Založiť webovú stránku alebo eShop
aktualizované: 09.09.2017 16:38:12 

VYSOKÉ  TATRY  1944 - 1945

Protifašistický odboj
  Už pred vypuknutím Slovenského národného povstania sa v podtatranských mestách a obciach začali občania zapájať do protifašistického odboja. Niektorí v ilegálnom hnutí a niektorí odchádzali do hôr k partizánom. Hneď po vypuknutí SNP sa celá podtatranská oblasť aktívne zapojila do národnooslobodzovacieho boja. Pripomeňme si aspoň stručne dianie v podtatranských mestách a obciach tesne pred začiatkom Slovenského národného povstania a po jeho vypuknutí až do oslobodenia.
 
 
 
 
 
 
 

POPRAD

  V Poprade bol v lete 1943 vytvorený ilegálny Revolučný okresný národný výbor (RONV). Pod jeho velením sa začali zaobstarávať zbrane a výbušniny pre partizánov, získavať finančné prostriedky pre ilegálnu činnosť a pre spoluprácu sa získavali príslušníci armády a žandárstva. Za pomoci pomoci miestnych žandárov sa na slobodu dostávali sovietski utečenci z nemeckých koncentračných táborov, ktorí boli väznení na Okresnom súde v Poprade. Oslobodených utečencov odvážali k partizánskym skupinám. Začali vychádzať ilegálne časopisy a letáky, napr. Hlas ľudu, Útok, Pravda, Kamaráti vojaci a ďalšie. Koncom roku 1943 bol Poprad stálymi stykmi napojený na V. ilegálne ustredné vedenie KSS. Začiatkom roku 1944 sa Poprad ako geograficky výhodne položené a politicky uvedomelé podtatranské mesto stalo centrom ilegálnej činnosti pre celú oblasť Spiša. Ilegálny Revolučný národný výbor v Poprade pracoval v tomto zložení: Oskár Jeleň, Ján Kotoč, Ján Kováč, Pavol Šimon, Ján Kmeť, Matej Olšavský a Štefan Pavan. Oskár Jeleň pôsobil zároveň aj ako inštruktor odboja na Spiši a bol poverený organizovať a zakladať ilegálne revolučné národné výbory (RNV) a formovať bojové skupiny. Intenzívna protifašistická činnosť začala prebiehať v auguste 1944, kedy vrcholili prípravy na ozbrojené povstanie. V noci z 26. na 27. augusta 1944 zasadal v Poprade ilegálny Revolučný okresný národný výbor, kde sa rozhodlo, že do Povstania sa zapojí celý Spiš. Podrobný priebeh Slovenského národného povstania v Poprade a okolí je opísaný v sekcii „SNP pod Vysokými Tatrami“. Ústupom povstaleckých síl bol Poprad dňa 1. septembra 1944 obsadený nemeckými okupačnými vojskami. V nasledujúcich dňoch Nemcom dorazili ďalšie posily. Nemci začali vykonávať represálie na domácom obyvateľstve, ktoré trvali až do oslobodenie koncom januára 1945. Aj partizáni vykonávali v okolí Popradu aktívnu činnosť. Medzi najvýznamnejšie akcie patrilo podmínovanie trate a vyhodenie vojenského transportu idúceho z východného frontu. Koncom novembra 1944 začali nacisti vyháňať civilné obyvateľstvo Popradu kopať zákopy do blízkeho okolia. Obyvateľstvo naďalej spolupracovalo s povstalcami a partizánmi v horách. Poskytovalo a zaobstáravalo pre nich potraviny, šatstvo, lieky a partizánov informovalo o pohybe a sile nepriateľských vojsk.

  V dňoch 20. až 25. januára 1945 začala evakuácia miestnych Nemcov, ktorí odchádzali z mesta smerom na Liptovský Mikuláš. Dňa 27. januára 1945 opúšťajú mesto nemecké a maďarské vojská. Zostali tu len menšie deštrukčné jednotky, ktoré podmínovali koľajisko, budovy, mosty, rušne a vagóny. Gestapo ešte začalo zatýkať občanov mesta podozrivých z ilegálnej činnosti. Tesne pred odchodom popoludní 27. januára 1945 nemecká komandatúra vydáva rozkaz, aby sa pred Redutou sústredili všetci muži vo veku 18 až 40 rokov za účelom evakuácie. Nikto sa však nedostavil. Okolo 16. hodiny sú ulice mesta ako vymreté. Pohybujú sa tu len menšie skupiny nemeckých a maďarských vojakov. Večer okolo 20.30 hod. začali prvé explózie. Následkom výbuchov bola poškodená príjmacia budova, sklady a dielne na železničnej stanici. Most do Veľkej bol zničený a jeho troskami boli zasypané koľajnice smerom na Žilinu a na stanici bolo poškodených a spálených okolo 485 vagónov. Podrobný priebeh oslobodenia Popradu je opísaný v sekcii „Oslobodenie okresu Poprad“.     

 

SPIŠSKÁ SOBOTA

  Ani Spišskú Sobotu, malé mestečko pri Poprade neobišli búrlivé roky 2. svetovej vojny. Obyvatelia mesta začali vojnu na vlastnej koži pociťovať v roku 1944. Dňa 2. augusta 1944 prišli do Spišskej Soboty utečenci z okolia Lambergu, Przemyslu, Charkova a ďalších miest. V Spišskej Sobote však zostalo len päť rodín, ostatní cestovali ďalej. 29. augusta 1944  o 20.30 hod. obsadili Poprad povstalci. Po obsadení Popradu došli aj do Spišskej Soboty a vyzývali všetkých mužov vo veku od 18 do 40 rokov, aby sa dostavili do kasární Pod Gerlachom v Spišskej Sobote. V Spišskej Sobote sa na stranu povstalcov pridalo 31 mužov. Partizáni po okrajoch mesta rozostavili stráže. Žandárska stanica v Spišskej Sobote sa na rozdiel od tej popradskej na stranu povstalcov nepostavila. 30. augusta 1944 v popoludňajších hodinách prechádzalo cez Spišskú Sobotu 16 nákladných áut s povstaleckými vojakmi a partizánmi smerom na Kežmarok  31. augusta 1944 okolo 18. hodiny dorazili do Spišskej Soboty nemecké jednotky, 5 tankov, delostrelectvo a pechota. Začal sa nerovný boj nemeckých vojsk s povstalcami, ktorých Nemci do mesta zatlačili od Kežmarku. Boj trval asi od 15. hodiny a premenil ulice doteraz pokojného mesta doslova na peklo. Miestne obyvateľstvo sa ukrylo v pivniciach. Počas bojov boli zapálené 4 domy, jeden zhorel úplne a na troch len strechy, zhorelo aj niekoľko vozov so senom. Pri hasení sa vyznamenali miestni hasiči, ktorí začali požiare hasiť ešte počas boja, čím rizkovali vlastné životy. Poškodená bola aj kostolná veža a železničná trať v blízkosti kasární. Povstalci boli zatlačení až ku kasárňam Pod Gerlachom, no zakrátko, asi okolo 18.30 hod. Nemci obkľúčili a dobyli aj tie. V bojoch o Spišskú Sobotu padlo niekoľko povstalcov a zajatých obrancov kasární Nemci na mieste zastrelili. Po týchto bojoch nastal v Spišskej Sobote relatívny pokoj. Svoju činnosť začalo Gestapo a zatýkalo všetkých, ktorí pomáhali povstalcom. Nemecké jednotky prehľadavali okolité lesy, či sa v nich nenachádzajú partizáni. Významnú úlohu počas Slovenského národného povstania zohrala aj Štátna nemocnica v Spišskej Sobote. Po prechode povstaleckého frontu, keď už bola Spišská Sobota obsadená nemeckými okupačnými vojskami, nemocnica naďalej poskytovala pomoc raneným povstaleckým vojakom a partizánom. Personál nemocnice na čele s riaditeľom MUDr. Viliamom Solárikom, ukrýval v nemocnici ranených povstalcov aj napriek častým kontrolám Gestapa.

  V dňoch 20. až 25. januára 1945 začali z mesta Nemci evakuovať. Nemecké vojsko, ktoré bolo v Spišskej Sobote ubytované od 31. augusta 1944 sa dňa 27. januára 1945 začalo z mesta sťahovať a ustupovalo smerom na Liptov. Nemeckí vojaci stihli pri svojom ústupe podmínovať most a niektoré objekty v meste. Výbuchy začali ešte v ten deň o 18. 30 hod. Most v smere na Poprad bol výbuchom silne poškodený a poškodených bolo aj 9 domov v jeho blízkosti. 28. januára 1945 ráno o pol deviatej došli do Spišskej Soboty prví sovietski vojaci. Neskôr došli ďalšie sovietske jednotky a ubytovali sa po domoch. 31. januára 1945 bol v Spišskej Sobote zriadený dočasný Národný výbor a 2. februára 1945 aj milícia.

 

MATEJOVCE

  Už v lete 1939 sa v Matejovciach a okolí rozmiestnili nemecké vojská a pripravovali sa na útok proti Poľsku. Cesta cez Matejovce smerom na Poľsko bola denne preťažená povozmy a nemeckou vojenskou technikou. Nemci v Matejovciach zaistili pre svoje potreby 30 vozov a 60 koní aj s obsluhou. Od roku 1941 bola Scholtzova továreň v Matejovciach pod nemeckou vojenskou správou. Kontrolu v továrni prevzali vojenské hliadky. V roku 1942 sa v Matejovciach začalo aktivizovať ilegálne protifašistické hnutie. Ilegálna skupina začala ešte v roku 1942 tlačiť časopis Svitanie a rôzne druhy letákov. Koncom roku 1943 vznikol v Poprade ilegálny Revolučný okresný národný výbor (RONV), pod ktorého vedenie spadala aj ilegálna bunka KSS v Matejovciach. Jej členmi boli Jozef Rapensberger, Michal Kaprál a Ondrej Drobný. Od roku 1938 do roku 1944 bol vládnym komisárom obce Alexander Kaltenstein. Veliteľom nemeckej domobrany v matejovciach bol Gejza Horvay. Po vypuknutí Slovenského národného povstania Matejovce obsadili partizáni a povstaleckí vojaci, ktorí sem dorazili z Liptova a Popradu. 30. augusta 1944 povstalecké jednotky postupovali cez Matejovce smerom na Kežmarok. Na druhý deň 31. augusta 1944 už povstalci od Kežmarku ustupovali a väčšie boje sa uskutočnili medzi Veľkou Lomnicou a Matejovcami, a medzi Matejovcami a Spišskou Sobotou. Ešte v ten deň obsadzujú Matejovce nemecké okupačné vojská. Nemci v Matejovciach zaistili a popravili občanov obce za napomáhanie povstalcom -   Františka Habermanna, Juraja Lukáča, Rudolfa Prochásku a Pavla Hanzelyho. Na hrade v Kežmarku po väznení popravili Jána Marka a Michala Dluhého z Matejoviec.

  27. januára 1945 začali z Matejoviec ustupovať nemecké jednotky, ktoré tu boli doteraz umiestnené. Na svojom ústupe zdemolovali niekoľko hospodárskych budov, zničili železničnú stanicu, niekoľko továrenských objektov, kotolňu a továrenský komín. Stroje v továrni boli demontované, naložené robotníkmi do 6 nákladných vozňov a odvezené do Českých Budejovíc. Matejovce boli oslobodené ráno 28. januára 1945 sovietskymi jednotkami. Dňa 3. februára 1945 bol vytvorený 11-členný dočasný národný výbor (NV). 6. marca 1945 bol zvolený miestny národný výbor (MNV), ktorého predsedom bol Michal Božoň a členmi Pavol Hanzely, Ján Kleščík, Gejza Maršalko, Eduard Ratvay, Jozef Šoltés, Ján Bielončík, Vojtech Sekula, Michal Zambora, Jozef Šmihula, František Janoško, Viktor Kováčik, Michal Kaprál a Ondrej Drobný. Obyvatelia Matejoviec zabezpečovali pre Sovietsku armádu a 1. čs. armádny zbor potraviny, povozy a drevo. MNV organizoval opravu a údržbu ciest, zásobovanie obce, zaisťoval všetok majetok po Nemcoch atď. Niekoľko obyvateľov Matejoviec sa so zbraňou v ruke zapojilo do boja proti nemeckým okupantom. Niekoľko ich padlo v boji alebo boli popravení. Na pamiatku padlým a popraveným bol v roku 1949 v strede obce postavený pamätník. Neskôr bol premiestnený na miestni cintorín. Na cintoríne sú pochovaní popravení občania Matejoviec. Na bojoch v 2. sv. vojne sa zúčastnilo aj 17 pracovníkov matejovskej továrne.  

 

VEĽKÁ

  Aj Veľkú, malé podtatranské mestečko neobišli udalosti 2. svetovej vojny. Už 16. októbra 1938 sa vo Veľkej vytvorila Hlinková garda. Nemecké obyvateľstvo začalo vstupovať  do Nemeckej strany Deutsche Partei a jej polovojenskej organizácie Freiwillige Schutzstaffel. V októbri 1940 bol za vládneho komisára vo Veľkej menovaný Jozef Husár. Súčasťou Veľkej bola aj osada Svit. V marci 1942 začali deportácie Židov, z Veľkej bolo deportovaných 53 osôb. V decembri 1942 Nemecká strana za prítomnosti dôstojníkov SS organizovala rozsiahle odvody mužov nemeckej národnosti do jednotiek SS. Z Veľkej bolo odvedených 30 mužov, ktorí sa zúčastnili bojov takmer na všetkých frontoch. V roku 1943 vzniklo v Poprade niekoľko ilegálnych buniek KSS, ktorých členmi bolo aj 7 obyvateľov Veľkej. V októbri 1943 boli zatknutí šiesti ilegálni pracovníci z Veľkej. Daniel Lištiak a Jozef Lieskovec boli do januára 1944 väznení. V rokoch 2. svetovej vojny patrilo Veľkej aj dnešné popradské letisko. Výstavba letiska začala v roku 1939 a 3. júna 1943 bola zahájená jeho pravidelná prevádzka. Po vypuknutí Slovenského národného povstania začala mobilizácia mužov do povstaleckej 1. československej armády na Slovensku. Z Veľkej sa v spišskosobotských kasárňach Pod Gerlachom hlásilo 7 mužov. Boje v okolí Veľkej začali 31. augusta 1944 okolo 17. hodiny, kedy sem dorazili ustupujúce povstalecké jednotky od Kežmarku. Od Veľkého Slavkova zaútočili Nemci na Veľkú a súčasne aj na letisko. Letisko zakrátko Nemci obsadili, no o Veľkú sa v ten deň bojovalo až do večera. V týchto bojoch padli títo povstaleckí vojaci a partizáni – Ján Alman, Ján Bača, Eduard Benko, Mikuláš Birák, Štefan Havránek, Ferdinand Hlavenka, Michal Kapolka, Jozef Mistrík, Ján Šarluška, Jozef Šleboda a ďalší 6 neznámi partizáni. Vo Veľkej bola popravená Frída Kleinová a Július Muntag. 1. septembra 1944 bolo pri Spišskej Teplici popravených 6 Židov z Veľkej. 4. septembra 1944 bol vo Veľkej nástup mužov nemeckej národnosti vo veku od 18 do 60 rokov. Vytvorený bol oddiel domobrany Heimatschutz, ktorý bol vyzbrojený 20 puškami, 1 ľahkým guľometom a 26 granátmi. Veliteľom bol miestny učiteľ Ulbricht. Pod velením nemeckých vojenských a policajných veliteľov sa oddiel zúčastňoval protipartizánskych akcií, perzekučných zásahov a spolupracoval s ozbrojenými zložkami. 18. septembra 1944 boli Nemcami zaistení piati mladíci z Veľkej – Eduard Bachleda, Jozef Brondoš, Vladimír Križan, Miloslav Sendecký a Jozef Skokan. Boli obvinení z toho, že pre partizánov po okolitých poliach zbierali muníciu. Po brutálnom vyšetrovaní v Poprade, Kežmarku a Prešove boli odvlečení do koncentračných táborov. V júni 1945 sa domov vrátil iba Jozef Skokan. Do októbra 1944 odišlo k povstalcom z Veľkej 16 mužov – Ján Jacko, Pavol Jacko, František Zeman, Jozef Rosenberg-Ružiak, Ján Kmeť, Jozef Mačák, Vladimír Krika, Ľudovít Hrončo, Ján Dindoš, Daniel Dindoš, Jozef Lieskovec, Jaroslav Križan, Jozef Dzivjak, František Lentovský, Stanislav Matoušek a Alexander Andráš. K partizánskym skupinám sa postupne pridali aj ďalší. Niekoľkí boli zaistení a väznení. Až do oslobodenia dochádzalo k zatýkaniu a deportáciám domáceho obyvateľstva. Už koncom septembra 1944 nemecké velenie nariadilo budovanie obranných pozícií v údolí rieky Poprad a Hornád. Od októbra 1944 sa opevňovacích prác muselo zúčastňovať domáce civilné obyvateľstvo. V decembri 1944 sa týchto prác denne zúčastňovali aj obyvatelia Veľkej. Popri zákopových prácach museli robotníci pracovať v podnikoch pre nemeckú brannú moc. Boli to predovšetkým Baťové závody vo Svite, Scholtzova fabrika v Matejovciach a bane v Kišovciach a Švábovciach.

  27. januára 1945 začali z Popradu cez Veľkú ustupovať nemecké a maďarské vojská. Zostali tu len demoličné jednotky, ktoré poškodili niekoľko budov a vyhodili most na ceste z Popradu do Veľkej ponad železnicu. Veľká bola oslobodená 28. januára 1945 v ranných hodinách. Na druhý deň 29. januára 1945 bol vo Veľkej ustanovený dočasný národný výbor, ktorého predsedom bol Pavol Jacko. 31. januára 1945 začal sovietsky NKVD zatýkať domácich udavačov a všetkých tých, ktorí pomáhali Nemcom. Väznení boli v internačnom tábore vo Veľkej, ktorý tu bol zriadený do apríla 1945. Zatýkanie pokračovalo až do 13. marca 1945 a do Gulagov bolo odvlečených 42 obyvateľov Veľkej. 25. februára 1945 bol za predsedu MNV zvolený Ján Tarnóczi. V marci 1945 bolo vo Veľkej zriadené výcvikové stredisko 1. čs. armádneho zboru. Na cintoríne vo Veľkej sú pochovaní vojaci a partizáni, ktorí padli počas SNP a pri oslobodzovaní okresu Poprad. V roku 1974 bol pri letisku vo Veľkej pri príležitosti 30. výročia SNP odhalený pomník SNP. Pri príležitosti 62. výročia ukončenia 2. svetovej vojny bol v roku 2007 na námestí vo Veľkej odhalený Pamätník obetiam 2. svetovej vojny.  

 

KVETNICA

  Táto neveľká rekreačná a liečebná osada neďaleko Popradu zohrala v prvých dňoch Slovenského národného povstania dôležitú úlohu. Nachádzala sa tu Štátna nemocnica pre liečenie pľúcnych chorôb. Riaditeľom nemocnice v rokoch 2. svetovej vojny bol MUDr. Michal Mandzjuk, ktorý zachránil pred perzekúciou niekoľkých lekárov židovského pôvodu. V roku 1942 ich zamestnal v nemocnici, no v auguste 1944 museli všetci z nemocnice odísť. Medzi najznámejších patril MUDr. Zoltán Brüll, ktorý sa neskôr stal príslušníkom partizánskeho oddielu Vysoké Tatry. Pri Kvetnici sa taktiež nachádzal dôležitý muničný sklad – Zbrojnica II. Tesne pred vypuknutím SNP sa v tomto muničnom sklade nachádzalo 373 pušiek, 5 766 pištolí, 181 ťažkých a 632 ľahkých guľometov, 40 327 398 ks streliva do pušiek a guľometov, 48 178 ks streliva do pištolí, 112 159 ks ručných granátov, 3 458 ks mínometných granátov, okolo 57 000 ks streliva do kanónov a húfnic a niekoľko 100 ks leteckých bômb. Veliteľom muničného skladu bol kpt. zbroj. Ján Lehotský a posádku tvorilo okolo 50 mužov. V noci z 31. augusta na 1. septembra 1944 ustúpila časť povstalcov v smere od Spišskej Soboty a Popradu práve ku Kvetnici. Ihneď tu vybudovali obranné postavenie, aby zabránili nemeckým jednotkám v ďalšom postupe smerom na Brezno a Banskú Bystricu. Veliteľom obranného úseku v priestore Kvetnica – Hranovnica sa stal kpt. žand. Ľudovít Krampl. Z muničného skladu začali povstalci vyvážať muníciu a nákladnými autami ju prevážali hlbšie na povstalecké územie. Evakuáciu muničného skladu spolu s kpt. žand. Kramplom organizoval a riadil aj npor. Andrej Alakša z vojenskej posádky v Brezne. Podarilo sa však vyviesť len malú časť munície, no aj tá neskôr padla do rúk Nemcom. Muničný sklad strážila čata vojakov, ktorí mali k dispozícii aj dve 15 cm húfnice. Ostreľovali nimi popradské letisko, ktoré už bolo v tom čase obsadené Nemcami. Podarilo sa im poškodiť niekoľko nemeckých lietadiel, letištnú plochu a cisternu s benzínom. 1. septembra 1944 nemecké lietadlá bombardovali Kvetnicu, pričom poškodili niekoľko budov v okolí nemocnice. Ešte v ten deň sa novým veliteľom obranného úseku Kvetnica – Hranovnica stal pplk. Imrich Václav. 2. septembra 1944 sa začal nemecký útok na Kvetnicu. Po ťažkých bojoch Nemci obranu prelomili a začali postupovať v smere Hranovnica – Vernár – Telgárt. V bojoch pri Kvetnici padli títo povstaleckí vojaci a partizáni -  Gabriel Kertész, Ľudovít Donoval, Július Obrcian, Vojtech Hukel, Alexander Holbík, Hans Schwarz, Ondrej Turík, Ján Leitner, Július Babčan, Július Šťastný, Ladislav Kmeťko, Anton Kobliha a jeden neznámy partizán. Všetci padli sú pochovaní na cintorínoch vo Veľkej, Hranovnici a Vernári. Ťažko ranení boli por. Alexander Oppl a voj. Ján Uličný. Po obsadení Kvetnice nemeckými vojskami sa v nemocnici liečili aj nemeckí vojaci. 15. septembra 1944 bola v lese pri Kvetnici Nemcami popravená skupina Rómov, ktorá bola zajatá pri Štôle. Boli to Koloman Koki st., Koloman Koki ml., Jozef Ištok, Koloman Koki Koro, Andrej Ščuka, Ján Búrik všetci zo Štôly a Albert Koky z Vrbova.

  Kvetnica bola oslobodená 28. januára 1945 jednotkami Červenej armády. Po prechode frontu koncom januára 1945 sa Štátna nemocnica v Kvetnici stala pomocnou vojenskou nemocnicou. Liečili sa tu ranení a chorí povstaleckí vojaci a partizáni, vojaci 1. československého armádneho zboru a sovietski vojaci. Mnohí z nich sa však konca vojny nedožili, zomreli na následky ťažkých zranení alebo chorôb. Z príslušníkov 1. československého armádneho zboru to boli Michal Čintala, Nikolaj Ljaško, Albín Niemec, Jozef Sedláčik, Ján Šurina, Jozef Turták a sovietsky vojak Archip L. Žir. Všetci sú pochovaní na cintoríne vo Veľkej. V záhradkárskej oblasti Dubina pri Kvetnici sa nachádza pamätník padlým v SNP.                       

 
SVIT
 
  Už v roku 1939 vznikla vo Svite Civilná protiletecká ochrana. Svit bol v tom čase len malá osada, v ktorej postupne vznikali závody. Prevádzka firmy Baťa vo Svite sa musela prispôsobiť vojnovým udalostiam. 11. mája 1942 navštívil Svit prezident Jozef Tiso a minister národnej obrany Ferdinand Čatloš. Prehovorili tu k zhromaždeným vojakom, ktorí sa vrátili z východného frontu. Svit patril medzi prvé mestá, ktoré sa zapojili do ilegálneho hnutia. Do života osady a továrne vážne zasiahlo vypuknutie Slovenského národného povstania. 29. augusta 1944 bol založený prvý Miestny revolučný národný výbor. Jeho predsedom sa stal dr. Ľudovít Linczényi, jeho zástupcom Jozef Ertl, ktorý bol zároveň aj dočasným vojenským veliteľom. V popoludňajších hodinách začali v smere od Liptovského Mikuláša do Svitu prichádzať na nákladných autách partizáni a povstaleckí vojaci. Tu sa k nim pridalo niekoľko občanov a zamestnancov továrne. Povstalci následne postupovali ďalej na Poprad. 1. septembra 1944 začali povstalecké jednotky od Popradu a Veľkej ustupovať v smere na Svit. Pred Svitom a Batizovcami narýchlo vybudovali obranné postavenie. Nemecké jednotky niekoľkokrát útočili na toto obranné postavenie, no bez úspechu boli odrazené. Ďalšie obranné postavenie povstalcov sa nachádzalo hneď za Svitom, v priestore Lučivná – Štrba. Po príchode posíl do Popradu, začal ráno dňa 4. septembra 1944 hlavný nemecký útok na Svit a Batizovce. Nemcom sa podarilo prelomiť obranné postavenie povstalcov a vniknúť do Svitu. Povstalci boli zatlačení k Lučivnej a Štrbe, no po krátkom boji bol aj tento odpor zdolaný. Počas bojov v priestore Svit – Batizovce Nemci dňa 1. septembra 1944 zastrelili dve robotníčky z továrne Alžbetu Gallovú a Annu Svitanovú. 4. septembra 1944 v priestore Svit – Batizovce padol Štefan Jurík, Matej Lehocký a Štefan Semančík. V ten istý deň padol v priestore Svit – Lučivná Vladimír Antol, Jozef Buncko, Ján Trnovský, Ladislav Chovanec a 5 neznámi povstaleckí vojaci a partizáni. Mnoho ďalších bolo ranených. Žandárska stanica vo Svite objasňovala aj niekoľko prípadov sabotážnych činov. V noci 4. októbra 1944 partizáni vyhodili do vzduchu železničný most na trati Svit – Štrba. Po obsadení Svitu nemecké velenie žiadalo od vedenia závodu, aby dodávali nemeckej armáde zimnú bielizeň. Bielizeň bola dovtedy dodávaná iba slovenskej armáde a ilegálne aj partizánom. Zamestnanci ale výrobu pre Nemcov sabotovali. Dňa 26. novembra 1944 počas prestrelky v Lopušnej doline pri Svite padli partizáni Štefan Hríbik a Peter Lompart.

   V dňoch 27. a 28. januára 1945 začali nemecké vojská v smere od Popradu ustupovať. Počas svojho ústupu zničili cestný most pri Svite a na železničnej stanici vyhodili do vzduchu vagóny naplnené muníciou. Ešte skoro ráno 28. januára 1945 podmínovali a začali ničiť aj závod vo Svite. Výbuchom bola najviac poškodená časť výroby pletiarenských výrobkov a výroby pančúch. Našťastie viac už Nemci zničiť nestihli, lebo od Popradu už postupovali jednotky Červenej armády. 28. januára 1945 ráno bol Svit oslobodený. V priebehu dňa cez mesto prechádzali sovietske a československé jednotky, ktoré prenasledovali nepriateľa smerom na západ. V deň oslobodenia zahynuli pri výbuchu míny Ivan Borys a Juraj Bruk. Po oslobodení sa všetci obyvatelia aj zamestnanci továrne ihneď pustili do odpratávania trosiek a začali znovu zariaďovať továreň. Chceli rozbehnúť výrobu čím skôr, aby svojimi výrobkami mohli prispieť k zásobovaniu armády, ale aj civilistov. Vo Svite v Domove I. bola zriadená vojenská nemocnica. Nemci zanechali vo Svite množstvo zimného výstroja, napr. rôzne sane, množstvo lyží a inú lyžiarsku výstroj.        

 
 

VYSOKÉ TATRY

  Vysoké Tatry boli svojou pohraničnou polohou predurčené pre rozvoj ilegálnej činnosti a neskôr aj pre ozbrojený protifašistický odboj. Tatranskí vlastenci sa začali aktivovať už pri nemeckom útoku na Poľsko. Obetavo pomáhali poľským utečencom pri prechode cez hraničné sedlá a pri ich ďalšej ceste do Maďarska. Do ilegálnej činnosti sa zapojili aj oddelenia finančnej stráže a žandárstva, ktoré boli umiestnené vo Vysokých Tatrách. Vysokotatranské chaty sa stali dočasným úkrytom prenasledovaných Poliakov, Židov a sovietskych utečencov. Obyvatelia podtatranských obcí ich obetavo zásobovali potravinami a šatstvom. 11. apríla 1944 na začiatku Batizovskej doliny havarovalo nemecké dopravné lietadlo Junkers JU 52. Sedem členov posádky tohto lietadla sa zranilo a boli ošetrení v nemocnici v Spišskej Sobote. Ďalšie nemecké lietadlo Junkers JU 52 havarovalo 30. júna 1944 v Tichej doline. Do 28. augusta 1944 príslušníci žandárskej stanice v Tatranskej Lomnici v spolupráci s ilegálnymi pracovníkmi zaobstarávali zbrane a strelivo. V deň vypuknutia Slovenského národného povstania 29. augusta 1944, sa Tatranci pridali na stranu povstalcov. Boli to či už obyčajní občania, príslušníci finančnej stráže, žandári, vojenská posádka z Vojenských Zrubov a mnohí ďalší. Všetkým, ktorí sa do Povstania zapojili boli rozdané zbrane. K prvým bojom medzi povstalcami a nemeckými jednotkami došlo 3. septembra 1944 pri Dolnom Smokovci. Povstalci odolávali nemeckým útokom až do 7. septembra 1944, kedy boli definitívne donútení ustúpiť a stiahnuť sa do hôr. 8. septembra 1944 tak boli Vysoké Tatry obsadené nemeckými okupačnými vojskami. Veliteľom povstaleckého obranného úseku Vysoké Tatry – Štrba bol npor. Ján Hudec. Podrobný priebeh Slovenského národného povstania vo Vysokých Tatrách je opísaný v sekcii „SNP pod Vysokými Tatrami“. Od 26. septembra 1944 začal na území Vysokých Tatier pôsobiť partizánsky oddiel Vysoké Tatry, ktorý bol začlenený do partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. Na území Vysokých Tatier pôsobili v priebehu Slovenského národného povstania až do oslobodenia dočasne aj ďalšie partizánske skupiny – Samostatný partizánsky oddiel č. 14 Jaromov, 1. čs. partizánska brigáda M. R. Štefánika, partizánska brigáda Ščors, partizánsky oddiel B. Hanesa – Chrastinu a ďalšie. Tatranské hotely a penzióny zabrali nemeckí okupanti. V Starom Smokovci si Nemci zriadili vojenské veliteľstvo a usídlila sa tu aj Waffenschule Pz. AOK 1. V Tatranskej Lomnici sa usídlilo Gestapo. Od októbra 1944 sa na Štrbskom Plese nachádzala nemecká vojenská posádka. Dňa 9. októbra 1944 havarovalo na Zadnom Gerlachu sovietske dopravné lietadlo LI 2. Na jeho palube bolo okrem šesťčlennej posádky aj 16 príslušníkov 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády. Všetci pri havárii zahynuli. 19. novembra 1944 partizáni oddielu Vysoké Tatry zostrelili v Tichej doline nemecké lietadlo Junkers JU 52.

  Väčšina nemeckých jednotiek  zo Starého Smokovca odišla v dňoch 25. a 26. januára 1945. Poslední nemecká vojaci opustili Smokovec 27. januára 1945. Boli to príslušníci štábu „Armeegruppe Heinrici“ a jednotka poľných žandárov. Na svojom rýchlom ústupe Nemci nestihli plánovanú deštrukciu budov. Dňa 28. januára 1945 začali do tatranských osád postupovať československí a sovietski vojaci v smere od Kežmarku a Popradu. Vysoké Tatry boli oslobodené našťastie bez boja, vyskytli sa len menšie strety s nepriateľom. Podrobný priebeh oslobodenia Vysokých Tatier je opísaný v sekcii „Oslobodenie okresu Poprad“. V apríli 1945 sa Grandhotel v Starom Smokovci stal dočasným sídlom prezidenta a vlády Československej republiky. Starý Smokovec sa po oslobodení stal administratívnym a politickým strediskom Vysokých Tatier. Prvý Národný výbor mal sídlo vo vile Alica. Aj v Tatranskej Lomnici vznikol hneď po oslobodení dočasný Národný výbor, ktorý mal pôsobnosť od Tatranskej Lesnej po Kežmarské Žľaby.        

 
 
KEŽMAROK
 
   Mesto Kežmarok bolo už pred 2. svetovou vojnou centrom nemeckej menšiny na Spiši – karpatských Nemcov. Kežmarok sa taktiež stal dôležitým centrom ilegálnej činnosti. Hneď na začiatku vojny vzniklo vo Weinovej textilnej továrni prvé ilegálne vedenie. Neskôr sa rozdelilo na menšie skupiny – ilegálne bunky. Ich cieľom bolo vydávať ilegálnu tlač, noviny, letáky a písať protifašistické heslá.  V roku 1942 boli v Kežmarku zatknutí ilegálni pracovníci Ladislav Drzevický, František Jurdík, Ján Juhász a Jozef Gurovič. No aj napriek zatýkaniu sa v ilegálnej práci pokračovalo ďalej. Kežmarskí ilegálni pracovníci pomáhali sovietskym utečencom z koncentračných táborov dostať sa k partizánskym skupinám na východnom Slovensku. V roku 1944 bol v Kežmarku vytvorený ilegálny revolučný národný výbor. Do 2. augusta 1944 nastúpilo do vojenskej posádky v Kežmarku z 389 povolaných záložníkov len 25 mužov. Po vypuknutí Slovenského národného povstania vojenská posádka stále váhala, či sa do Povstania zapojí. Nakoniec však zradili dôstojníci a veliteľ posádky stotník Černický, a tak sa kežmarská posádka do Povstania nezapojila. V Kežmarku sa medzitým sústredilo mnoho mužov nemeckej národnosti z okolia, ktorí boli vyzbrojení a vytvorili jednotky domobrany – Heimatschutzu. Nemci ihned obsadili  kežmarské kasárne. Keďže vojenská posádka v Kežmarku i samotné mesto bolo obsadené Nemcami, povstalecké velenie v Poprade vypracovalo plán útoku na Kežmarok. Cieľom útoku bolo dobyť mesto späť a pomôcť obkľúčenej vojenskej posádke. Keď sa vedenie Deutsche Partei na Hornom Spiši a vládny komisár Kežmarku Mathias Nitsch dozvedeli o plánovanom útoku, požiadali o pomoc veliteľstvo nemeckých jednotiek v južnom Poľsku. Útok povstalcov na Kežmarok sa začal v popoludňajších hodinách 30. augusta a boj trval do poludnia 31. augusta 1944. Medzitým Nemcom došli z Poľska žiadané posily, takže mesto sa povstalcom dobyť nepodarilo. Práve naopak, Nemci začali protiútok a povstalecké jednotky boli zatlačené až k Popradu. V bojoch o Kežmarok padlo 24 povstaleckých vojakov a partizánov a 9 nemeckých vojakov. Podrobnejší priebeh Slovenského národného povstania v Kežmarku a okolí je opísaný v sekcii „SNP pod Vysokými Tatrami“.  V Kežmarku v priestoroch hradu si Nemci zriadili vojenské veliteľstvo. Z Prešova sem dorazilo Gestapo a zvláštne komando ZbV 27. Veliteľom pohotovostného oddielu zvláštného komanda ZbV 27 bol SS Haupsturmfuhrer Dr. Elmar Paufler.  Z Ružomberka sa tu presunula asi 80-členná jednotka nemeckých poľných žandárov. Najvyšším vojenským veliteľom Kežmarku sa stal hauptmann Spindler, sudetský Nemec z Chebu. Začalo sa zatýkanie, mučenie a popravovanie všetkých tých, ktorí akýmkoľvek spôsobom napomáhali Povstaniu. Len v priebehu septembra 1944 bolo podpísaných 20 rozsudkov smrti. Popravy sa konali na nádvorí kežmarského hradu. 21. septembra 1944 Nemci odvliekli z nemocnice z Kežmarku ranených povstalcov a pri Hájovni nad Kežmarkom ich popravili. Od novembra 1944 do 27. januára 1945 sa v Kežmarku ukrýval Heinrich Fomferra s manželkou. Bol to nemecký antifašista, ilegálny pracovník, sovietsky vyzvedač a spolupracovník Hansa Schwarza (Schwarz padol 2. septembra 1944 pri Hranovnici).
  Na rozkaz nemeckého veliteľstva bola 21. januára 1945 vyhlásená nútená evakuácia občanov mesta, no občania príkaz neuposlúchli. 25. a 26. januára 1945 prechádzali cez mesto ustupujúce nemecké jednotky. 27. januára 1945 sa v meste nachádzali už iba deštrukčné jednotky, ktoré mali za úlohu zničiť a vyradiť z prevádzky významné budovy, mosty, železničnú stanicu, kasárne a iné. Vďaka niektorým občanom mesta sa im to podarilo iba čiastočne. Poškodených bolo len niekoľko skladov, mosty a budova pošty. Posledná nemecká jednotka opustila mesto 27. januára 1945 večer a odišla smerom na Veľkú Lomnicu. Prvá skupina vojakov 1. československého armádneho zboru vstúpila do Kežmarku ešte v ten deň okolo 22. hodiny. Boli to vojaci trestného práporu a 3. práporu 1. československej samostatnej brigády. Za nimi vstúpili do mesta ďalšie československé a sovietske jednotky. Podrobný priebeh oslobodenia Kežmarku je opísaný v sekcii „Oslobodenie okresu Poprad“.  V polovici februára 1945 boli v Kežmarku sústredené 2. čs. samostatná paradesantná brigáda a 1. čs. samostatná tanková brigáda. Obe československé brigády tu boli postupne doplnené a reorganizované. Z Kežmarku sa potom presunuli, aby zasiahli do ďalších oslobodzovacích bojov.                        
 
 
 
ĽUBICA
 
  V Ľubici sa 30. augusta 1944 rozpútali prvé boje. Bojovali tu povstaleckí vojaci pod velením stot. Naďa a partizáni z Levoče posilnení čatou ľahkých tankov por. Krupu z levočskej posádky. K povstalcom sa pridalo aj 24 občanov Ľubice. Počas Slovenského národného povstania vynikol z miestnych občanov najmä Pavol Kaprál, ľubický poštár. V boji v okolí Ľubice za rímskokatolíckou farskou záhradou zničil dve guľometné hniezda. Nemci zajali v okolí Ľubice niekoľko zranených partizánov. Odviezli ich do kežmarskej nemocnice, odkiaľ ich však čoskoro vytiahli a 21. septembra 1944 postrieľali pri Hájovni. Boli medzi nimi Ján Gombik, Ladislav Martušovský, Július Tentel, Ján Gajdoš a Michal Pardel. Viacerí ľubickí občania sa zúčastnili SNP ako povstaleckí vojaci a niektorí sa pridali k partizánom. Obyvatelia Ľubice, najmä slovenského pôvodu, účinne pomáhali vojakom a partizánom. Nemalú pomoc partizánom poskytli aj niektorí horári okolitých lesov. Dňa 26. januára 1945 Nemci z obce hromadne evakuovali. Na odchode ešte vyrabovali obchody a odniesli čo sa dalo. 27. januára 1945 medzi 21. a 22. hodinou vošli do obce jednotky 1. čs. armádneho zboru a Červenej armády.
 
 
 
VRBOV
 
  Na druhý deň po vypuknutí Slovenského národného povstania 30. augusta 1944 prechádzala cez Vrbov časť levočskej posádky smerom na Kežmarok. Útok na Kežmarok sa povstalcom nepodaril, preto ho opakovali aj na druhý deň. Začiatkom septembra 1944 sa z domáceho obyvateľstva nemeckej národnosti vo Vrbove vytvoril oddiel HS (Heimtschutz). Oddiely domobrany vznikali aj v okolitých obciach, kde žila nemecká menšina. Vo Vrbove si kežmarská služobňa Gestapa zriadila svoj oporný bod. Za pomoci domáceho obyvateľstva a príslušníkov HS získavala správy o partizánoch v Levočských vrchoch, zatýkali a vyšetrovali všetkých účastníkov protifašistického hnutia. 15. októbra 1944 prichádza do Vrbova nemecká jednotka, ktorá sa ubytovala v evanjelickej škole. Vojenskú techniku umiestnili do stodôl a do zákopov za farou. Išlo o týlovú jednotku a v obci sa zdržiavala do 21. januára 1945. Slovenské obyvateľstvo Vrbova bolo nútené pracovať pri kopaní zákopov v okolí Spišskej Novej Vsi. 10. januára 1945 začali z obce odchádzať nemecké rodiny. V dňoch 22. až 24. januára 1945 sa v obci zdržiavali maďarské jednotky. 25. a 26. januára 1945 prichádzajú aj nemecké jednotky. Nemecké jednotky, ktoré mali za úlohu zničiť komunikácie, mosty a budovy stihli zničiť len most pri evanjelickej škole a most pri cigánskej osade. Dopoludnia 27. januára 1945 odišli poslední nemeckí vojaci smerom na Žákovce. 27. januára 1945 o 20. hodine vstúpili do Vrbova v smere od Levoče oslobodzujúce jednotky 1. čs. armádneho zboru a v smere od Vlkovej vojaci Červenej armády. V nedeľu 28. januára 1945 okolo 15. hodiny došiel do Vrbova aj veliteľ 1. čs. armádneho zboru generál Ludvík Svoboda. Bol ubytovaný v budove slovenskej ľudovej školy, v izbe riaditeľa školy. So svojim štábom tu veliteľ zboru zotrval do nasledujúceho dňa 29. januára 1945 do 12. hodiny.
 
 
 
TVAROŽNÁ 
 
  Slovenské národné povstanie sa priamo obyvateľov Tvarožnej nedotklo. V obci mali prevahu obyvatelia nemeckej národnosti, aj preto sa Tvarožnej partizáni vyhýbali. Začiatkom septembra 1944 vtrhlo do obce Gestapo. Na základe udania miestnych Nemcov boli zatknutí - Emil Mazurek, Tomáš Zibura, Jozef Horník, Andrej Brija a Michal Antal. Emil Mazurek bol po krátkom výsluchu dňa 7. septembra 1944 v Ľubici zastrelený. Ostatní boli väznení v kežmarskom hrade. Emil Roth založil v Tvarožnej nemecký domobranecký oddiel Heimatschutz, ktorého úlohou boli protipartizánske akcie a nútili slovenské obyvateľstvo zúčastňovať sa na kopaní zákopov. Dňa 26. januára 1945 odpoludnia došlo do obce nemecké vojsko. Vyrabovaných bolo niekoľko domov a bol vyhodený most pri škole. Na druhý deň 27. januára 1945 vošli do Tvarožnej prví vojaci 1. čs. armádneho zboru. 28. januára 1945 vošlo do obce sovietske vojsko, ktoré začalo rekvírovať majetok a zatýkať nemecké obyvateľstvo. Z obce Tvarožná doviezli do kežmarskej nemocnice raneným sovietskym a československým vojakom 200 kg sadla, 15 kg masla, múku, tabák a cigarety.
 
 
 
MALÝ SLAVKOV
 
  V druhej polovici roku 1938 bola v obci založená Hlinková garda (HG). Veliteľom jednotky HG v Malom Slavkove bol Ján Šterbák. Hlinková garda bol polovojenský poriadkový zbor zriadený v rámci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) ako pomocný orgán štátnych úradov. Počas vojnových rokov bol od roku 1938 do roku 1941 starostom obce Martin Šterbák,  po ňom bol v roku 1942 za vládneho komisára vymenovaný Ján Šterbák, ktorý v tejto funkcii pôsobil do roku 1945. Takmer všetci obyvatelia obce podporovali Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. V novembri 1939 bol zo šírenia protištátnych výrokov obvinený bývalý starosta obce František Komiňák. Za rozširovanie komunistických myšlienok  a letákov bol v októbri 1940 zatknutý výpomocný učiteľ Artúr Hajdúk, ktorý sa ukrýval u Františka Komiňáka. V Malom Slavkove bola vytvorená ilegálna bunka KSS, ktorú viedol Vojtech Perignát. 14. októbra 1940 boli za rozširovanie protištátnych komunistických letákov žandármi zatknutí Vojtech Perignát a  Jozef Čuban. Obaja boli zaistení a dodaní do Zaisťovacieho tábora v Ilave, Artúr Hajdúk bol vypovedaný z okresu Kežmarok. Po návrate z väzenia v Ilave pokračoval Vojtech Perignát v ďalšej ilegálnej činnosti až do oslobodenia. Ďalším ilegálnym pracovníkom a členom KSS z obce bol Ján Soľava. Na veľkostatku (bývalý kaštieľ) žila a hospodárila židovská rodina Herzovcov. Od roku 1937 viedla veľkostatok po smrti svojho manžela Alžbeta Herzová. 10. júna 1942 Alžbeta Herzová požiadala Okresný úrad v Kežmarku o vystavenie potvrdenia, aby bola oslobodená od deportácie. Ako dôvod uviedla, že dňa 28. mája 1942 prestúpila na rímskokatolícke vierovyznanie. V lete 1942 museli Herzovci z veľkostatku odísť.  Ten sa 1. októbra 1942 stal vlastníctvom štátu. Medzi významných obyvateľov obce počas vojnových rokov patril Martin Longa. Bol členom HSĽS, za ktorú bol v rokoch 1935 – 1939 poslancom Národného zhromaždenia. Krátku dobu vykonával funkciu zástupcu kežmarského mešťanostu. Od roku 1939 do roku 1942 bol vládnym komisárom Kežmarku. Nemci však s jeho pôsobením neboli spokojní, pretože pomáhal Židom. Longa bol napokon zbavený funkcie a stiahol sa aj z politiky. 8. septembra 1944 sa bol Martin Longa spolu s MVDr. Fraštiom a Dr. Pitoňákom na kežmarskom hrade u hauptmanna Spindlera osobne prihovoriť za väznených financov. Aj vďaka Longovi tak boli neskôr príslušníci finančnej stráže z Horného Smokovca Šimon Ramšák, Cyril Čellár a Peter Tomčík po zložení kaucie prepustení na slobodu. Neskončili ako ich kolega Pavol Bilík, ktorý bol popravený. Na základe rozhodnutia Revolučného okresného národného výboru v Poprade, že do ozbrojeného povstania sa zapojí celý Spiš, boli informovaní aj ilegálni pracovníci v Malom Slavkove. Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) dňa 29. augusta 1944 došli do obce príslušníci Nemeckého poľného žandárstva (German Feldgendarmerie) a Gestapa (Geheime Staatspolizei). Tí mali podozrenie, že sa v obci ukrývajú partizáni a tak začali vykonávať domové prehliadky. Nemci umiestnili na hornom rohu cintorína ťažký guľomet, odtiaľto mali dobrý výhľad na celú obec a jej okolie. Vo dvore Františka Krotáka umiestnili mínomet a namierili ho smerom k rieke Poprad. Guľometom potom ostreľovali hlavnú cestu medzi Kežmarkom a Huncovcami. Gestapáci Thurner, Glatz a Scholtz boli v dome komisára obce Jána Šterbáka. Tomu povedali, že majú v pláne vyhodiť do vzduchu kostol, školu a kaštieľ. Keďže v obci partizánov nenašli a obyvatelia ich núkali alkoholom a postupne ich opili, tak vybrané objekty nepodmínovali. Pili u komisára obce a v dome Jána a Žofie Oravcovej. Žofia Oravcová slúžila kedysi u Nemcov v susedných Stráňach pod Tatrami, preto vedela dobre po nemecky. Potom Nemci odišli späť do Kežmarku a Malý Slavkov nechali na pokoji. Boje medzi povstalcami a Nemcami začali na druhý deň 30. augusta 1944 a prebiehali tesne za obcou. Bojovalo sa v miestach, kde dnes stojí firma Vajex, poľné hnojisko a v miestach okolo železničnej trate. V smere od Huncoviec bola vypálená jedna delostrelecká salva aj na Malý Slavkov, ktorá explodovala na poli v blízkosti cintorína. Povstalci tak chceli umlčať nemecký guľomet. Obyvatelia Malého Slavkova sa zo strachu ukryli do obecnej sýpky a do pivníc Jána Kleina, Jozefa Krotáka, Františka Šterbáka a ďalších. Do SNP sa z obce zapojili Michal Maniak, Ján Siska a Vojtech Šišolák. Aktívne sa do SNP zapojil aj rodák z Malého Slavkova Michal Lušecký, ktorý v tom čase žil a pracoval v Ľubici. 3. septembra 1944 bol v Ľubici Nemcami zatknutý a po vyšetrovaní dňa 4. septembra 1944 na dvore obecného domu v Ľubici Nemcami zastrelený. Na zemiakovom poli (medzi Vajexom a Mraziarňami) sa dňa 8. septembra 1944 našla mŕtvola slovenského vojaka Štefana Horvátha. Pochádzal z obce Močenok a do bojov pri Kežmarku a Malom Slavkove zasiahol ako vojak posádky z Liptovského Mikuláša. Tesne pred vypuknutím SNP bol doma na dovolenke. Keď Povstanie začalo, rozhodol sa zapojiť do bojov aj napriek tomu, že ho doma prehovárali, aby nikam nešiel. Hneď na druhý deň padol. Aj na okolitých poliach, ktoré už patrili do katastrálneho územia mesta Kežmarok sa našlo niekoľko mŕtvol padlých povstaleckých vojakov, partizánov a Nemcov. Ich mŕtvoly pomáhali zbierať aj obyvatelia Malého Slavkova a na konských vozoch ich zvážali na kežmarský cintorín, kde boli pochovaní. Počas týchto bojov padlo spolu okolo 31 vojakov (24 povstalcov a 7 nemeckých vojakov) a mnoho ich bolo zranených. 15. decembra 1944 neďaleko obce, asi 500 metrov pod lesíkom, núdzovo pristálo sovietske lietadlo. Jeho posádku – pilota a pozorovateľa prepravil Michal Maniak k miestnym Rómom, u ktorých sa ukrývali až do oslobodenia obce. Lietadlo bolo ukryté v lese a strážili ho občania Malého Slavkova. V obci bola zriadená aj Civilná protiletecká ochrana a milícia. 
  26. januára 1945 prešli cez obec smerom na Huncovce ustupujúce nemecké jednotky. Malý Slavkov bol oslobodený v nočných hodinách 27. januára 1945, keď okolo 23. hodiny vošli do obce sovietski vojaci. Na druhý deň, v nedeľu 28. januára 1945 došli do Malého Slavkova ďalšie jednotky Červenej armády a žiadali od občanov rôzne potraviny, hydinu, konské povozy, dobytok a pracovné sily. Sovietski vojaci prespávali po domoch a vyskytli sa aj prípady rabovania. Sovietski vojaci z obce vzali 5 koní, 2 vozy, 4 konské postroje, 1 ošípanú, osobný automobil Praga Baby, motocykel Jawa 250, rádio Philips, olej, benzín, liehoviny, cigarety a 10 kg údenej slaniny. Z Malého Slavkova sa potom presúvali smerom na Huncovce. 29. januára 1945 vznikol v obci miestny národný výbor. Vo februári 1945 po vyhlásení mobilizácie vojakov v zálohe, z obce do radov 1. čs. armádneho zboru narukovali – Michal Maniak, Jozef Nedoroščík, Štefan Majerčák, Ján Štancel, Martin Majerčák, Ján Siska, Ján Oravec, Jozef Klein, Augustín Pompa, Michal Majerčák, Štefan Džubas, Eduard Lizák, Ján Škovran, Ján Kubis, Ján Groman a Martin Perignáth. Poslední štyria padli v bojoch pri Liptovskom Mikuláši. Obyvatelia Malého Slavkova na znak úcty postavili pamätník s menami padlých, ktorý bol slávnostne odhalený 9. mája 1963 pri príležitosti 18. výročia oslobodenia ČSSR. Pri príležitosti 70. výročia oslobodenia obce je plánované odhalenie pamätnej tabule oslobodenia.     

 

RAKÚSY
 
  V chotári obce Rakúsy sa partizáni začali pohybovať už v druhej polovici augusta 1944. Koncom augusta a začiatkom septembra 1944 prespávali partizáni u miestnych obyvateľov a na katolíckej fare. 7. septembra 1944 sa nemecké obyvateľstvo Rakús začalo ozbrojovať a strážiť dedinu. Ráno 10. septembra 1944 skoro ráno vniklo do obce Gestapo a zatklo 2 občanov obce, ktorých podozrievali z napomáhania partizánom. 1. októbra nastala v dedine streľba. Nemecké obyvateľstvo sformované do Heimatschutzu údajne strieľalo na partizánov. V skutočnosti ale iba streľbou zastrašovali slovenských obyvateľov obce. V tejto "prestrelke" sú ranení 2 Nemci, ktorí sa postrelili navzájom. Jeden z nich na následky zranenia zomiera. Nemci ale obvinili slovenských obyvateľov zo zastrelenia ich príslušníka. Na druhý deň 2. októbra 1944 vniklo do obce nemecké vojsko. Nemeckí vojaci obkľúčili kostol a priamo z večernej bohoslužby odvliekli 23 chlapov z tejto obce. Tri týždne ich väznili v kežmarskom hrade. Potom ich pustili a vyhrážali sa im, že ak budú mať čo len najmenšie podozrenie, že obec pomáha partizánom, tak obec vypália.
 
 

LENDAK

  V obci boli priame boje len 27. októbra 1944. Skupina asi 150 partizánov zostúpila dňa 26. októbra 1944 do obce  s cieľom zásobiť sa potravinami a šatstvom. Vyrabovali obchod a vzali jednu kravu a ošípanú. Kým partizáni rabovali, väčšina z nich sa pritom opila. Lendak medzitým obkľúčili nemecké jednotky. Na druhý deň 27. októbra 1944, ráno okolo 9. hod., sa strhla krátka prestrelka. Nemci sa ale stiahli a odišli do Spišskej Belej po posily.  Boj medzi partizánmi a nemeckými oddielmi začal popoludní ešte v ten deň a trval asi od 13. do 16. hodiny. V tomto boji padlo 9 partizánov. Zajatí boli ďalší 4 partizáni, ktorých Nemci verejne popravili pred zhromaždenými obyvateľmi obce.     Poprava sa uskutočnila na Hlavnej ulici, pod dnešným obecným trhoviskom. Nemci mali v pláne podpáliť Lendak a zastreliť aj miestneho kňaza. Nakoniec obec nevypálili, ale kňaza vyšetrovali a mučili za to, že podporoval partizánov.  Všetci 13 partizáni boli na príkaz Nemcov pochovaní poniže obce na mieste, kde sa zakopával uhynutý dobytok – Pri mlyne. Po boji sa po uliciach Lendaku povaľovali granáty a rôzna munícia. Nemci mali v tomto boji okolo 60 mŕtvych a asi 100 ranených. V roku 1945 boli telá partizánov vykopané a premiestnené do hromadného hrobu na miestnom cintoríne. Partizáni mali štáb v okolí Lendaku a podľa svedkov mal tento partizánsky oddiel okolo 200 mužov. Boli to partizáni z oddielu Belov – Kovalenko a partizáni skupín Morozova a Volkova. Dňa 19. januára 1945 sa v troch triedach ľudovej školy ubytovali nemeckí vojaci. 24. januára 1945 sa obyvatelia obce ukryli do okolitých lesov a do Lendaku došli ďalšie nemecké jednotky. Nemeckí vojaci začali rabovať, brali najmä kone, ktoré potrebovali na rýchli odsun smerom do Poľska. Nemci pri ústupe vyhodili do vzduch most medzi Lendakom a Výbornou. Dňa 28. januára 1945 vstúpili do obce sovietski vojaci. V roku 1959, k 15. výročiu Slovenského národného povstania, bol na cintoríne odhalený pomník padlým partizánom.    

 
 
SPIŠSKÁ BELÁ
 
  V júli 1944 sa v Spišskej Belej objavili protihitlerovské nápisy. Obyvatelia sa pripravovali na spoluprácu s približujúcou sa osloboditeľskou armádou. Po vypuknutí SNP nastal v meste veľký rozruch. 30. augusta v noci a 31. augusta 1944 celý deň prechádzali cez Spišskú Belú nemecké jednotky. Časť nemeckých vojenských oddielov sa ubytovala v Spišskej Belej a spolu s členmi Heimatschutzu prevzali výkonnú moc v meste. Do Spišskej Belej došlo aj Gestapo a začalo vyšetrovanie a zatýkanie pôvodcov protihitlerovských nápisov. V meste pátralo aj po členoch ilegálnej organizácie strany. Zatkli dvoch ilegálnych pracovníkov. Gestapo šikanovalo mnohých občanov mesta. V posledných mesiacoh roku 1944 sa na cestách v Spišskej Belej budovali protitankové zátarasy. V decembri 1944 začali z mesta odchádzať prvé nemecké jednotky a obyvatelia nemeckej národnosti. 31. decembra 1944 odišla z mesta značná časť nemeckého obyvateľstva, svoje domy a byty zanechávali osudu. 26. januára 1945 došiel do Spišskej Belej nemecký oddiel na ničenie objektov, mostov a komunikácií. Mal za úlohu vyhodiť do vzduchu tabákovú továreň a budovy v meste. Nemci nestihli zničiť nič, stihli odniesť len časť strojového zariadenia tabakovej továrne. Celú noc na 27. januára 1945 v smere od Podolínca trvala streľba. Obyvateľstvo mesta sa ukrylo do pivníc. Nemecké vojská ustupovali v smere na Kežmarok a Tatranskú Kotlinu. Ráno 27. januára 1945 niekoľko chlapov na Bušovskej ceste rozbúralo protitankové zátarasy a po 6. hodine došla do mesta prieskumná hliadka sovietskej armády. Za nimi došli do mesta ďalší sovietski vojaci a po krátkej prestrelke s oneskorenými hitlerovcami oslobodili Spišskú Belú. Zo Spišskej Belej počas 2. svetovej vojny padli - Jozef Bigoš, Ondrej Fedor, Ján Chovaňák, Jozef Kraus, Gustáv Kraus, Gejza Krejnus, Vojtech Krett, Jozef Krigovský, Jozef Kriššák, Gustáv Pahoň, Ján Podolský, Jozef Richter, Rudolf Štuler a Ján Žemba. 
 
 
 
 
Pamätná tabuľa padlým v 2. svetovej vojne v Spišskej Belej
 
 
 
 
SPIŠSKÁ STARÁ VES
 
  30.augusta 1944, hneď na druhý deň po vyhlásení Slovenského národného povstania, sa zišli organizátori zamagurského odboja v Malej Frankovej. Dohodli sa na vydávaní letákov, v ktorých vysvetľovali význam celonárodného povstania a vyzývali k spolupráci s partizánmi. 26. októbra 1944 sa na územie Zamaguria presunul partizánsky oddiel Belov - Kovalenko. Obyvatelia Zamaguria zásobovali tento oddiel potravinami, liekmi,  zbrane a strelivo dodával okresný žandársky veliteľ. 31. októbra 1944 preniesol veliteľ oddielu Belov - Kovalenko sídlo štábu do Havky. Celé 3 mesiace pôsobenia sovietských partizánov v Zamagurí im obyvatelia tohto kraja nezištne pomáhali aj napriek tomu, že Gestapo sliedilo, zatýkalo a väznilo všetkých, ktorých podozrievali z napomáhania partizánom. Činnosť partizánov v Zamagurí, ktorí prepadávali kasárne a oddelenia Finančnej stráže, donútila Nemcov k prísnejším bezpečnostným opatreniam. Nemecké hliadky boli posilnené, kontrolovali a strážili všetky križovatky a mosty. Gestapo sídlilo v tom čase v Červenom Kláštore. Tesne pred príchodom Červenej armády sa domáci obyvatelia vyzbrojili a vytvorili menšie partizánske jednotky v Malej Frankovej, Osturni a Havke. Nemálo Zamagurčanov sa zúčastnilo Slovenského národného povstania a tým prispeli k skorej porážke fašizmu a nacizmu.
 
 

ŽDIAR

  Obec Ždiar, ktorá leží na ceste smerom do Poľska bola v ťažkej pozícii už od začiatku 2. svetovej vojny. Nemci prevážali cez Ždiar všetky svoje posily a materiál z Poľska. V júli 1944 sa v obci usídlila nemecká spojovacia jednotka v počte 15 mužov. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola väčšina mužov z obce narukovaná po celom Slovensku. Obyvateľstvo od začiatku podporovalo partizánov morálne aj materiálne. Slovenského národného povstania sa zúčastnilo viacero obyvateľov obce, ktorí bojovali na rozličných povstaleckých frontoch. Boli to Štefan Bekeš, Jozef Budzák, Jozef Paciga a Ján Olekšák. Cez obec prechádzali rôzne partizánske skupiny, ktoré smerovali na Oravu alebo do Poľska. 20. septembra 1944 partizáni čiastočne poškodili most na ceste z Tatranskej Kotliny do Ždiaru. Od konca septembra 1944 Nemci nútili obyvateľstvo kopať zákopy. Obec bola neustále až do oslobodenia obsadená Nemcami. Koncom januára 1945 cez Ždiar ustupovali nemecké jednotky. Ždiar bol oslobodený 27. januára 1945 jednotkami sovietskej armády. Sovietski vojaci boli v obci ubytovaní do marca 1945. Obyvatelia Ždiaru im poskytovali potraviny, neustále odpratávali sneh z ciest a tak ich udržiavali zjazdné. V 2. svetovej vojne zahynuli dvaja občania obce – Ján Siska a Ján Michalák. Oslobodzovania Slovenska sa v radoch 1. čs. armádneho zboru zúčastnili títo obyvatelia Ždiaru – Ondrej Mačák, Jozef Kriššák, Štefan Bachleda a Ján Pitoňák.         

 
 
HUNCOVCE
 
  Cez Huncovce sa 30. augusta 1944 po vypuknutí Slovenského národného povstania presúvali povstalecké jednotky a partizáni smerom na Kežmarok. Obec sa v ten deň takmer vyprázdnila. Obyvatelia odišli do odľahlých oblastí Vysokých Tatier alebo do Poľska. Partizáni zneškodnili v Huncovciach nemeckú hliadku, ktorá hliadkovala na trase Tatranská Lomnica - Kežmarok. 31. augusta 1944 delostrelecká paľba z Kežmarku, ktorou Nemci podporovali útočiace jednotky, zasiahla časť Huncoviec. Obyvatelia, ktorí zostali v obci sa ukryli do pivníc. Streľbou bolo poškodených niekoľko domov, hospodárskych budov a stodôl. Povstalci opustili Huncovce a ustupovali smerom na Poprad. V bojoch pri Huncovciach padli 2 partizáni, ktorí sú pochovaní na miestnom cintoríne. V Huncovciach sa ubytovala asi 30 - členná nemecká vojenská posádka a z miestnych obyvateľov sa utvorila jednotka domobrany (HS). 23. januára 1945 bola nariadená evakuácia nemeckého obyvateľstva. Posledné opúšťali oblasť Huncoviec demolizačné jednotky, ktorých úlohou bolo zničiť železničné vagóny medzi Kežmarkom a Huncovcami, vyhodili most cez rieku a pod. 28. januára 1945 v popoludňajších hodinách sa v smere od Vrbova objavili prvé hliadky sovietskej armády a krátko po nich aj príslušníci 1. čs. armádneho zboru.
 
 

VEĽKÝ SLAVKOV

  Obyvateľstvo Veľkého Slavkova bolo z väčšej časti nemeckej národnosti. Dňa 29. augusta 1944 bolo počuť celý deň vzdialenú streľbu. Na druhý deň 30. augusta 1944 sa streľba ozývala od Veľkej Lomnice a Kežmarku. V škole sa konala tajná schôdza, na ktorej bol zostavený národný výbor z miestnych Slovákov a ilegálných pracovníkov. Miestni obyvatelia slovenskej národnosti Martin Folberger a František Osvald sa popoludní prihlásili v popradských kasárňach. Spolu s ďalšími miestnymi Slovákmi vytvorili partizánsku hliadku a obsadili obecný dom. Chodili po domoch, a zbierali od nemeckého obyvateľstva ukryté zbrane, ničili nemecké znaky a zástavy. Po skupinkách strážili obec na prístupových cestách. Dňa 31. augusta 1944 vošlo do obce nemecké vojsko smerom od Mlynice a Matejoviec. V obci sa strhla prestrelka medzi nemeckými vojakmi a partizánmi. Partizáni boli donútení pred presilou ustúpiť. Nemecké jednotky prešli cez obec, a postupovali ďalej smerom na Veľkú a letisko. Smerom od Veľkej bolo potom počuť streľbu, ktorá trvala až do noci. Smerom od Vysokých Tatier došlo do obce auto, ktorého posádku – šiestich vojakov Nemci zajali. Na ďalší deň 1. septembra 1944 nebolo v obci žiadne telefonické spojenie a nechodili ani vlaky. V noci o 22.30 hod. došlo z Kežmarku nemecké nákladné auto, na ktorom doviezli pre Heimatschutz asi 50 pušiek a guľomet. 2. septembra 1944 Gestapo zatklo na základe udania miestnych Nemcov týchto chlapov – Forbergera, Čekela, Krížovského a Hlipalu. 14. septembra 1944 došlo do obce znovu Gestapo a vypočúvalo miestného učiteľa Osvalda.

 
 
VERNÁR
 
   Obec Vernár leží na strategicky významnej ceste Poprad – Nízke Tatry. Prví partizáni sa v obci objavili už 20. augusta 1944 a štáb si zriadili v škole. Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 prechádzalo cez obec povstalecké vojsko od Brezna smerom na Poprad. Po obsadení Popradu a prelomení povstaleckej obrany v priestore Kvetnica – Hranovnica ustupovali povstalci dňa 3. septembra 1944 cez Vernár smerom na Telgárt. V ten deň sa pri Vernári odohrali aj prvé boje. Ťažké boje v okolí obce začali 4. septembra 1944, no povstalci boli nútení ustúpiť smerom na Brezno. 9. septembra 1944 tak Vernár obsadili nemecké okupačné vojská. Po protiútoku povstaleckých jednotiek boli nacisti zatlačení až k Popradu. Od 22. septembra 1944 bol Vernár obsadený povstaleckými vojskami a sídlo si tu zriadil 11. prápor 2. taktickej skupiny „Ruža“. Všetci muži sa zhromaždili v budove školy, kde k nim prehovoril Ján Kotoč, člen ilegálneho Revolučného okresného národného výboru v Poprade. Na tomto zhromaždení si občania Vernára zvolili svoj Revolučný národný výbor. Jeho členmi sa stali Ondrej Lukáč, Jozef Brozák, Ondrej Šramko a Šimon Mlynarčík. 23. septembra 1944 bol Vernár vyhlásený za partizánsku obec a v obci bola vyhlásená mobilizácia. Do povstaleckej armády narukovalo z Vernára 85 mužov ročníkov 1903 až 1925. Obyvatelia obce sa do Povstania zapojili tak, že pomáhali pri budovaní a výstavbe bunkrov a zátarasov. Všetky tieto opevňovacie práce organizoval a riadil Revolučný národný výbor vo Vernári, ktorý spolupracoval s velením 1. čs. armády na Slovensku. V čase od 24. septembra do 19. októbra 1944 bolo v okolí Vernára vybudovaných 11 bunkrov a 4 prekážkové zátarasy na ceste z Hranovnice do Vernára. Ďalšie ťažké boje sa pri Vernári začali v druhej polovici októbra 1944. Prebiehali pred obcou na ceste od Popradu v priestore Tiesniny. Tiesnina tvorila skalnú prekážku a po vybudovaní zátarasov tak bránila nemeckým jednotkám v postupe do obce. Povstalecké vojská tu mali výhodné obranné postavenie. Generálny útok nemeckých vojsk začal 19. októbra 1944. Nemecké jednotky vnikli do Vernára cez Tiesninu až 26. októbra 1944. Povstalci začali ustupovať smerom na Šumiac a Brezno. Počas najťažších bojov sa väčšina obyvateľstva obce zdržiavala v horách. Po zatlačení Povstania do hôr obec okupovali nacisti. V okolí Vernára pôsobili partizáni partizánskej brigády Jánošík a partizánskej brigády Klement Gottwald. Boje medzi partizánmi a nemeckými jednotkami prebiehali aj v lokalite Koľvač nad Vernárom. Do koncentračných táborov bolo odvlečených 13 mužov, z ktorých sa nevrátili Ondrej Šramko, Šimon Mlynarčík, Ondrej Lukáč a Jozef Petrigáč.
  Vernár bol oslobodený 29. januára 1945 jednotkami Červenej armády. Na bojiskách 2. svetovej vojny padli títo občania obce: Juraj Brozák, Bartolomej Gabriš, Michal Alexa, Juraj Ondruš, Michal Ondruš, Ondrej Semeňák, Ján Janov, Jozef Macurák a Ján Toporec. Obec bola za odbojovú činnosť a za účasť v SNP v roku 1953 vyznamenaná Dukelskou pamätnou medailou, v roku 1964 Radom červenej hviezdy a v rokoch 1964 a 1974 Pamätnými medailami SNP. Nesie aj názov „Obec partizánskej brigády Klement Gottwald“. Na znak vďaky padlým v 2. svetovej vojne bol v obci v roku 1951 postavený pomník padlým. Na miestnom cintoríne sú pochovaní padlí vojaci a partizáni. Na pamätných miestach bojov na Koľvači a v Tiesnine sú postavené pomníky. Všetci priamy účastníci SNP z Vernára boli v decembri 1965 vyznamenaný Pamätnými medailami SNP. 18. augusta 2012 bola otvorená náučná lokalita „Partizánsky bunker“ na kopci Hronková pri Vernári.  
 
  
 
 
Pamätná tabuľa pred Vernárskou Tiesninou
 
 
 
VIKARTOVCE
 
  Po vyhlásení Slovenského národného povstania prechádzali cez Vikartovce partizánske oddiely, jednotlivci i skupiny vojakov z dvoch východoslovenských divízií, ktorí unikli pred odzbrojovaním nemeckými jednotkami. V septembri 1944 nadviazali vikartovskí komunisti spojenie s partizánskou skupinou Jánošík. Zásobovali partizánov a pravidelne im prinášali dôležité správy. V obci bolo v tomto období veľa Nemcov. Povstalci sa za pomoci miestneho obyvateľstva dostali do obce 24. septembra 1944. Nemci ale znova na obec zaútočili a obsadili ju. 27. septembra 1944 bola v obci nemeckými vojakmi obkľúčená prezvedná skupina partizánov. Keď partizáni videli, že nepriateľ je v prevahe, pokúsili sa dostať z obkľúčenia. Veliteľ partizánov npor. Tatur bol v prestrelke ranený do nohy. Nemohol uniknúť a preto kryl svojich druhov pri ústupe streľbou. Nacisti ho obkolesili a beštiálne ho dobodali bodákmi. Vikartovčania pretrpeli jeseň a zimné mesiace roku 1944. Ťažké boje sa vo Vikartovciach odohrávali 2. novembra 1944, keď počas bojov v noci partizáni zastrelili 17 nemeckých okupantov. Padol aj 1 partizán - Štefan Ševc. Nemeckí vojaci z pomsty Vikartovce obsadili, všetkých chlapov vyhnali na ulicu a prinútili ich dve hodiny stáť na daždi so zdvihnutými rukami. Potom podpaľovali a rabovali. Piatich občanov, ktorí sa pokúšali hasiť požiar, nacisti zastrelili. Vikartovčanov ale teror a vraždy neodradili. Ešte viac pomáhali partizánom až do príchodu Červenej armády. Z Vikartoviec v 2. svetovej vojne padli - Ján Kuna, Jozef Kuna, Ladislav Kohút, Karol Krajč, Jozef Krajč, Štefan Kubov, Martin Polovka, Jozef Stas, Ladislav Šavel, Martin Šavel, Štefan Ševc, Jozef Šimčák, Martin Škyrta, František Zeman a Karol Zgebura. Na miestnom cintoríne je spoločný hrob padlých.
 
 
 
ŠTRBA
 
  Už od 22. júna 1941 obyvatelia obce nesúhlasili s fašistickým režimom na Slovensku a sympatizovali so Sovietskym zväzom, ktorý bol napadnutý nacistickým Nemeckom. Po večeroch tajne počúvali hlásenia moskovského rozhlasu. 2. júna 1942 bolo zo Štrby odvlečených do nemeckých koncentračných táborov 13 občanov židovského pôvodu. V polovici augusta 1944 sa v Štrbe zdržiavali sovietski a slovenskí partizáni. Na železničnej stanici v Štrbe železničiari ukrývali ruského utečenca. 29. augusta 1944 v deň vypuknutia Slovenského národného povstania bola obec plná partizánov a povstaleckého vojska. V budove železničnej stanice si povstalci zriadili veliteľstvo. Ešte v ten deň odišlo zo Štrby 53 občanov a dobrovoľne sa hlásili vo vojenskej posádke v Liptovskom Sv. Mikuláši. Niekoľko občanov sa prihlásilo aj k partizánom. 1. septembra vnikli do obce tri nemecké obrnené vozidlá so spišskými Nemcami z okolia Kežmarku. V tom čase znášali občania na výzvu starostu obce Jána Garaja pred jeho dom potraviny pre partizánov. Nemci spustili na nich paľbu, pri ktorej zahynulo štvorročné dievčatko a šestnásťročný chlapec a 6 ďalší občania boli zranení. Od 1. septembra 1944 bol veliteľom obranného úseku Lučivná – Štrba – Štrbské Pleso stotník Jozef Vražda. Na základe mobilizačnej vyhlášky narukovalo 2. septembra 1944 do vojenských posádok ďalších 109 občanov Štrby. Železničiari rozobrali pri Štrbe železničnú trať, čím znemožnili presun nemeckého vojska. V dňoch 3. a 4. septembra 1944 prebiehali ťažké boje na úseku Svit – Lučivná – Štrba, na ktorých sa zúčastnili aj mnohí obyvatelia Štrby. Nemci ostreľovali nižný koniec obce a delostreleckou paľbou zapálili 19 stodôl a 5 obytných domov. Dvaja občania následkom požiaru zahynuli. Partizáni uskutočňovali v okolí Štrby sabotážne akcie. Od 2. októbra 1944 sídlila v Štrbe vojenská posádka wehrmachtu, ktorej veliteľom bol major Kräger. Vojaci boli ubytovaní v školách a po domoch.
  25. januára 1945 sovietske lietadlo bombardovalo nemecký transport na železničnej stanici v Štrbe. 26. januára začali nemecké jednotky z obce odchádzať. Mali v pláne vyhodiť do vzduchu budovy škôl, no svoj plán už nestihli uskutočniť. Poslední nemeckí vojaci zo Štrby odišli 28. januára 1945 popoludní  a presúvali sa smerom k Važcu. 29. januára 1945 o pol druhej ráno došli do obce v smere od Šuňavy prví sovietski vojaci. V tej chvíli sa rozozvučali zvony, ktoré oznamovali, že obec je oslobodená. Okolo pol štvrtej ráno vchádzali do Štrby ďalšie sovietske jednotky zo zostavy 8. streleckej divízie „Jampolskej“. V priebehu 29. januára sa v Štrbe a okolí sústredili jednotky 1. a 3. československej samostatnej brigády. Svoje veliteľstvo si tu zriadila aj sovietska 18. armáda – štáb bol umiestnený na rímskokatolíckej fare a 1. československý armádny zbor – štáb bol umiestnený v dome Michala Chalúpku. Miestne obyvateľstvo sa ihneď zapojilo do pomocných prác pri odpratávaní snehu, poskytovaní povozov, potravín a krmiva. 1. februára 1945 bol zvolený za predsedu Národného výboru doterajší starosta obce Ján Garaj a za vojenského veliteľa obce starší lejtenant Ivan Ivanovič Grozovskij. V 2. svetovej vojne svoje životy položili – Karol Profant, Michal Pleteník, Michal Fajkiš, Ján Šulek, Pavol Otčenáš Sokol, Pavol Otčenáš Janík, Ondrej Michalko, Ján Erdziak a Michal Bobák. V Slovenskom národnom povstaní zahynuli – Michal Drugaj, Anna Sokolová, Samuel Teplický a Mária Teplická. Mnoho občanov bolo ranených a mnohí sa z koncentračných táborov vrátili s podlomeným zdravím. Aj v prvých povojnových mesiacoch a rokoch v Štrbe zahynulo alebo bolo ranených niekoľko ľudí, najmä detí. Za následok to mali nevybuchnuté míny a munícia z čias vojny. Za statočnosť a hrdinstvo bola obci Štrba pri príležitosti 20. výročia Slovenského národného povstania udelená Pamätná medaila SNP. V obci bol postavený pamätník padlým „Smútiaca mať“ ako symbol matky, ktorá oplakáva svojich synov. Slávnostne bol odhalený 30. augusta 1964. Na miesto bola prinesená a vysypaná zem z bojísk, na ktorých bojovali a padli občania Štrby.              
 
 
 
 
Obnovený pamätník pred obcou Liptovská Teplička
 
 
 
 
LIPTOVSKÁ TEPLIČKA
 
     Vypuknutie druhej svetovej vojny a vznik samostatného Slovenského štátu mali zásadný vplyv aj na život obyvateľov Liptovskej Tepličky. V rokoch 1939 až 1943 sa priamo v obci nič zásadné neudialo, vznikali len problémy so zásobovaním, stúpali ceny potravín a bol nedostatok tovaru. Až rok 1944 sa pre obyvateľov Liptovskej Tepličky stal rokom zlomu v ich živote. 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. V ten deň povstala aj Liptovská Teplička a jej obyvatelia sa so zbraňou v ruke postavili proti nenávidenému nemeckému nacizmu a domácemu fašizmu. 2. septembra 1944 bola v obci vyhlásená mobilizácia. V nasledujúcich dňoch sa začali do povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku hlásiť vojaci v zálohe ročník 1904 a nižšie ročníky. Hlásili sa v posádkach v Brezne a Liptovskom Mikuláši. Niekoľko obyvateľov odišlo do hôr, kde sa pridali k partizánom. 4. septembra 1944 sa z bojov od Popradu a Batizoviec cez Liptovskú Tepličku presúvali povstalecké jednotky smerom na Liptov. Úzkokoľajnou lesnou železnicou sa od Liptovskej Tepličky presúvali do Liptovského Hrádku, kde sa ďalej organizovali a zasiahli do ďalších bojov. Výhodná geografická poloha a lesný terén v okolí Liptovskej Tepličky vytvárali výborné podmienky pre partizánsku činnosť. Obyvatelia obce začali postupne prichádzať do styku s príslušníkmi partizánskej brigády Jánošík, partizánskej brigády Klement Gottwald a ďalšími partizánskymi skupinami. Od 9. októbra 1944 pôsobil v obci 4. oddiel partizánskej brigády Jánošík, pod  velením npor. Ján Murína. Partizáni boli ubytovaní v škole. Úlohou 4. oddielu bolo zabezpečovať obranu Liptovskej doliny zo strany Liptovskej Tepličky, aktivizovať diverznú činnosť na ceste Poprad – Liptovský Mikuláš, narušovať prepravu nepriateľa po železnici na trase Poprad – Liptovský Mikuláš a v priestore Východná – Važec - Štrba. V priestoroch obsadených okupačnými nemeckými a maďarskými vojskami mal súčasne vykonávať útoky na nepriateľské jednotky, najmä v obciach Kravany, Vikartovce, Kubachy, Štrba, Vyšná a Nižná Šuňava. Za pomoci obyvateľov obce začali partizáni ihneď po svojom príchode vytvárať obranný systém. Na obranu Liptovskej Tepličky sa za niekoľko dní vybudovali zákopy v polkruhu zo smerov od Čierného Váhu a od Vikartoviec, a na prístupoch do obce boli postavené hliadky. Obyvatelia Liptovskej Tepličky podporovali partizánov aj materiálne a poskytovali im informácie o sile a pohybe nepriateľa. 16. októbra 1944 bol v obci vytvorený Revolučný národný výbor. Partizáni vyvíjali medzi obyvateľstvom aj aktívnu politickú činnosť. 18. októbra 1944 z obce narukovalo asi 150 mužov, ktorí sa hlásili v posádke v Brezne. Boli zaradení do povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku a bojovali v nej až do potlačenia Povstania do hôr. 21. októbra 1944 sa 4. oddiel pred čoraz silnejšími útokmi nepriateľa z obce presunul do lesných priestorov v jej okolí, kde sa v lokalite Pod Staníkovom ubytoval v robotníckych barakoch. 25. októbra 1944 sa v robotníckych barakoch nad obcou ubytoval aj 1. oddiel partizánskej brigády Jánošík, ktorý sa do priestoru nad Liptovskou Tepličkou presunul z Pohorelej. 28. októbra 1944 sa do chotára obce Liptovská Teplička presunuli aj dve čaty 3. slovenskej diverznej roty partizánskej brigády Klement Gottwald. Nadviazali kontakt so štábom partizánskej brigády Jánošík a dohodli sa na spoločných akciách. Partizáni vykonávali v okolí Liptovskej Tepličky rôzne diverzné akcie, ničili mosty, železnice, cesty i živú silu nepriateľa. Liptovskú Tepličku si preto nemecké velenie už od začiatku Povstania vybralo ako svoj cieľ. Jej obyvatelia však aj naďalej úzko spolupracovali s povstalcami a pomáhali partizánom v horách. Nemecké jednotky začali podnikať trestné výpravy do hôr v okolí obce. Dňa 2. novembra 1944 sa v obci nachádzali dve prieskumné hliadky partizánov, keď v tom istom čase do obce prenikli z dvoch strán nepriateľské jednotky a začal sa boj. Trval asi hodinu a pol, no partizánom sa útok podarilo odraziť. Dňa 9. novembra 1944 zaútočili nemecké jednotky v sile asi 150 mužov na obec znovu. Prenikli až do obce a zajali 12 občanov. Nemci však zo značnými stratami počas prudkej prestrelky museli ustúpiť a stiahnúť sa do Nižnej Šuňavy. V tomto boji prvýkrát zasiahli aj partizáni 3. slovenskej diverznej roty partizánskej brigády Klement Gottwald spolu so 4. oddielom partizánskej brigády Jánošík. Nemecký útok sa opakoval znovu 14. novembra 1944, no opäť bezvýsledne. V ten deň zaútočila po ceste od Vikartoviec len menšia nemecká jednotka v počte asi 60 mužov. K menším bojovým stretom došlo v Liptovskej Tepličke aj 1. a 5. decembra 1944. Dňa 1. decembra 1944 v nočných hodinách uskutočnila 1. čata 3. slovenskej diverznej roty partizánskej brigády Klement Gottwald v súčinnosti s menšou skupinou partizánov partizánskeho zväzku Stalin prepad na nemeckú posádku v Liptovskej Tepličke. 14. decembra 1944 vstúpilo do obce 28 partizánov. Časť z nich zostala v obci a časť bola vyslaná na kopec smerom na Vikartovce, kde postavili niekoľko guľometných hniezd. Ďalší väčší útok nemeckých vojsk na Liptovskú Tepličku nasledoval 18. decembra 1944 ráno o pol deviatej. Nemci zaútočili nečakane v sile jedného práporu, asi 500 mužov. V tom čase plnili partizáni bojové úlohy v tyle nepriateľa. V Liptovskej Tepličke sa nachádzal iba 1. oddiel partizánskej brigády Jánošík, ktorému velil npor. Ján Katrušin. Partizáni zaujali obranné postavenie, no nápor nepriateľa, ktorý nasadil aj mínomety dlho nevydržali a museli ustúpiť. Ťažké boje trvali v ten deň až do 15. hodiny, keď Nemci Liptovskú Tepličku definitívne obsadili. Počas týchto bojov padlo 9 nemeckých vojakov a 4 partizáni. Od 19. decembra 1944 tak obec okupovali Nemci. Partizáni vykonali v noci 19. a 26. decembra 1944 útoky na nepriateľské jednotky umiestnené v Liptovskej Tepličke. 29. decembra 1944 podnikli nemecké jednotky trestnú výpravu do okolitých lesov. Vypálili pritom hospodárske objekty, poľovnícke chaty, senníky, robotnícke baraky a byty lesných zamestnancov. Bolo zadržaných aj niekoľko občanov obce, ktorí boli odvlečení do Nemecka za to, že pomáhali partizánom. Najväčšie boje partizánov s nemeckými a maďarskými vojakmi v okolí obce sa odohrali v lokalite Uhlárová a v lokalite Pod Staníkovom. 
 V smere od Popradu sa koncom januára 1945 nezadržateľne blížili oslobodzovacie jednotky Červenej armády a 1. čs. armádneho zboru. V noci z 26. na 27. januára 1945 začali nepriateľské jednotky z obce ustupovať. Dňa 29. januára 1945 vstúpili do obce sovietski vojaci a obec bez väčších bojov oslobodili. 1. februára 1945 došlo pri Liptovskej Tepličke k poslednému boju. Skupina partizánov z partizánskej brigády Jánošik narazila na ustupujúcu nemeckú jednotku, ktorá ustupovala v smere na Kráľovu Lehotu. V tomto boji bolo zabitých 16 nemeckých vojakov. Po prechode frontu sa celá partizánska brigáda Jánošík zišla v Liptovskej Tepličke, kde sa spojila so sovietskymi jednotkami. Aj keď Liptovská Teplička bola už oslobodená, naďalej na fronte umierali jej obyvatelia. Boli to vojaci, ktorí sa po prechode frontu dobrovoľne v Poprade prihlásili do jednotiek 1. čs. armádneho zboru. V jeho radoch sa zapojili do ťažkých bojov o Liptovský Mikuláš. Až do skončenia druhej svetovej vojny padlo z Liptovskej Tepličky 14 jej občanov. Boli to: Ján Brtáň, Michal Černohorský, Ján Dilong, Peter Glejdura, Štefan Chovan, Matej Jurčík, Michal Kováč, Ján Kondula, Jozef Mezovský, Martin Nahalka, Ján Smolár, Ján Števula, Štefan Srnák a Štefan Švihra. Obci Liptovská Teplička bolo za zásluhy v národnooslobodzovacom boji udelené vyznamenanie Rad SNP II. triedy a pri príležitosti 25. výročia Slovenského národného povstania bol obci udelený odznak partizánskej brigády Klement Gottwald. Z dostupnej literatúry a podľa spomienok pamätníkov a priamych účastníkov bojov mal priamo v obci padnúť jeden partizán (v časti, kde sa dnes nachádza ulica Záhrady), pochovaný by mal byť na miestnom cintoríne. Dvaja neznámi partizáni sú pochovaní aj v lokalite Pod Staníkovom a v lokalite Rovienky. Obyvatelia Liptovskej Tepličky ako spomienku na pochmúrne dni rokov 1944 až 1945 postavili pred vstupom do obce drevený pamätník, na ktorom je napísané: Partizánska obec Liptovská Teplička. Na znak úcty k obetiam bol v obci odhalený pamätník padlým, na budove pošty je umiestnená pamätná tabuľa oslobodenia a v lokalite Uhlárová je umiestnený kríž, ktorý pripomína ťažké boje v roku 1944. Na horárni Staníkovo je umiestnená pamätná tabuľa, ktorá pripomína, že v nej počas SNP sídlil štáb partizánskej brigády Jánošík. Na miestnom cintoríne sú pochovaní traja vojaci, obyvatelia obce, ktorí padli počas oslobodzovacích bojov na úseku Liptovský Mikuláš – Strečno v roku 1945. 

 

 

ŠUŇAVA
 
  Obyvatelia Vyšnej a Nižnej Šuňavy prežívali roky vojny pokojne. Prispôsobili sa novému režimu, novému životu, no obe obce boli odrezané od sveta čo sa týka komunikácie. Muži rukovali do Slovenskej armády a boli posielaní do bojov proti Sovietskemu zväzu. Až vypuknutie Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 rozvírilo pokojný život v oboch obciach. Do Vyšnej  i Nižnej Šuňavy začali prichádzať prví evakuanti zo Svitu a Lučivnej. V posledných augustových a prvých septembrových dňoch v roku 1944 začali cez obec prechádzať povstaleckí vojaci a partizáni. Veľmi rušno bolo v obci 3. a 4. septembra 1944. Povstalci ustupovali od Lučivnej, kde mali obranné postavenie, cez Nižnú do Vyšnej Šuňavy. Nemci ich počas ústupu ostreľovali s kanónov, granáty dopadali až k Vyšnej Šuňave a jeden dopadol aj za školu. V Nižnej Šuňave jeden delostrelecký granát dopadol takmer do stredu obce a dva neďaleko farskej záhrady. Po ústupe povstalcov prichádzali do Vyšnej Šuňavy nemeckí vojaci, ktorí hľadali partizánov a ukryté zbrane. Jednotka asi 40 nemeckých vojakov obsadila obec a vyšetrovala starostu. Potom Nemci odišli smerom na Liptovskú Tepličku a Vikartovce. Do Šuňavy prichádzali priebežne partizáni, ktorým obyvatelia oboch obcí všemožne pomáhali. Začiatkom októbra 1944 obsadilo Nižnú Šuňavu asi 90 nemeckých vojakov. Boli to väčšinou vojaci, ktorí sa vrátili zo zdravotnej dovolenky a dozerali na obe obce. 27. októbra 1944 došli do Vyšnej a Nižnej Šuňavy ďalší nemeckí vojaci, ktorí sem boli poslaní na výcvik. Veliteľstvo bolo zriadené vo Vyšnej Šuňave a vojaci boli ubytovaní v škole. Obyvatelia Šuňavy museli chodiť na zákopové práce do Spišskej Novej Vsi. Aj horáreň v Lopušnej doline strážili Nemci, lebo ju často navštevovali partizáni. 26. novembra 1944 sa k horárni priblížili dvaja partizáni. Začala prestrelka, počas ktorej boli obaja partizáni zastrelení. Nemci ich pochovali v lese, no neskôr ich obyvatelia Nižnej Šuňavy preniesli na miestny cintorín, kde ich pochovali. Boli to partizáni Štefan Hríbik a Peter Lompart.

   V januári 1945 sa nemecká posádka zo Šuňavy premiestnila k Spišskej Novej Vsi. V noci z 28. na 29. januára 1945 dorazili do Vyšnej aj Nižnej Šuňavy prví vojaci Červenej armády. Obyvatelia ich nadšene vítali a pohostili ich. Sovietski vojaci sa v obci dlho nezdržali, postupovali ďalej smerom k Važcu. 29. januára 1945 došli do obce aj príslušníci 1. čs. armádneho zboru a 30. januára 1945 ďalšie jednotky Červenej armády. Zriadili si tu práčovňu, ktorú tvorilo asi 40 sovietskych vojačiek a niekoľko vojakov. Nachádzala sa tu asi do polovice marca 1945. Po prechode frontu sa začali viacerí muži z oboch obcí hlásiť do jednotiek 1. čs. armádneho zboru. Následne sa zúčastnili bojov o Liptovský Mikuláš, počas ktorých padol Ján Diabelko z Vyšnej Šuňavy.          

 
 
 
HRANOVNICA
 
  Od roku 1939 do roku 1945 bol komisárom obce Hranovnica Jozef Palguta. Hranovnicu obsadili Nemci už v prvých dňoch Slovenského národného povstania, preto sa občania nemohli do Povstania prihlásiť. Ráno 2. septembra 1944 prišli do obce Nemci smerom od Popradu. Tí boli v presile, preto tlačili brániacich povstaleckých vojakov a partizánov. Partizáni mali na cintoríne umiestnený guľomet, ktorým mali chrániť a ostreľovať most pod Dubinou. V tento deň sa v okolí Hranovnice zviedli kruté boje medzi partizánmi a nemeckými jednotkami. Dňa 8. októbra 1944 okolo 21. hod. havarovalo pri Hranovnici lietadlo. Lietadlo bolo zasiahnuté a preto sa pilot pokúšal núdzovo pristáť. Keď lietadlo letelo ponad Hranovnicu, dal pilot ostatným členom posádky povel, aby lietadlo opustili. Najprv z lietadla odpadlo krídlo a motor, potom nastal obrovský výbuch. Lietadlo dopadlo na pole medzi Hranovnicou a Spišským Štiavnikom. V lietadle boli zbrane a munícia, ktorá stále vybuchovala. Podľa svedkov sa mal jeden člen posádky zachrániť, ale neskôr ho mali chytiť Nemci a zastreliť. Jeden pilot zhorel v lietadle a ďalší traja sa pokúsili  z lietadla vyskočiť. Pre malú výšku sa im ale neotvorili padáky a zabili sa pri dopade. Nemci ich zakopali priamo na miestach kde dopadli do plytkých hrobov. Zbrane a munícia, ktoré nezhoreli hranovničania na vozoch odviezli do obecnej sýpky. Po troch dňoch vykopali aj mŕtvych členov posádky lietadla a pochovali ich na cintoríne v Hranovnici. Na jar v roku 1945 ich sovietski vojaci exhumovali a previezli na niektorý cintorín padlých sovietskych vojakov na východ Slovenska. Podľa prvotných zistení z roku 1984 a z roku 1989 sa podarilo zistiť aj mená členov posádky tohto lietadla. Veliteľom lietadla bol kpt. V. A. Smirnov, ostatní členovia posádky boli  - ppor. J. D. Bultača, por. P. M. Vrončok, st. serž. Lebedev a ml. serž. Sterakov. Čo sa týka lietadla malo ísť o lietadlo Li – 2, ktoré malo patriť k 5. orelskému leteckému zboru. Podľa najnovších zistení, ale nejde o lietadlo z 5. orelského leteckého zboru a teda aj mená členov posádky budú celkom iné. Všetko ukážu nové zistenia z ruských archívov. V lesoch v okolí Hranovnice operovala partizánska brigáda Jánošík a partizánska brigáda Gottwald - jej 3. a 4. rota. Na ceste od Hranovnice po Vernár vybudovali obyvatelia obce 4 prekážkové zátarasy. V bojoch v chotári obce padli - Vojtech Hukel, Alexander Holbík, Július Babčan, Ondrej Turík, Ján Leitner - Garan, Hans Schwarz a jeden neznámy, ktorí sú pochovaní na miestnom cintoríne. Hans Schwarz bol nemecký antifašista, ktorý bol členom partizánskej brigády Jánošík.
 
 
 
SPIŠSKÉ BYSTRÉ
 
   V obci sa už od roku 1942 ukrývali sovietski partizáni - utečenci z koncentračného tábora. Títo partizáni mali za úlohu spresňovať  mapy k príprave SNP. Počas Slovenského národného povstania sa v tejto obci vytvárali podmienky pre činnosť  Revolučného národného výboru. Jeho členovia boli v neustálom styku s partizánmi a dodávali im potraviny, šatstvo a správy o pohybe hitlerovských vojsk. Od 22. septembra 1944 bola v Spišskom Bystrom ubytovaná nemecká jednotka na potlačenie partizánskeho hnutia. Pred postupujúcim frontom cez Spišské Bystré ustupovali nemecké a maďarské vojská. Maďarskí vojaci už nechceli bojovať s Nemcami a tak zostali v dedine. Nasťahovali sa do dvorov a nechali napospas všetok vojenský materiál a zbrane. Počas 2. svetovej vojny z obce padli vojaci : Štefan Fábry, Ondrej Andráši, Jozef Teplický, Ján Marušin, Michal Pekarčík a zabití boli civili : Ján Fris, Terézia Jurčiková, Pauker Fridrich, Zoltán Lenc, Arpád Lenc, Winterka Lencová, Štefan Pavčík a František Petruľa. Streľbou boli poškodené obytné domy a hospodárske budovy, zhorelo tiež 30 stodôl. Po vojne sa v katastri obce Spišské Bystré našla mŕtvola partizána, ktorý bol potom pochovaný v doline Mokrá. Na miestnom cintoríne sú pochovaní partizáni, ktorí padli v boji na Koľvači.
 
 
 
 
 
 
 
 

 
Použité zdroje:
- MV SR - Štátny archív v Levoči, pobočka Poprad -
- Kronika obce Rakúsy -
- MICHÁLEK, Ján: Liptovská Teplička. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1973. -
- ŠVORC, Peter: Štrba. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1979. -
- NEUPAUER, Ján a kol.: Obec Lendak. Lendak: Obecný úrad v Lendaku, 2011. -
- GRIGER, Michal: Spišská Belá. Bratislava: Obzor, 1971. -
- SVIT 50 ROKOV. Martin: Osveta, 1984. -
- KEVEŠ, Ján: Vysoké Tatry a boj za slobodu. Martin: Osveta, 1982. -
- Pamätné miesta bojov slovenského ľudu proti fašizmu. Bratislava: Obzor, 1965. -
- Súkromný archív Marcela Maniaka -
 
TOPlist