v Spišskej Novej Vsi a partizánsky oddiel Sláva. 2. septembra 1944 došli z Brezna do Hranovnice dve čaty partizánov z brigády Jánošík.    

 

 

Zloženie jednotiek, ktoré sa zúčastnili bojov v priestore Svit – Batizovce – Lučivná – Štrba dňa 4. septembra 1944

 

 

V smere na Svit z Popradu útočili nemecké jednotky:

 

Bojová skupina SS Schäfer

 

štáb

 

Rota Wischmeyer (zmiešaná rota)

  • čata motoriek
  • protitanková čata (3 ks 75 mm protitankové kanóny)
  • protilietadlová čata (1 ks 20 mm protilietadlový kanón Flak)
  • zosilená čata SS

 

SS prápor Hoyer

  • 3. roty pancierových granátnikov
  • obrnená rota
  • zosilená čata

 

13. rota SS poľného delostrelectva

  • 2. čaty ľahkého poľného delostrelectva
  • čata ťažkého poľného delostrelectva
  • čata ruských 7,62 cm kanónov „Ratsch-Bumm“

 

14. rota SS protilietadlová (2 cm kanóny Flak)

Obrnená rota Bachler 

Ťažká guľometná čata Radke

 

Delostrelecký oddiel Hoffmann

  • 1. batéria ľahkých poľných húfnic
  • 2. batéria ľahkých poľných húfnic
  • 3. batéria ľahkých poľných húfnic

 

Zdravotná rota

Zásobovacia rota

Spravodajský oddiel

 

Spolu v počte okolo 1200 mužov.

 

 

Obranu v priestore Batizovce – Lučivná – Štrba tvorili:

 

Povstalecké jednotky Veliteľstva obrannej oblasti 2

(veliteľ obranného úseku stot. jazd. Jozef Vražda)

 

štáb

  • 1. pešia rota
  • 2. pešia rota
  • 3. pešia rota
  • 4. pešia rota

 

2. delostrelecké batérie

 

  Spolu v počte okolo 400 mužov, 2 ks 37 mm kanóny proti útočnej vozbe, 2 ks kanóny nezisteného kalibru. Pešie roty tvorili prevažne vojaci mikulášskej posádky, ktorí ustúpili od Kežmarku a Popradu. Ďalej dobrovoľníci a vojaci, ktorí nastúpili v kasárňach v Liptovskom Mikuláši po vyhlásení mobilizácie a v dňoch 2. a 3. septembra 1944 boli vlakom a autami  presunutí do priestoru Štrba, a dve čaty partizánov z partizánskej brigády Za slobodu Slovanov.  

 

 

Zdravotnícke zabezpečenie povstalcov počas SNP

 

  Po vypuknutí Slovenského národného povstania a  po prvých bojoch pri Kežmarku a Poprade, bolo na strane povstaleckého vojska a  partizánov mnoho ranených. Po obsadení Kežmarku a  Popradu nemeckými okupačnými vojskami nastal problém, kde ranených povstalcov liečiť. Ošetrovaní a liečení boli najmä v štátnych nemocniciach v Kežmarku, Spišskej Sobote a  Kvetnici. Štátna nemocnica v  Palúdzke bola 29. augusta 1944 na rozkaz povstaleckého velenia preradená na poľnú nemocnicu a ihneď zapojená do SNP. 30. augusta 1944 odišla táto poľná nemocnica do Popradu medzi povstalecké jednotky, kde sa jej personál ihneď zapojil do ošetrovania ranených.

  Ako prvá z  miestnych nemocníc začala ranených vojakov počas bojov v  priestore Kežmarok ošetrovať Štátna nemocnica v Spišskej Sobote. Zaslúžil sa o to najmä riaditeľ nemocnice a  primár chirurgie  MUDr. Viliam Solárik. Ranených vojakov a partizánov sám operoval a ukrýval ich v priestoroch nemocnice, najmä v pivniciach. Aj napriek neustálym kontrolám Gestapa sa mu to počas celej doby darilo. Aj vďaka personálu nemocnice, ktorý nič nevyzradil, Nemci nikdy nič nezistili. Ošetrovateľskú službu v tejto nemocnici vykonávali sestry z rehole Dcéry Božskej Lásky. Na následky zranení v nej zomreli povstaleckí vojaci Michal Dacej, Ondrej Doro, Ľudovít Humaj, Emil Valko a postrelený civil Fridrich Peuker. Nemocnica už v súčasnej dobe neexistuje. Druhou nemocnicou, v  ktorej začali ošetrovať ranených povstaleckých vojakov a  partizánov, bola Štátna nemocnica v Kežmarku (dnes Nemocnica Dr. Vojtecha Alexandra v Kežmarku n. o.). Zo svojich zranení sa tu liečili piati ranení povstalci Ján Gajdoš, Ján Gombík, Vladislav Martuševský, Michal Pardel a  Július Tentel. Všetci boli z nemocnice Nemcami odvlečení a dňa 21. septembra 1944 popravení pri hájovni nad Kežmarkom. Od 15. septembra 1944 sa v nemocnici liečil aj ťažko zranený sovietsky letec Jevgenij Ivanovič Archipov. Zotrval tu až do 28. decembra 1944, kedy sa ho pred Nemcami podarilo odviezť do bezpečia. V rokoch 1939 – 1945 bol primárom nemocnice MUDr. Pavel Stenczel. Bol veľmi skúseným chirurgom a  práve on operoval Archipova. Ako ošetrovateľky tu slúžili viaceré rádové sestry. Štátna nemocnica pre liečenie pľúcnych chorôb v Kvetnici sa taktiež zapojila do SNP tým, že sa v nej liečili ranení partizáni. Krátky čas slúžila ako pomocná vojenská nemocnica. Po oslobodení Kvetnice 28. januára 1945 a  po prechode frontu v nej boli liečení ranení československí a sovietski vojaci, ktorí sem boli dopravení najmä z  bojov pri Liptovskom Mikuláši. Boli tu hospitalizovaní aj chorí partizáni a  vojaci, ktorí sa vrátili z hôr po rozpustení partizánskych skupín. Riaditeľom nemocnice v rokoch 1939 – 1945 bol MUDr. Michal Mandzjuk. Aj napriek vojnovým rokom sa zaslúžil o skvalitnenie výbavy nemocnice i  liečebných metód. Pomoc poskytol aj viacerým prenasledovaným židovským pacientom. Z  celkového počtu 17 lekárov zamestnaných v nemocnici v čase vojny bolo 13 židovskej národnosti, ktorých tak riaditeľ zachránil pred hrozbou deportácie. Najznámejším z nich bol MUDr. Zoltán Brüll, ktorý sa v septembri 1944 stal príslušníkom partizánskeho oddielu Vysoké Tatry. V súčasnej dobe už Odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb v Kvetnici nie je v prevádzke. Pred začatím útočnej operácie pred Liptovským Mikulášom velenie 1. československého armádneho zboru začalo uskutočňovať vybudovanie nemocničnej základne na oslobodenom území. Tatranská oblasť so svojimi liečebnými zariadeniami ostala bokom od hlavného ústupového smeru nemeckých vojsk a pripravenej obrany pred Liptovským Mikulášom. Tým vlastne poskytovala možnosť vybudovať takúto nemocničnú základňu. V  Sanatóriu robotníckej sociálnej poisťovne vo Vyšných Hágoch (dnes NÚTPCHaHCH Vyšné Hágy) už 28. januára 1945 vo večerných hodinách prijali prvých piatich ranených príslušníkov 1. čs. armádneho zboru. Dovtedy sa tu liečili chorí a ranení z partizánskych bojov a bombardovania Prešova. V priebehu februára 1945 navrhlo vedenie sanatória vo Vyšných Hágoch veleniu 1. čs. armádneho zboru, aby sa sanatórium stalo vojenskou nemocnicou. Po reorganizácii bol za veliteľa nemocnice vymenovaný MUDr. Ján Paškan. 17. marca 1945 tak vznikol prvý stabilný vojenský zdravotnícky útvar na území oslobodenej ČSR pod názvom 1. československá odsunová nemocnica. K 1. čs. odsunovej nemocnici boli z hospodárskej stránky pričlenený aj Prápor rekonvalescentov vo Vojenských Zruboch, Vojenský liečebný ústav v Matliaroch s  práporom invalidov, Vojenská epidemická nemocnica v  Kvetnici a Vojenský detský domov v  Lučivnej. Nemocnica bola organizovaná ako sovietske chirurgické nemocnice tohto typu. Hlavným chirurgom a  riaditeľom sanatória bol MUDr. Karol Šiška, ktorý krátky čas zastával aj funkciu náčelníka vojenskej nemocnice. Ranených privážali do tejto nemocnice z  brigádneho obväzišťa a  z  chirurgickej poľnej pohyblivej nemocnice. Počas celej doby činnosti 1. čs. odsunovej nemocnice od 17. marca do 15. júla 1945 sa v nej liečilo 1380 ranených a chorých vojakov, poddôstojníkov a dôstojníkov. Na následky zranení v  nej zomrelo 49 vojakov, ktorí sú pochovaní prevažne na vojenskom cintoríne v  Štôle. 15. júla 1945 bola vojenská nemocnica zlikvidovaná a sanatórium začalo znovu prijímať chorých z  radov civilného obyvateľstva.

  Po prechode frontu v januári 1945 boli v okrese Poprad umiestnené viaceré československé a sovietske vojenské poľné nemocnice. Nachádzali sa v Matejovciach, Poprade a vo Svite.                   

 

 


 

Použité zdroje:

-  MV SR - Štátny archív v Levoči, pobočka Poprad -
- KEVEŠ, Ján: Vysoké Tatry a boj za slobodu. Martin: Osveta, 1982. -
- MANIAK, Marcel: Protifašistický odboj v okrese Poprad a Kežmarok. Kežmarok: Jadro, 2014. -
- Po stopách hrdinského boja podtatranského ľudu. Poprad: ONV, 1987. -
- Múzeum Kežmarok -
- Archív Doc. PHDr. Oldřich Vaňeka, Csc. -
 
 
TOPlist